Iný svet
Po tretej operácii som mala prvýkrát pocit, že som sa ocitla v úplne inom svete.Akoby to nebola tá istá krajina.Lekári pristupovali k pacientom zodpovedne, pokojne a s rešpektom. A to všetko v čase, keď sa práve začínala pandémia a nemocnice sa pripravovali na obdobie plné neistoty.Na jednotke intenzívnej starostlivosti som zostala dva dni, kým sa môj stav stabilizoval.Lekár sa na mňa chodil pozerať dvakrát denne. Nie len rýchlo prejsť vizitu, ale naozaj sa zastaviť, spýtať sa, vysvetliť.Stále sa nevedeli prestať čudovať, ako sa môj stav mohol dostať až do takej fázy. Trpezlivo mi vysvetlili všetko – aj to, kde sa stala chyba.Bolo to zvláštne. Prvýkrát som mala pocit, že niekto počúva.Na oddelení boli štyri sestry a mala som pocit, akoby mal každý pacient svoju vlastnú. Taká bola starostlivosť.Rehabilitácia začala už na tretí deň.Zatiaľ len na posteli. Jemné pohyby, dychové cvičenia, malé kroky, ktoré mali telu pripomenúť, že sa musí znovu naučiť fungovať.Chrbtica bola zafixovaná. Platničky stabilizované.Len neurologický stav stále nebol dobrý.Všetko ma veľmi bolelo. Každý sval, kosť.. Bola som už vyčerpaná. Aj psychicky aj fyzicky. Po siedmich dňoch som odchádzala domov sanitkou. Z úplne iného mesta, z nemocnice, kde mi pomohli viac, než som si v tom čase dokázala uvedomiť.Postupne som sa dávala do poriadku.Ale zároveň som cítila, že tie operácie zanechali v tele stopy, ktoré sa už nedajú úplne vymazať.Rehabilitácie trvali ďalší skoro rok. Pobytov v nemocnici bolo niekoľko. Neustála snaha vrátiť sa do normálneho života.Lenže potom prišlo obdobie, keď sa všetko okolo zrazu zastavilo. Rehabilitácie sa prerušili, kontroly sa obmedzili a starostlivosť zostala najmä na mne doma.Čím viac som sa snažila, tým to šlo horšie.Pri takomto stave totiž nestačí len chcieť. Potrebujete fyzioterapeuta. Potrebujete niekoho, kto vás vedie, opravuje každý pohyb, každé dýchanie.Aj pri najväčšej snahe to človek sám nedokáže urobiť správne.A tak som sa často pýtala jednu otázku.Prečo sa to muselo stať práve mne?Celý ten kolotoč sa totiž začal kvôli jednej veci, ktorú sa dodnes nepodarilo dať do poriadku. A už ani nepodarí.Medzitým sa začali ozývať aj zrasty na jazvách. Po toľkých rezoch a šitiach sa telo jednoducho nechcelo hojiť tak, ako by malo.
Poslali ma do kúpeľov.Miesto, kam ľudia chodia za oddychom, rozhovormi a novými stretnutiami, bolo zrazu zvláštne tiché.Na procedúrach sme bývali len dvaja. Pri raňajkách sa nesmelo rozprávať. Ľudia sa navzájom míňali skôr pohľadmi než slovami.Na izbe som bola sama.Niekedy som celý deň nepovedala súvislú vetu. Len krátky pozdrav.Aspoň večerné prechádzky sa stali malým únikom. V čase, keď už chodby aj park stíchli.Práve počas jednej takej prechádzky som spoznala človeka, s ktorým vzniklo veľmi pekné priateľstvo. Rozhovory s ním boli pokojné, ľudské, bez súdenia.Bol to človek s veľkým životným nadhľadom. Niekoho takého stretnete len zriedka – človeka, ktorý už prešiel mnohými skúškami, a napriek tomu si zachoval pokoj a schopnosť vidieť veci s odstupom.Veľa sme sa rozprávali o živote. O rodine. O tom, čo je v skutočnosti dôležité.Vďaka tým rozhovorom som si ešte viac uvedomila, aké vzácne je mať rodinu nablízku. Aké veľké šťastie je vidieť deti alebo vnúčatá vyrastať, a nie ich sledovať len z diaľky niekde za hranicami cudzieho štátu.Slová, ktoré som vtedy počula, vo mne zostali dodnes. Často sa k nim vraciam v ťažších chvíľach.Niektoré životné skúsenosti sa nedajú naučiť z kníh. Môžete ich len prijať od ľudí, ktorí si ich naozaj prežili.A práve vďaka takým rozhovorom som pochopila jednu jednoduchú, a pritom veľmi ťažkú pravdu:
Ako ťažké je niekedy žiť…
a pritom žiť tak, aby to vyzeralo ľahko.
Lenže chrbát aj noha boleli stále.Menej, ale boleli.Verdikt lekárov znel: neuropatia.
Začala som chodiť do algeziologickej ambulancie pre pacientov s chronickou bolesťou.Vo veku, keď by sa život mal konečne trochu upokojiť a zjednodušiť, som riešila invalidný dôchodok.Zrazu som bola žena, ktorá je odkázaná na pomoc štátu.
Do každej operácie som išla s presvedčením, že sa vrátim do života tak, ako bol predtým.Namiesto toho žijem život, ktorý sa nedá plánovať.Neviem, ako dlho vydržím sedieť.Neviem, koľko zvládnem chodiť.Neviem ani to, ako dlho dokážem ležať bez bolesti.
Zostala som na silných opiátoch.Niekedy len zatnem zuby, aby si rodina nič nevšimla. Aby sa všetka pozornosť neobracala stále len ku mne.Sú však aj lepšie dni.Dni, keď môžem ísť do záhrady. Keď sa môžem venovať aspoň malému kúsku práce, pri ktorej sa cítim užitočná.Aj keď viem, že za to zaplatím.Dva dni potom väčšinou preležím.
A napriek tomu všetkému stále existujú ľudia, ktorí dokážu ublížiť slovami viac, než by si uvedomovali.Keď sa niekoho úprimne spýtate, ako bolo v práci, a odpoveď znie:„Niekto zarábať musí. Niekto musí vstať a robiť na vás invalidov.“
Vtedy si človek uvedomí ešte jednu vec.
Nikto z nich nevie, čím si prechádzam. A ja už to asi nechcem opakovať stále dookola a obhajovať samu seba za niečo, čo sa jednoducho deje.
