Totiž pre západnú politickú tradíciu je pre konzervativizmus typická platnosť a nemennosť princípov, vychádzajúcich priamo, alebo aj nepriamo z prirodzených zákonov, z úcty k tradičným autoritám a z rešpektovania práva a osobnej slobody občana. Nie, žeby tieto prvky v podmienkach Sečovskej Polianky chýbali. Naopak, sú prítomné dosť silne. Okrem nich je však v našich podmienkach silne prítomný prvok socializmu. A pretrvávajúca mentalita poddanstva. Posledné komunálne voľby v obci Sečovská Polianka však ukázali, že občania vedia rozhodovať sami za seba, že nepotrebujú osvietených absolutistov, ani socialistických konzervatívcov. Nasledujúce voľby budú predovšetkým o tom, či súčasné vedenie obce po dvoch rokoch stabilizácie obecných financií a ratovaní rozpadávajúceho sa obecného majetku dokáže pomenovať a s občanmi komunikovať krátkodobé a dlhodobé priority a či občania budú vedieť na spôsob komunikácie racionálne reagovať.
Pre časť ľudí, ktorí väčšinu svojho života prežili v socializme, je bázeň a úcta voči verejným autoritám tak hlboko vštepená, že sú ochotní potlačiť vlastný názor, a neraz aj vlastnú osobnú slobodu len preto, aby nedošlo nebodaj čo i len k názorovej nezhode, nieto až k otvorenej konfrontácii s verejnou autoritou. Poznajúc tento mechanizmus tieto „autority verejnej moci“ tak aj pristupujú k obyčajnému človeku. Teda z pozície akejsi nadradenosti. Nadradenosti, ktorá im v ich hlavách dodáva akúsi legitimitu k budovaniu si mocenských pozícií. Na oplátku takéto autority ponúkajú poslušným občanom istoty, že ich problémy budú riešené od A po Z, samozrejme, pokiaľ sa to podarí. Ak nie, dôvody na vysvetlenie sa stále nájdu. Trebárs aj také, že za príčinu osobného neúspechu sa označí opozícia – teda tí, ktorí všetko len kazia a kritizujú. No a tým občanom, ktorí až tak poslušní nie sú, pre tých ostáva oheň, síra, zvýšený hlas a dokonca aj vulgárne slová či obviňovanie takmer z vlastizrady. To, čo sme v Sečovskej Polianke zažívali posledne dve volebné obdobia bol tzv. socialistický konzervativizmus. Množstvo strán celého spektra bez skutočného hodnotového zakotvenia za vlastným menom, demokratické nálepkovanie sa v rámci rôznych samosprávnych inštitúcií, požívanie (a vyžadovanie si) verejných prejavov úcty – to všetko podmazané účelovým prekrúcaniím reality, znevažovaním opozície klamstvami, klamaním štátu, akoby to bol dáky nepriateľ. A dokonca podniknutím krokov proti záujmom vlastnej obce, a to v prospech obce druhej. Ohrozením ekonomiky vlastnej obce veľkého rozsahu, a tiež aj spôsobením finančnej škody nezodpovedným prístupom. Toto všetko som totiž na vlastné oči, uši a „kožu“ zažíval priamo, ako poslanec Obecného zastupiteľstva Sečovská Polianka po dobu ôsmych rokov. Nakoniec z toho, že obec musela vracať do štátnej kasy takmer štvrť milióna korún som bol obvinený neviem kým (asi bývalým vedením a s ním prepojenými kruhmi) tak, že som to bol práve ja, kto posielal do obce kontroly, ktoré tieto nedostatky odhaľovali.
Kvôli tomu, že som po celý čas pôsobenia v orgánoch obce neinicioval žiadnu kontrolu, a ani som o žiadnej nevedel až do času, keď sme boli o nich informovaní ako poslanci žiada sa mi to takto verejne napísať, že klamstvá o tom, že som z pozície poslanca spôsoboval obci škody boli preto pokusmi typu „zlodej kričí – Chyťte zlodeja!“. Že to zabralo, je fakt potvrdený mnohými, ktorí dodatočne sa ma pýtali nie takým spôsobom, či je to pravda, ale spôsobom, že prečo som to robil. Spoločenským znemožnením nepohodlných osôb v podmienkach postsocialistickej a poťažme aj postfeudálnej východoslovenskej obce sa darí dobre upevňovať mocenské pozície. Niekedy sa mi zdá, že ešte aj 80 kilometrová blízkosť ukrajinských hraníc posiluje v našom prostredí vplyv demokracie „východného typu“.
Je dobré, že už pomaly dorastá mladá generácia, ktorá nebola odchovaná na socialistickej schizofrénii, a ktorá bude čochvíľa schopná na seba preberať zodpovednosť na všetkých úrovniach spoločnosti. Mladí ľudia, najmä tí, ktorí majú možnosť študovať, či pracovať v zahraničí už vedia, že v demokratických podmienkach autorita verejnej moci pochádza výlučne zo zákona, nie zo spoločenského postavenia, známostí, peňazí či schopnosti klamať a intrigovať. Že pre zdravý rozvoj spoločnosti nie sú potrební ani tak charizmatickí autokrati, ako vláda zákona, poriadok a sloboda. Títo mladí, keď budú na Ústavu Slovenskej republiky skladať sľub voleného predstaviteľa samosprávy budú vedieť, že tento sľub a jeho dodržiavane je tou najzákladnejšou podmienkou vykonávania svojho poslania. A že nedodržiavanie sľubu dodržiavať všetky právne normy – počínajúc Ústavou a končiac uznesením Obecného zastupiteľstva hrozí stratou legitimity vykonávania volenej funkcie. Toto platí v normálnych demokraciách, a musí aj u nás. Inak sloboda a demokracia stráca zmysel.
Totiž tak, ako to bolo v socializme zvykom, tak to pretrváva u mnohých dodnes, že „akože autority“ za vlastné zlyhania obviňujú všetkých okolo, len nie sú si schopní sami priznať vlastnú zodpovednosť. Ako vtedy sa socialistickí papaláši stretávali na medzištátnych úrovniach, na ktorých nadávali na imperialistov a podvratné živly doma, tak aj teraz existujú spolky tých, ktorí už v demokratických podmienkach, s „demokratickými 40 – 50 tisícovými platmi“ naďalej pristupujú k vlastným občanom ako k ovciam. Aj oni sa stretávajú, v prípade problémov si navzájom pomáhajú (ako inak, za peniaze nás ostatných), keď niekoho z nich núdza pritlačí, tak zase za naše peniaze mu vytvoria nejakú funkciu, len aby ho podržali „in“. Ktovie, či to je preto, že už sú úplne posadnutí presvedčením o vlastnej nadradenosti a geniálnosti, alebo im ide len o vlastné záujmy? Ako sa vyjadril konkrétny „pán“ starosta z istej obce, že pre ľudí je výhodné nie to, čo si oni myslia, ale to, o čom v predstihu on rozhodne, že to výhodné je.
Tak, ako za feudalizmu a socializmu, tak aj teraz je popri samostatne rozmýšľajúcich ľuďoch istá skupina, ktorá potrebuje nad sebou cítiť pevnú ruku, silného vládcu, ktorý za nich bude riešiť každodenné starosti, ktorý bude s predstihom a vopred rozhodovať namiesto nich o tom, čo je pre nich dobré, ktorý sa dokáže porátať s tými, ktorí mu nezobú z ruky, ktorý bude taký, ako sú oni: aj je dobrý katolík, aj ponadáva, aj si vypije, aj sa po čase niečo na neho nalepí, aj občas niečo poriadne urobí, potom občas zneužije postavenie, ale znova sa z toho vykrúti. Proste, náš človek. Či v nasledujúcich voľbách sa v Sečovskej Polianke presadí rozum a obecný záujem, alebo iné ekonomické a spoločenské záujmy istých skupín, je v rukách občanov. Výsledok je treba rešpektovať stále. No je vecou môjho svedomia apelovať na posilnenie a povzbudenie racionálnych a slobodu posilujúcich tendencií ako v Sečovskej Polianke, tak aj v iných obciach vranovského regiónu a vystríhať pred socialistickým konzervativizmom smerujúcim k vytváraniu osobných kultov na postoch starostov obcí.
