Z dávnej i nedávnej, našej národnej i celosvetovej histórie je známych veľmi veľa vodcov,reformátorov či diktátorov. Lenin, Stalin či samotný Adolf Hitler sú dôkazom, že dostatočne dobrý rečník dokáže na svoju stranu strhnúť celé masy ľudí. Je to prinajmenšom zvláštne. Lenže ľudia takého typu obyčajne vedia veľmi presne,na akú strunku majú zahrať vo svojich prejavoch. Inak povedané, vedia čo chcú ľudia počuť a podľa toho sa riadia. Takto dokážu šikovne manipulovať stovkami, tísickami,ba dokonca v extrémnych prípadoch dokonca miliónmi ľudí. A o tom, že dokážu po získaní moci narobiť veľmi veľa škody sa snáď ani netreba zmieňovať. Veľká moc v rukách jediného človeka ešte nikdy nepriniesla nič dobré...
Toľko na úvod, ale nebudem sa tu zaoberať historickými osobnosťami. Chcem skôr zauvažovať nad situáciou a osobami ktoré tu boli a ešte sú v krátkej histórii samostatného Slovenska. Lebo na Slovensku sa tak isto nájde pár osôb,ktoré dokážu účinne presvedčiť ľudí a dostať ich na svoju stranu.
Po rozdelení Československa sa stal naším najvýraznejším politikom Vladimír Mečiar. Tento politik je dobrým príkladom rečníka, ktorý dokáže ľudí presvedčiť. V jeho najsilnejšom období mal veľmi vysoké preferencie. Podpore akú mal on sa ešte žiadna politická strana nevyrovnala. S takouto podporou sa po vzniku samostatného Slovenska pochopitelne dostal k moci a mal dominantné postavenie na našej politickej scéne. Nebudem tu hodnotiť jeho vládu a jeho kroky. Na to má každý vlastný názor. Vo všeobecnosti je však obdobie jeho vlády vnímané dosť negatívne. Postupne sa ukazovali iní politici a iné strany, ktoré sa snažili Mečiara v ďalších voľbách dostať z kresla predsedu vlády. Začali sa konať "protimečiarovské" akcie rôzneho druhu. Zo všetkých spomeniem napríklad zhromaždenie pred Markízou, ktoré je zaujímavé tým, že na ňom spolupracovali dvaja politici, ktorých spolupráca je dnes takmer nepredstaviteľná - Mikuláš Dzurinda a Róbert Fico. No nielen títo dvaja, ale aj iní politici sa snažili Mečiara dostať z kresla. Nakoniec sa to podarilo. Po voľbách v roku 1998 sa na post predsedu vlády dostal Mikuláš Dzurinda.
Osoba Mikuláša Dzurindu si tiež zasúži pozornosť aj napriek tomu, že nemal ani zďaleka takú podporu ako Mečiar. Po jeho nástupe totiž začala Mečiarova hviezda čím ďalej,tým viac blednúť. Mečiarova hviezda bledla, ale na politickej scéne sa objavila strana, ktorá sa už o niekoľko rokov po vzniku stala najsilnejšou na Slovensku. V roku 2002 si Dzurinda ešte udržal kreslo premiéra. Ale v rokoch 2002-2006 Ficov Smer nadobúdal stále vyššie preferencie. Po voľbách 2006 sa do vytúženého kresla premiéra dostal Róbert Fico.
Napriek všetkým výhradám,ktoré mám voči Ficovej osobe,mu musím uznať, že je výborný rečník. Dokázal získať za krátky čas veľkú podporu. Podporu získal podobne ako Mečiar vďaka tomu, že presne vie, čo chcú ľudia počuť a podľa toho sa riadi. Niekto by to nazval populizmom, ale ja si myslím, že aj to je umenie. A Fico to ovláda bravúrne.
Je však len otázkou času, kedy sa na scéne objaví niekto nový. Niekto, kto zas a znova vzbudí v ľuďoch dojem, že rozumie ich problémom a je schopný im pomôcť. Mám totiž pocit, že ľudia na Slovensku takmer neustále potrebujú niekoho, v kom vidia "vodcu". Potrebujú výraznú osobnosť ktorá ich dokáže presvedčiť. Myslím, že ľudia ktorí volili v minulosti Mečiara, teraz volia Fica, lebo uňho našli ten pocit, ktorý im kedysi ponúkal Mečiar.
Podľa môjho názoru by však bolo lepšie, keby boli politické sily rozložené rovnomernejšie. Ale je to len môj subjektívny názor, s ktorým môžete, no nemusíte súhlasiť.
Ktovie, možno sa raz dočkáme aj rovnomernejšieho rozdelenia preferencií a volieb bez vpred jasného víťaza. A potom sa uvidí, že čo je lepšie...
