Poltár sa okrem krásnej okolitej prírody mohol v tých časoch popýšiť komplexom veľkej sklárskej fabriky, ktorá už na prvý pohľad prezrádzala, že sa v jej útrobách vyrába niečo výnimočné. Obchodní zástupcovia ma hneď po mojom príjazde milo privítali a začali ma zaúčať do tajov tohto podniku. Poltárska skláreň spustila svoju výrobu v roku 1959, pričom sa zamerala na produkciu úžitkového skla, sodnodraselného skla a krištáľu. Ukážky produktov z týchto materiálov mi boli ukázané vo vzorkovni, ktorá bola domovom naozaj mimoriadne zaujímavých a esteticky podmanivých produktov - či už to boli krištáľové vázy, poháre, taniere alebo rôzne výrobky z priezračného skla, na všetkých týchto produktoch bola viditeľná kvalitná a poctivá čistá ručná práca. O to šokujúcejší bol pre mňa pohľad do výrobne týchto krásnych predmetov, keďže ich produkcia vôbec nebola taká čistá a hladká akými sú samotné výrobky. Zamestnanci vo výrobe pracovali v tvrdých podmienkach v zajatí uhľového oparu, keďže uhlie a pece sú nevyhnutnou súčasťou výrobného procesu v sklárňach. O to mimoriadnejší bol pre mňa samotný výsledok ich náročnej práce.
Nielen obchodní zástupcovia ale i zruční sklári a ostatní ľudia pracujúci vo výrobe boli počas mojej návštevy na mňa veľmi príjemní a vľúdni. Môžem naozaj úprimne a hrdo vyhlásiť, že s takýmto prístupom som sa v priebehu všetkých mojich obchodných návštev stretol iba na Slovensku. Zamestnanci poltárskej sklárne boli na mňa totiž milí úprimným a nezištným spôsobom. Pretože i keď som bol v porevolučnom období jedným z prvých obchodným návštevníkom tejto sklárne, ktorý pochádzal spoza západnej strany bývalej železnej opony, Poltárčania na mňa neboli vľúdni pre môj zahraničný akcent alebo vidinu obchodnej spolupráce ale preto, lebo to pokladali za prirodzené a slušné.
V tomto bola výnimočná predovšetkým vedúca kvality sklárne pani Elena, ktorej dobrota, ľudskosť a nezištná prajnosť ma doslova prevalcovali a nechali ma v nemom úžase. Počas celej prehliadky ma doprevádzala a na každú moju otázku pohotovo a s úsmevom odpovedala, s cieľom vysvetliť mi všetko čo najpodrobnejšie a najpresnejšie. Táto pani bola skrátka ochotná urobiť takmer čokoľvek, len aby som sa počas obhliadky cítil dobre. Keď som na konci mojej návštevy zamestnancom podaroval ako vďaku za ich čas a nezištnú ochotu vína z talianskej produkcie, na moje veľké prekvapenie ich nechceli prijať. Privolili až po mojom naliehaní - všetci až na pani Elenu, ktorá trvala na tom, že darček príjme iba pod podmienkou, ak ja prijmem pozvanie k nej domov na jej slepačiu polievku. Jej naliehanie bolo tak intenzívne, že mi neostávalo nič iné iba skromne privoliť.
Za pár minút som sa ocitol v útulnom, pekne zariadenom a čistučkom byte, kde pani Elena bývala so svojou rodinou. Ihneď ma k sebe prijali, prestreli mi tanier a prisunuli stoličku k ich rodinnému stolu, a spolu s nimi som v papučiach a dobrej nálade zažil jedno z mojich najkrajších posedení pri večeri. Videli ma síce po prvýkrát v živote, takisto ako som ja videl ich po prvýkrát v živote, ale ani im a ani mne to nebránilo v tom, aby sme spolu v uvoľnenej atmosfére prežili krásny podvečer plný zaujímavých debát. Nezabudnuteľným zážitkom bolo pre mňa ochutnanie pravej domácej slepačej polievky pani Eleny, ktorá bola jednoducho mimoriadna. Skrátka lepšiu slepačiu polievku som pred tým ani nikdy potom nejedol, tá chuť bola skrátka úžasná. Myslím, že práve pri vychutnávaní horúcich dúškov tejto polievky ma prebodlo a zahrialo pri srdci to očarenie z ľudskej dobroty týchto ľudí, ktorí žijú skromne, avšak o to prajnejší a vrúcnejší dokážu byť, keďže prechovávajú skutočné hodnoty.
Od tých čias sa do Poltáru vraciam s radosťou kedykoľvek môžem. S pani Elenou a jej rodinou ma od tej chladnej zimy roku 1990 viaže vrúcny a silný vzťah. Viem, že jej môžem kedykoľvek zavolať a porozprávať sa s ňou; viem, že ju kedykoľvek môžem požiadať o radu či pomoc; viem, že keď sa budem nachádzať v blízkosti Poltáru, vždy ma privíta s otvorenou náručou ako toho najvzácnejšieho hosťa. Stal som sa členom jej rodiny a ona tej mojej. A vždy keď prídem na návštevu, stojím na prahu bytu tejto výnimočnej ženy a obúvam si starostlivo nachystané papuče, cítim ako ku mne vanie vôňa jej práve dovarenej slepačej polievky... Platón mal pravdu.
