Pravidelné odvádzanie rôznych „daní" a „poplatkov" pre vrchnosť, zbavovanie roľníkov pôdy a jej neustále drobenie či nespravodlivé regulácie viedli už pred povstaním k množstvu sťažností a prejavom odporu. K neúrode a hladu sa v roku 1831 pridala aj cholera. V júli toho roku sa objavili prvé úmrtia. Úrady začali okamžite robiť opatrenia proti tomu, aby sa cholera rozšírila. Medzi obcami boli postavené stráže, boli zrušené trhy a obmedzený pohyb ľudí. Tieto opatrenia ešte prehĺbili ťažkosti poddaných, ktorí nemohli dochádzať za prácou. Atmosféra hustla. Nedôveru začali vyvolávať aj preventívne opatrenia - najmä dezinfikovanie studní a preventívne užívanie bizmutového prášku.
Bizmutový prášok, ktorý bol vtedy jediný známy prostriedok proti cholere, bol citlivý na dávkovanie. Keďže bol nedostatok lekárov, lieky často rozdeľovali richtári a úradníci. Pri neodbornom podávaní prášku sa, žiaľ, stávalo, že ľudia po predávkovaní zomierali. V dedinách sa začali šíriť podozrenia, že páni chcú poddaných otráviť.
Podozrenia prehlbovala aj dlhodobá vzájomná nenávisť medzi poddanými na jednej strane a pánmi a ich úradníkmi na strane druhej. Podľa dobových záznamov údajne panský hajdúch Cirbusa, ktorý niesol do jednej z postihnutých dedín nehasené vápno, zlomyseľne vravel: „Nesiem pre vás jed". V už tak vybičovanej atmosfére pôsobili podobné reči a následné zvesti ako rozbuška.
Potom ako začali úrady dezinfikovať studne, prepukla hystéria naplno. Nielen páni, ale aj farári, úradníci a lekári sa stali v očiach poddaných nepriateľmi. Začalo plienenie úradov, domov úradníkov, lekárov a panských sídiel.
Zvlášť tragický bol prípad, keď úradníci dezinfikovali dedinskú studňu. Roľníci naplnení strachom a podozrením vtedy nevideli ľudí, ktorí chcú zabrániť šíreniu cholery, ale videli „panských poskokov", ktorí sypú prášok do studne, aby ich otrávili. Úradníkov na mieste zlynčovali.
Napriek proticholerovým opatreniam nič nepomáhalo a ľudia začali zomierať. Obeťou cholery sa nakoniec stalo viac ako päťtisíc ľudí. Roľnícke povstanie bolo po nie dlhom čase potlačené regulérnou armádou a najaktívnejší povstalci popravení.
Čo chcem týmto článkom povedať? - Jednoducho iba to, aby sme sa vzdelávali, aby predsudky a nepochopenie už nespôsobovali takéto smutné nešťastia. Chráňme sa navzájom, pretože ťažký život a utrpenie tých menej šťastných prinesie časom utrpenie aj pre tých šťastnejších. A predovšetkým nazabúdajme na históriu, z ktorej sme povinní čerpať poučenie a inšpiráciu...
