Vstúpil som do neveľkej továrne v obci Zlaté Klasy. Na hodinkách bolo presne 4:00. „Som presný," zašomral som si sám pre seba. Pokoj a ticho uličiek dedinky, z ktorých som práve vyšiel, však silne kontrastoval s ruchom za múrmi továrne, v ktorej útrobách už panoval čulý život. Halou sa ozýval zvuk vŕtačiek, z rohu boli počuť svižné tóny akejsi piesne z rádia, zamestnanci v bielom šate boli pohrúžení do debát o pracovnom pláne dňa. Keď ma uvidel vedúci továrne ihneď ku mne pribehol, do rúk mi vložil biely plášť, niekoľko hárkov papiera s vyznačenými plánmi konštrukcie a nadšene ma počastoval pozdravom „dobré ránko vedúci!" V skutočnosti som nebol vedúci -vedúcim továrne bol koniec koncov on sám - ale len odborný dozor počas montovania nových továrenských liniek. A keďže linky mali byť skonštruované v rekordne rýchlom čase, pretože továreň spracovávala produkty z čerstvej zeleniny, ktorá jednoducho nemá čas čakať, mali sme pred sebou náročný a dlhý deň plný práce.
Hodinky ukazovali 4:30 a nadšenie z práve odštartovanej roboty nebolo veľmi veľké. Jeden zíval, druhý si pretieral unavené oči, ďalší len neprítomne stál a čakal na povely. Ja sám som tiež dávno zabudol na to, že som ráno vypil nejakú kávu, keďže po jej účinkoch neboli ani stopy. O to úžasnejší bol pre mňa ako i zamestnancov továrne, s ktorými som práve montoval prvú linku, pohľad na hlavné dvere továrne, v ktorých sa práve zjavilo päť vysmiatych zamestnankýň, ktoré v rukách držali obrovské podnosy s tajomným obsahom. Zborovo na nás zakričali „Raňajky!" a chlapi, ktorí ešte pre chvíľou stáli okolo mňa sa k nim okamžite rozutekali. Ja som však pre istotu zostal nesmelo stáť obďaleč a snažil sa vyzistiť, čo sa deje. Netrvalo mi to však dlho. Šikovné kolegyne nám práve doniesli čerstvo pripravené a ešte teplé, pravé domáce palacinky plnené domácim malinovým džemom a posypanými tým najjemnejším práškovým cukrom. Bolo ich naozaj veľa a vyzerali veľmi lákavo. Ale keďže nie som veľký fanúšik sladkých jedál vďaka traume, ktorú mi nechtiac spôsobil môj strýko, ktorý ma ako malého neustále strašil tým, že mi od sladkostí v starobe popadajú všetky zuby ako jemu, váhal som nad tým, či sladké lákadlo ochutnám. No naliehanie paní kuchárok, ktoré trvali na tom, že musím niečo zjesť, lebo za mňa robiť nebudú, ma presvedčilo. A tak som do úst vložil prvé sústo... „Božské!" vykríkol som. Už pohľad na tieto palacinky bol úžasný, ale tá chuť - to bolo niečo! A tak sa stalo, že po prvej palacinke som si vzal druhú, po druhej tretiu, po tretej štvrtú a tak ďalej. Vždy keď som si povedal „a dosť!", prepadla ma chuť po ešte jednej, ktorá už bude určite tou poslednou. Niektorí chlapi sa už čerstvo najedení medzičasom rozpŕchli do roboty, no ja som sa stále nevedel odtrhnúť od stola, na ktorom bola položená tá očarujúca pochutina. A verte či nie, sám seba som prichytil pri tom, že práve dožúvam asi jedenástu palacinku!
Najprv som sa zahanbil sám pred sebou nad tým enormným, práve skonzumovaným množstvom, ale hneď na to som si uvedomil, ako úžasne sa práve cítim. Vynikajúca chuť týchto palaciniek pripravenými zamestnankyňami továrne však nebola jediným dôvodom úsmevu na mojej tvári. Hlavnou príčinou pocitu šťastia, ktoré ma práve zalialo bolo uvedomenie si, že týchto päť žien dobrovoľne vstalo zo svojich teplých postelí dve hodiny pred ostatnými zamestnancami len preto, aby nám z lásky a pre to, aby sme mali veľa síl do práce, pripravili takéto fantastické raňajky. Pritom boli vysmiate a nebol na nich vidieť ani malý náznak únavy či rozhorčenia nad tým, že už jednu šichtu v kuchyni majú za sebou a ďalšiu celodennú v továrni ešte len pred sebou. Bola to ich prajnosť, pohostinnosť a dobrota, ktorá mi v to ráno darovala šťastný pocit zo života a chuť do nového dňa. Tá výnimočná chuť palaciniek bola už len akousi čerešničkou na torte nezištnej obety týchto žien.
V tej chvíli som si uvedomil, že k tomu, aby sa človek cítil šťastne a vnútorne naplnene nepotrebuje vzdušné zámky. Dôležité je si len uvedomiť, v čom je to šťastie zosobnené, kde sa skrýva a ako ho neprehliadnuť. Na svete sa musíme predsa tešiť z každého prejavu dobroty, ktorú nám druhý človek prejaví, z každého náznaku ľudskosti, pomoci či pochopenia, ktorý nám niekto preukáže. K pocitu šťastia predsa netreba veľa. Pozrite sa na mňa, mne k tomu niekedy stačia len „obyčajné" palacinky...
