Cesta mi ubiehala pomerne rýchlo. Tak rýchlo, že sa mi stalo, že som pri obci Demandice južne od Levíc omylom odbočil z hlavnej cesty smerujúcej na Veľký Krtíš na vedľajšiu cestu bez toho, aby som si to dlhšiu chvíľu vôbec všimol. Prechádzal som cez obce Sazdice a Kubáňovo až za obec Ipeľský Sokolec mylne si mysliac, že stále smerujem do Košíc. Cesta bola rovná, prechádzala cez nížinu a iba miestami sa zvyšovala do miernych kopcov. A v tom sa to stalo. Zrazu sa predomnou rozprestrela prekrásna dolina posiata poľnými parcelami a obliata prvými lúčmi letného slnka. Všade bola zeleň, lúčne kvety, stromy a pomedzi to kde-tu dedinka alebo celkom malá aglomerácia domov s klasickými šikmými strechami a humnami v záhradkách. V tom momente som nadobudol pocit, že som sa nejakým teleportom musel premiestniť do Toskánska. Tento cíp Slovenska totiž vypadal takmer identicky ako región v strednom Taliansku - všade polia plné obilnín, slnečníc či kukurice, nevysoké stromy so širokými korunami, vínne révy kontrastujúce s pahorkami kopcov v pozadí, usmiate tváre ľudí jazdiacich na bicykloch pozdĺž cesty...
Odstavil som na krajnici medzi obcami Ipeľský Sokolec a Bielovce. Vyšiel som z auta a nadýchol sa. „Toto snáď nie je možné," povedal som nahlas sám pre seba. Krajina, ktorá ma práve obklopovala ma práve vrátila do mojich detských a mladíckych čias, do čias, keď som s mojím bratrancom behával naprieč malou vinicou môjho strýka, ktorý býval v malej dedinke v toskánskej provincii Grosseto. Strýko bol prísny muž, ktorý celý život tvrdo pracoval aby mohol zabezpečiť svoju početnú rodinu, keďže môj bratranec mal dokopy šesť sestier. Preto sa vždy veľmi potešil „chlapskej" spoločnosti zosobnenej v mojej osobe, keď som k nim prichádzal raz či dva razy do roka na prázdniny. Vtedy sme sa túlali po okolitých toskánskych lúkach a poliach, vystrájali rozličné chlapčenské huncútstva, alebo len tak sedávali na starých kamenných zrúcaninách medzi parcelami polí a rozprávali sa najprv o autíčkach a neskôr i o prvých veľkých dievčenských láskach. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Zrazu som na lúke pred slovenskou dedinkou Bielovce uvidel utekať dvoch chlapcov, utekali čo im sily stačili, ťahajúc za sebou doráňaného šarkana, ktorý nie a nie vyletieť, smiali sa a tešili z daného okamihu ich detskej radosti. Počul som ich rozradostnené hlasy ako i to, ako na nich ktosi z diaľky prísnym hlasom kričí, nech sa rýchlo vrátia lebo treba pomôcť upratať okolo domu. Tí dvaja chlapci neboli nikto iní ako ja s mojím bratrancom. Znovu som nás uvidel a v mysli si prežil krásne zlomky zážitkov z mojich detských a mladíckych rokov. Impulzom k tomu mi však nebol návrat do Talianska ale polia a lúky jednej juhoslovenskej oblasti, ktorá bola vernou kópiou môjho a bratrancovho toskánskeho raja. Bol to pre mňa neuveriteľne silný zážitok.
Keď som sa na mojej polorozpadnutej automape snažil zlokalizovať toto územie, zistil som, že som vybočil z mojej pôvodnej trasy približne o 18 kilometrov. Vôbec ma to však netrápilo, tento objav skrátka niekoľkonásobne prevýšil moju nepozornosť a vychýlenie z hlavnej cesty. Osud skrátka chcel, aby som tento kút Slovenska zočil na vlastné oči a preto ma sem doviedol. Na tvári sa mi zjavil úsmev. Bol to môj krásny objav, znak toho, že môj domov je práve tu, na Slovensku. Odvtedy je Slovensko nie len v srdci Európy, ale i v tom mojom...
