Sečovská Polianka zatiaľ ako chudobný príbuzný ...

Boli dve rodiny. Rovnako početné, v rovnakej dedine. Ich deti sa spolu hrávali na lúke za blízkym potokom. Chodievali dokonca do jednej triedy. Bol však medzi nimi jeden nápadný rozdiel. Otec rodiny prvej bol pôvodom z podnikavejšej rodiny, bol šikovnejší, zdedil okrem majetku aj nadanie svojich podnikavejších predkov. To, že jeho rodičia dobrými známosťami, svojou priebojnosťou a dobrou komunikáciou nadobudli istý majetok a postavenie zapríčinilo aj to, že spomínaný otec prvej rodiny vstúpil do aktívneho života akosi sebavedomejšie, istejšie. A aj podstatne skôr, ako jeho sused. Otec druhej rodiny pochádzal z trochu (ozaj len trochu) z iných pomerov. Nemohol sa popýšiť majetkom, ani spoločenským postavením. Vstúpil teda do spoločenského života akosi pomalšie, menej sebaisto. Dalo by sa povedať, že až opatrne. A aj trochu neskôr. Nazvime teda prvú rodinu bohatšou, druhú chudobnejšou.

Prešlo niekoľko rokov.

Ako teda rástli deti tých dvoch rodín, rástol aj ich rodinný majetok. Spočiatku sa deti nevenovali ničomu inému, len svojim spoločným záujmom, svojim hrám, dobrodružstvám. Ako však postupne dozrievali, stále viac a viac si všímali rodinné pomery tých druhých. A začali ich porovnávať s vlastnými. A tak nastalo v ich vzťahoch kritické obdobie. Dieťa z chudobnejšej pociťovalo najprv závisť, potom ľútosť a nakoniec začalo v duchu vyčítať rodičom ich neschopnosť a zaostalosť. Dieťa z bohatšej rodiny pri vnímaní situácie svojich kamarátov najprv pociťovalo stav spokojnosti so svojou rodinou, neskôr akúsi ľútosť so situáciou svojich kamarátov a na jeho vlastné prekvapenie sa do jeho citov vkradlo občas aj opovrhovanie (!) rodinou svojich kamarátov. Nakoľko však bývali pri sebe, spájala ich okrem spoločne prežitej minulosti aj škola, kamarátili sa ďalej. Ich vzťah však bol poznačený silným uvedomením si ich vzájomnej spoločenskej rozdielnosti.

Prešlo niekoľko rokov.

V rodine chudobnejších aj napriek jednoduchosti života väčšinou panoval pokoj. Rodičia viedli usporiadaný život, spolu s deťmi trávili spoločne voľný čas pri prácach aj pri zábave. Deti sa celkom dobre učili od rodičov aj to, že najdôležitejšie v rodinnom živote je pokoj a vzájomná láska. V spoločenskom zase poriadok a spravodlivosť. V rodine bohatších bolo po celý čas veľmi živo. Dynamický a často nezdravý spôsob života rodičov zanechal stopy nielen na zdraví otca a aj matky, ale aj bolestné stopy v ich vzájomnom vzťahu. Deti, naučené podávať vysoké výkony, ktoré im prinášali aj vysoké zisky, si postupne zvykali na život vysokého štandardu. Od rodičov sa učili nemoralizovať, ale ísť priamo na vec bez ohľadu na akékoľvek normy. Hlavé je, nech ťa zákon alebo vlastné svedomie nechytí. Vzájomné kamarátstvo detí oboch rodín sa obmedzilo na milé pozdravy pri ich náhodnom stretnutí.

Prešlo niekoľko rokov.

Deti bohatších rodičov rozmnožili svoj majetok, posilnili si svoje spoločenské postavenie. Nestihli si však pritom založiť usporiadanú rodinu, len jej náhradku. Deti chudobnejších rodičov v spokojnosti a pohode si založili svoje vlastné rodiny. A ich rodičia prežívali svoju starobu v pokoji v kruhu svojich vnúčat.

Prešlo niekoľko rokov.

Deti chudobných aj bohatších rodín sa stretli – áno, práve tie deti zo susedstva, ktorými som aj začal tento stručný príbeh. Boli už starí, nevládni, a preto už mali zase na seba čas. Po krátkom, milom zvítaní prišla ich životná rekapitulácia. Bohatší sa opýtal chudobnejšieho: „Andrej, počúvaj. Si Ty a Tvoja rodina spokojní s tým, čo ste v živote dosiahli?“ Chudobnejší Andrej sa na krátko zamyslel, a odpovedal: „ No, žeby sme boli ktovieako spokojní, to sa nedá povedať. Viem si predstaviť ešte kadečo, čo by nám uľahčilo život. Náš majetok som zveľadil, nakoľko sa nám to po poriadku podarilo. Bývame skromne, no pekne a slušne. Cítime sa doma bezpečne a príjemne, a chodí k nám veľa hostí. Nič som neukradol, nikoho neoklamal ani nepoškodil. Ja aj moje deti sme na to, čo sme vlastnými silami dosiahli, jednoducho hrdí. Avšak na spokojnosti je pre nás trochu neisté postaviť celý svoj život. Ale ja a moja celá rodina sme šťastní. Áno, to teda sme. Šťastní sme preto, lebo sa nám podarilo prežiť náš život tak, ako veríme, že je správne.“ Po krátkej chvíli, akoby na oplátku, sa zasa opýta chudobnejší bohatšieho: „Františku, počuj, a ste vy – Ty a Tvoja rodina – šťastní?“ Zase nasledovalo ticho. „Šťastní? Neviem. Neviem to posúdiť. Neviem to porovnať. Nedá sa to merať. To je čo za otázka?! Spokojný som, myslím si, že aj celá moja rodina. To áno. Obetovali sme veľa, aj sme sa veľa nadreli, aj sme veľa stratili, no máme toho viac, ako ktokoľvek iný, napríklad aj ako vy. Že som trochu klamal? Že som občas porušil pavidlá? Že som občas užil niečo, čo nepatrilo mne? Že som občas nezdravo žil? Veď to všetko s ohľadom na záujmy mojej rodiny! Som teda spokojný. Áno, to teda som. A so šťastím obťažuj babky v kostole, nie mňa!“ V ten večer jeden zaspával spokojný, druhý šťastný.

???

PS: Možná podobnosť s konkrétnymi rodinami je čisto náhodná.