Organizátorom tohtoročnej Bielej noci sa podarilo zmobilizovať kultúrychtivú verejnost v nebývalom počte, ktorý sa dá porovnať snaď len s oslavami 1.mája v minulosti. Okrem masívnej propagácie sa zviezli aj popri Medzinárodnom maratóne mieru, v predvečer ktorého sa akcia konala. A Maratón je pre Košičanov záležitosť srdca, i keď povzbudzujú šporovcov len spoza plota.
Pre tých, ktorí prijímali vačšinu umeleckých inštalácii s rozpakmi, a nebodaj nevedeli, čo si majú myslieť, doporučujem prečítať si zajtrajšie noviny. Dozvedeli by sa, že košičania nič neukradli, rozbilo sa len jedno vajce, ktoré jeho autor zliepal v parku už ráno pred predstavením, ako som si náhodou všimol.
Zaujímavú expozíciu stolových lámp v mestskom parku pre istotu ohradili bezpečnostnou páskou. Pochybujem, že by sa autor inak oceňovaného projektu odhodlal k takému podceneniu a urážke divákov aj v inom európskom meste. Miesto činu narušili so súhlasom autora len košické nevesty, ktoré zatúžili po originálnej svadobnej fotografii. Fotenie neviest v Košiciach je aj bez tejto udalosti zaujímavý fenomén.
Väčšina inštalácií nebola dostatočne interaktívna, ak nerátam auto s premietacím plátnom, rozháňajúce chodcov po pešej zóne, alebo odreté kolená v mlynčeku pre škrečky. Sám som sa pokúsil oživiť program na Hrnčiarskej ulici, kde bolo inštalovaných 10 tisíc sviečok tým, že som si dal červený kahanček na hlavu a prešiel celú ulicu ladným krokom gejše, nacvičujúcej chôdzu s balíkom kníh na hlave. Stretlo sa to s pozitívnym prijatím, užil som si svojich päť minút slávy, fotoaparáty cvakali, kamery bzučali a ľudia sa na mňa s empatiou usmievali. Len čo sme zahli za roh ulice, všetci na mňa pozerali ako na blázna. Tá ulička predsa len mala svoje čaro.
Takže máme za sebou ďalšiu vydarenú akciu z rozpočtu Európskeho mesta kultúry 2013. Zlé jazyky vravia, ž v roku 2012 aj tak bude koniec sveta. Tí zasvätenejší vedia, že do novej dimenzie sa transformujú len duchovne zrelí jedinci, ktorí rozumejú aj umeniu.
