Pamätám si to presne. Vošla som do predsiene. Osem schodov do bytu. Rutina, ktorú som prešla tisíckrát. Vyzula som si topánky, zohla sa pre kabelku – a v tej chvíli sa to stalo.
Nebolo to obyčajné seknutie v krížoch, ani bolesť vystreľujúca do nohy. Zrazu nebolo nič. Len ja na zemi a noha ktorá mi nepatrila.
Srdce mi bilo ako o život. Každý nádych bol krutý. Panika sa rozlievala po tele ako horiaci oheň. V hlave sa mi miesili strach, bezmoc a zúfalstvo.
Chcela som sa postaviť, ale každý pokus bol márny. Noha nereagovala. Bola cudzia, vzdialená, ako keby si žila vlastný život a ja som bola len pasažierom.
Videla som okolo seba rodinu – prestrašenú a bezradnú. Ich oči hovorili viac než slová . A ja som sa cítila ešte slabšia, ešte menšia, úplne závislá na tom že tu sú.
Keď som konečne dorazila na neurológiu, rýchlo som si uvedomila, že je každý detail dôležitý – aj ten, ktorý by sa mal zdať samozrejmý.
Nie je to len o vyšetreniach a liekoch. Je to o tom, že sa najskôr postarajú o človeka – pacienta, ktorý leží vyčerpaný, zraniteľný a vydesený.
Až potom prichádzajú na rad tabuľky, formuláre, a zaznamenávanie údajov o tom kde pracujem, meno matky, otca, počet pôrodov......
Niektorí by mohli povedať: „To sú štandardy, ktoré sa musia dodržiavať.“
Áno, sú. A musia. Ale ten kto to prežil vie, že každý úsmev, každý pokojný hlas, povzbudenie, každý jemný pohyb ruky zo strany personálu - to všetko má obrovskú cenu.
Komunikácia s pacientom nie je vedľajšia vec, nie je formalita. Je to základ, ktorý dokáže zmenšiť strach a urobiť z obrovskej bezmocnosti aspoň kúsok bezpečia.
Keď ma preložili z vozíka urgentu na ten, ktorý patril neurológii, myslela som si, že sa veci trochu stabilizujú.
Ale zas som musela niekam preliezť.
Tentokrát na posteľ vo vyšetrovni, ešte za podpory sanitára, ktorému sa práve skončila služba.
Vo dverách sa zjavil lekár. Odľahlo mi. Už sa snáď dočkám pomoci.
Po krátkom rozhovore som začula z úst lekára vetu, po ktorej som sa už zosypala.
" Vstaňte a postavte sa na špičky".Asi zle rozumiem..... Som na inom oddelení?!
Veď ja som tu prišla práve s tým, že vstať nedokážem.
Lekár doporučil hospitalizáciu.
Lenže potom nasledoval ďalší transport – tentoraz na lôžkovú časť. A ďalší vozík.
Hlavou mi nešlo nič iné, len ako sa tam zas pre pána kráľa dostanem.
Doslova som sa tam z tej postele zviezla.
Lekár na príjme bol milý, pokojný.
Ale sestra, ktorá mala nočnú službu, už menej.
Dotrepala ma na izbu a moja posteľ bola najďalej od vstupu - pri samom okne.
Znova presadanie a presadanie… Ja som už nevládala.
Telo odmietalo spolupracovať, noha neodpovedala.
A sestra vedľa mňa? Stála a klopkala nohou. Ako keby tým dávala najavo, že čas beží. "Sama si neporadím. Ak mi nemáte pomôcť, nechajte ma tu" !
Vyšlo zo mňa už napoly s plačom. Vedela som, že sestra sa s vozíkom v tej úzkej chodbičke neotočí, že tu budem sedieť bez konca a ona tu do rána bude tou nohou klopkať.
Chápem, že ich je na oddelení málo a služby nie sú ľahké . Nechcem, aby to bolo zle pochopené. Možno naozaj prežívala niečo ťažké.
No neviem si predstaviť, ako by sa s tým mal popasovať niekto starší – dedko či babička – keď sa neviem ja. Veď sme predsa v nemocnici. Nemalo by sa rátať so všetkými alternatívami? Čo ak by niekto nemohol ísť na vozíku, ale musel by ísť rovno s posteľou?
Po zhruba 15 minútach sa mi konečne podarilo dostať na lehátko v nemocničnej izbe. Len čo som sa na ňom trochu uložila, sestra prišla s ďalšou požiadavkou: 'Vyzlečte sa ".
Zas sa mám posadiť, zas niečo robiť? . V izbe zostala tma – vraj aby mohli vedľa na posteliach ostatní spať. A ja som mala pocit, že sa zbláznim. Ako keby som niečo zlé urobila. Pritom nechcem nič iné len pomoc.
Keď mi po náročných 3 hodinách prekladania a čakania napojili infúziu, ležala som na lehátku a cítila, ako zo mňa pomaličky odchádza napätie, strach a panika. Hoci noha bola na tom stále rovnako, niečo sa vo mne uvoľnilo.
Ticho v izbe, jemný tok liekov, rytmus dychu – a prvýkrát po tejto šialenej ceste som pocítila kúsok pokoja. Nie úplné uzdravenie. Nie zázrak. Len vedomie, že nie som sama. Že tu niekto je kto nájde riešenie.
Až od tejto chvíle som si začala intenzívnejšie uvedomovať, že môj život nebude ľahký.
