Návraty, ktoré bolia
Návrat domov z nemocnice mal byť úľavou.Mal to byť ten moment, keď za sebou zatvorím dvere a konečne si vydýchnem. Keď si poviem, že to najhoršie mám za sebou.
Lenže u mňa to tak nebolo.Bolel ma chrbát.Bolela ma noha.A ešte viac než telo ma bolela únava.Únava z celého toho kolotoča, z ktorého som už zúfalo chcela vystúpiť.Poctivo som cvičila. Naozaj poctivo. Každý deň, aj keď sa mi nechcelo, aj keď som vedela, že to bude bolieť. Držala som sa toho, čo mi povedali.Lenže výsledky neprichádzali.
A potom prišiel ďalší röntgen.Pamätám si ten moment veľmi presne. Sedela som tam a čakala na výsledok s malou nádejou, že tentokrát bude aspoň o niečo lepšie.Namiesto toho prišiel šok.Zlomený šrób v chodidle.Pozerala som raz na snímok, raz na lekára a nedokázala som to spracovať. Akoby som sa pozerala na niekoho iného. Nie na seba.A potom prišla veta, ktorá ma zasiahla viac než samotný nález. Vždy príde niečo, čo vás odrovná. Nepíšem to preto, že mám ťažké srdce na lekárov Aj keď možno mám. Píšem to ako človek, ktorý nebol niekoľko x rokov u lekára ani len s chrípkou. Teda s výnimkou preventiviek. Píšem to ako pacient, ktorému sa to ten osud rozhodol sypať mu to v pár rokoch jedno po druhom. Preto som rozčarovaná. A aj sklamaná z celého systému v ktorom lekári hrajú častokrát podobnú rolu ako ja.
„To ste si zlomili vy, musela ste niekde loziť, alebo skákať, keď tam je jeden z tých šrobov zlomený “Ako? Po štyroch týždňoch, keď som sa nedokázala postaviť ani na jednu nohu? Keď som len prežívala deň za dňom a snažila sa zvládnuť bolesť?Ako som mohla zlomiť niečo, čo mi držalo chodidlo pokope?Áno — po všetkom, čo som si za tie roky prežila, som mala môcť ešte aj za toto? Lekár mi povedal, že tie šroby pôjdu o rok vonku, len ten zlomený tam musel zostať, pretože by mi ho museli odstraňovať zospodu a tým by mi zdeformovali celé chodidlo. No super. Dodnes neviem, čo sa s tým vlastne stalo. Slzy sa nedali zastaviť.Neboli to tiché slzy. Boli to tie, ktoré prídu, keď už v sebe nemáte nič, čo by ich udržalo. Zvlášť keď som vedela kde je pravda.
Odporučili mi teda ortopéda. Jediného, ktorý mal voľné termíny Dostať sa totiž k špecialistovi je beh na na dlhé trate. Ani som neváhala. Brala som to čo bolo. Dochádzal z iného mesta a ordinoval len raz do týždňa.Povedala som si že keď som už tu, objednám sa.
Dostať sa k ambulancii nebolo jednoduché. S invalidným vozíkom som sa pohybovala ťažko, každé otočenie bolo nemotorné, každé prekážanie v chodbe som vnímala viac než by som chcela.Keď som sa konečne dostala k dverám, otvorila mi sestra.Usmiala sa.Po dlhom čase som mala pred sebou niekoho, kto pôsobil príjemne.„Chcela by som sa objednať,“ povedala som.„Objednávame iba elektronicky,“ odpovedala.Vysvetlila mi, že sa musím zaregistrovať na ich stránke a poslať päťdesiat eur prevodom.Skúsila som ešte raz.„Keď som už tu, zaplatím vám to a dáte mi termín.“„Žiaľ, iba elektronicky,“ zopakovala.A s naučeným úsmevom zatvorila dvere.Ostala som tam sedieť na vozíku.Bez slov. Pred dverami. Bez sily niečo namietať.Len s pocitom, že ani to málo čo som zvládla — prísť až sem — vlastne nič neznamená.Cesta domov bola vyčerpávajúca.A ja som vtedy už tak ako niekoľkokrát po sebe pocítila, že sa už do tej nemocnice nechcem vrátiť.
Doma som sa snažila nikoho nezaťažovať. Lebo..... Cítite ak to niekto robí lebo musí a cítite ak to niekto robí s láskou, lebo túži po tom aby bolo lepšie. Takéto niečo zatrasie s každým vzťahom. A občas to známe " v dobrom aj zlom '' zrazu neplatí. Dní, keď nechcete ani vstať lebo aj v pohľade vidíte výčitku.
Pohybovala som sa s barlami. Na chrbát som si dala ruksak do ktorého som si naložila všetko potrebné, aby som nemusela stále chodiť z izby do izby.Každý krok bol premyslený.Barle mi pomáhali pri chôdzi.Ale operovanému chrbtu veľmi nie.Bolelo ma to. Bože ako veľmi ma všetko bolelo. Prišla ďalšia kontrola.
Lekárka mi mala vybrať stehy — tie nad členkom aj pod ním.Jeden si však zrejme nevšimla.Zostal v rane.Tá sa zapálila a začala hnisať.Ďalšia komplikácia. Museli mi to otvoriť. Každé dva dni čistenie rany a antibiotiká priamo do nej.Vtedy som už nemala silu riešiť ďalšie presuny, čakanie a bolesť.Poprosila som obvodného lekára, či by ku mne nemohla chodiť terénna sestra.A patrí jej moja veľká vďaka.Bola ochotná, pokojná, ľudská. Nemusela som riešiť taxíky, čakanie v ambulanciách ani to, či si budem mať kde sadnúť — alebo skôr ľahnúť.
Premýšľam.
Prečo mi takáto pomoc nebola ponúknutá už skôr?Po operáciách chrbtice, keď som si rany nedokázala sama ošetriť.Po ďalších zákrokoch, keď som bola odkázaná na pomoc druhých.Nikto mi o tejto možnosti nepovedal.Dozvedela som sa o nej až vtedy, keď som ju videla prichádzať každé ráno k susedovi a tak som skúsila poprosiť o niečo podobné.
A pritom by to pre pacienta v takomto stave malo byť samozrejmosťou.Po štyroch mesiacoch čakania som sa konečne dostala k ortopédovi.Zistil niečo, čo ma opäť zaskočilo.Jednu nohu som mala kratšiu o dva centimetre.Kvôli tomu som chodila zle. A preto bol môj chrbát stále krivý.Lenže pred operáciami, ten rok keď som chodila zatiaľ len po rehabilitáciach mi nikde nič podobné nezistili. Dostala som teda vložku do topánky.A potom otázku, ktorá vo mne zostala dodnes. A bude mi tam strašiť asi navždy.
"Bude sa mať kto o vás v tomto stave do budúcnosti starať?“
"Pretože úprimne mladá pani, toto ešte nie je koniec"
Mám rada ak viem na čom som. Vtedy som však zostala ticho.Čo to malo znamenať?Veď ja som sa mala starať o rodinu.Nie naopak.Toto bol moment, ktorý vo mne zanechal niečo, čo sa len ťažko odpúšťa. Nie lekárom, nie personálu ale môjmu telu.
Rok trvalo kým som dokázala urobiť pár krokov bez toho, aby som mala pocit, že sa znovu všetko rozpadne.A potom prišla ďalšia správa.
Zas kúpele.
Netušila som ani či sa mám tešiť.Veď som už vedela, ako môžu dopadnúť.Ale možno…Možno si aspoň oddýchnu doma.Zaslúžia si to.A možno… aj ja.Možno tentoraz nepôjdem s očakávaniami.
A ako sa ukázalo neskôr. Bolo to nádherných 28 dní za posledné roky......
