reklama

Magické Lofoty, 2. časť: Úchvatné pláže, dedinka, kde čas neplynie, aj zoznamka s polárnou

Aké unikátne kombinácie môžeme nájsť na lofotských plážach? V ktorej dedinke zabudli pustiť čas a máte pocit, že tam vôbec neplynie? O tom, ale aj o prvom stretnutí s polárnou žiarou si pohovoríme v 2. pokračovaní denníka...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Po tom, ako sme v minulej časti 36 hodín cestovali, sa teraz nachádzame už v našej vysnenej destinácii – na súostroví Lofoty. Verím, že pomocou nasledujúcich riadkov, fotiek, popisov toho, čo sme videli, ale aj našich zážitkov sa budete pri čítaní cítiť takmer ako by ste tam s nami boli. Pre navodenie atmosféry dajme znova na úvod naše videjko z dielne Miša a Domina. Tí, čo ste už videli, môžete smelo preskočiť alebo (ešte lepšie) pozrieť znova. No, nechávam na Vás a poďme na to!

Ráno, alebo nazvime to skôr doobeda, sme sa oddýchnutí prebudili do nášho prvého nádherného „lofotského“ dňa. Spravili sme si raňajky a pustili sme sa do odhrabávania snehu, čo bolo súčasťou našej ubytovacej dohody. Môžem povedať, že sme boli veľmi vďační, že nasledujúce dni už moc nesnežilo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hoci sme na trip nemali vytvorený žiadny konkrétny program, tak v hlave sme mali istý zoznam miest, ktoré by sme radi videli. Rozhodol som sa, že najlepšie to bude prediskutovať s našimi hostiteľmi, ktorí sú tam predsa len doma. Povedať im o našich plánoch, absolvovať nejaký ten „winter hike“ však nebolo úplne najtaktickejšie.

Aj takéto nádhery nás čakali počas nasledujúceho večera. Tento kostolík sa konkrétne nachádza v dedinke, ktorej názov som zabudol.
Aj takéto nádhery nás čakali počas nasledujúceho večera. Tento kostolík sa konkrétne nachádza v dedinke, ktorej názov som zabudol. 

Rozhodne s týmito plánmi nesúhlasili a ich pocity zodpovednosti za nás sa pretavili do značného množstva telefonátov, kedy sa nás vypytovali kde sme a kam plánujeme ísť a že nám rozhodne zakazujú ísť do kopcov. Okrem toho sme si vyslúžili aj improvizovanú a impulzívnu prednášku na tému „Nebezpečné hory na Lofotách“ v poľštine. Prepis jej highlightov v štýle „píš ako počuješ“: „No to nemožnáá... to neni šánc... tam nemá šľaku... še zrucice z gury... to tam šňahu, šlizko... no neslobodno ísť do gury, to vy musite plaže zobačiť... nemá šanc do gury.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Naša prvá zastávka - pláž Haukland ma ohromila... a myslím, že právom.
Naša prvá zastávka - pláž Haukland ma ohromila... a myslím, že právom. 

Na rozcvičku sme sa teda na odporúčanie vybrali smerom k plážam Haukland a Uttakleiv. Už cesta tam bol nádherná. Prvýkrát sme krásu Lofôt sledovali za denného svetla a bolo to neopísateľné, takže sa o to ani nebudem snažiť. Odparkovali sme v blízkosti pláže Haukland a po chvíľke chôdze sme už boli zoči-voči oceánu. Naskytol sa nám úžasný pohľad. Sneh a ľad prechádzali do piesočnatej pláže, na ktorej sa povaľovali mušle. Všade dookola z mora „vyrastali“ zasnežené kopce rozmanitých tvarov. Chalani dlho nečakali, vybalili zrkadlovky, drona a začali vymýšľať prvé zábery. Do tej debaty som moc prispieť nevedel a tak som sa šiel poprechádzať po pláži a pohľadať pár mušlí, ktoré by mi tieto výhľady pripomínali do konca života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Neviem prečo, ale táto kombinácia ma proste dostala.
Neviem prečo, ale táto kombinácia ma proste dostala. 

Pri prechode z pláže Haukland na pláž Uttakleiv ma zaujal tunel, ktorý bol doslova vytesaný do skaly, takmer žiadne vystuženie, čo pôsobilo veľmi zaujímavo a súčasne to budilo aj istú dávku rešpektu. Ako sme neskôr zistili, takýchto tunelov sú Lofoty plné a mnoho z nich je čerstvo vybudovaných, k čomu sa ešte v nasledujúcich dňoch dostanem (ak nezabudnem).

Pláž Uttakleiv bola viac skalnatá a k vode sa dostávalo trošku ťažšie. Skaly boli pokryté snehom, čo bolo miestami zradné. Niekedy sa totiž pod snehom nenachádzala skala, ale proste oceán a keď je človek šikovný (ako som bol napr. ja), tak skončí s morskou vodou v topánkach, čo postupom dňa stále viac a viac ľutujete (za polárnym kruhom je zima). Ale pláž bola krásna, natočili sme pekné detaily vĺn, porobili selfíčka a vydali sme sa ďalej na našich potulkách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Pri týchto týpkoch (fotografoch a grafikoch) mi ostalo už ozaj iba tie selfíčka fotiť.
Pri týchto týpkoch (fotografoch a grafikoch) mi ostalo už ozaj iba tie selfíčka fotiť. 

Ako ďalší cieľ sme si zvolili dedinku Nusfjord, jednu z najstarších rybárskych dedín v Nórsku. Už po pár kilometroch cesty nás ale postihla značná nepríjemnosť. Počas toho, ako sme sa snažili spraviť dosť priestoru, aby nás na úzkej ceste mohol obísť autobus, sme sa pravou stranou auta skĺzli do snehu... a mohlo byť horšie. Vyšli sme z auta a zistili sme, že chýbalo možno pár centimetrov a zošuchli by sme sa do slušnej diery a tam by už sranda skončila. Preto sme sa s autom bez nejakej pomoci ani moc nesnažili hýbať a začali sme zháňať pomoc.

Neviem, či to bola len náhoda, ale domáci, ktorých sme zastavili, sa do pomáhanie zrovna nehrnuli. Ochotnejší boli skôr zahraniční cestovatelia, ktorí mali zrejme pre tú situáciu väčšie pochopenie. Napr. sa pri nás zastavili dvaja Švédi, ktorí sa snažili pomôcť, ale bez lana to nebolo možné. Dojala ma však situácia, keď si uprostred rozhovoru o tom, ako vytiahnuť naše auto zo snehu, začali Domino s Matejom s nimi vymieňať instagramy... fakt to najdôležitejšie v tom momente! Cestovať s fotografmi ... ach!

Matej na jednej zo svojich typických výprav za fotkou.
Matej na jednej zo svojich typických výprav za fotkou. 

Medzičasom sa nám podarilo získať číslo na nejakú odťahovku, kde ale chlapík pýtal sumu, za ktorú by sme mohli pomaly zobrať s nami do Nórska ďalšieho človeka. A tak sme sa rozhodli, že trpezlivosť bude ruže prinášať,... alebo aspoň niekoho ochotného s lanom v aute. A podľa starého príslovia: „v núdzi spoznáš Poliaka“, sa pri nás zastavil mladý pár z Poľska, ba čo viac s dodávkou a lanom v kufri. Po chvíli bolo auto znova bezpečne na ceste a my sme si mohli spraviť víťazné selfie s našimi záchrancami (ďakujeme!!!).

Vyrazili sme opäť smerom Nusfjord. Ale viete, čo je na Lofotách ťažké? Dôjsť niekam načas, pretože po ceste narazíte na toľko nádherných mieste, že je vám ľúto len tak ísť ďalej a nezastaviť. Atak zastavujete, fotíte, natáčate, ... a predsa sa nedá zachytiť celá tá nádhera.

Presne toto sú tie momenty, kedy musíte zastaviť, hoci aj uprostred cesty.
Presne toto sú tie momenty, kedy musíte zastaviť, hoci aj uprostred cesty. 

Cesta do Nusfjordu bola dlhá, ale oplatilo sa... očaril ma! Drevené domčeky postavené na vode, pospájané úzkymi mólami, pach sušiacich sa rýb a škriekajúce čajky vytvárali dojem, že čas sa tu pred mnohými rokmi zastavil. Atmosféra bola pôsobivá, zasnežené strechy a móla ju iba umocňovali. Ako sa postupne stmievalo a dedinku opúšťalo aj to posledné málo turistov (krása návštevy v zime... v lete sa slová „málo“ a „turistov“ spolu moc nepoužívajú), sme si začali predstavovať, aké krásne by bolo vidieť polárnu žiaru práve odtiaľto. Nemohlo však všetko byť až tak rozprávkové a na polárnu žiaru sme si museli ešte počkať. Moja spomienka na Uttakleiv beach v podobe mokrých topánok začínala byť dosť nepríjemná a tak som popravde mal v hlave skôr druhé (suché) topánky než žiaru.

No zhruba takáto atmosfére išla z Nusfjordu. Verím, že spolu s tým popisom v texte sa do toho dá vcítiť.
No zhruba takáto atmosfére išla z Nusfjordu. Verím, že spolu s tým popisom v texte sa do toho dá vcítiť. 

Cestou na ubytko sme sa zastavili ešte v jednej malebnej dedinke, ktorej názov už lovím v pamäti iba márne. Mal som toho už celkom dosť a tak som ostal v aute. Po nejakom čase sa prihnal Domino s tým, že vidí žiaru. Ukazoval na niečo pripomínajúce oblak, s istou dávkou predstavivosti zelený. Foťák (cez ktorý vidno žiaru výraznejšie) jeho teóriu potvrdil, ale keďže bola naozaj slabučká, tak sme sa rozhodli vyraziť smerom na ubytko.

Polárna žiara po prvýkrát, zatiaľ v takejto demo verzii. Dočkáme sa v ďalších dňoch aj upgradu na pro verziu?
Polárna žiara po prvýkrát, zatiaľ v takejto demo verzii. Dočkáme sa v ďalších dňoch aj upgradu na pro verziu? 

Po pár kilometroch sa ale na oblohe objavil už o dosť výraznejší (aj pre tých s menšou predstavivosťou) zelený obláčik, ktorý sa postupne menil na pás krížom cez celú oblohu. Teraz to už bolo skutočne naše prvé stretnutie s pani Aurorou borealis... splnený sen aj hlavný cieľ našej výpravy. Bolo to nádherné, ale jej plná sila a krása pred nami ešte ostala (zatiaľ...?) skrytá.

No ale poďme už spať, pretože v ďalšej časti skoro vstávame a čaká nás dlhá cesta za východom Slnka do ikonického Reine (mala ochutnávka na fotke). Vydáme sa aj na „zakázaný“ trek, spoznáme sa s introvertným francúzskym programátorom, prepašujeme ho k nám na ubytko (okej, nejdem to dramatizovať, proste sme to dohodli s našimi hostiteľmi) a ešte pred spaním sa vyberieme na nezmyselné pozorovanie polárnej žiary, ktoré je pre mňa najbizarnejším zážitkom výletu.

Aj takéto chuťovečky a výhľady na nás čakali ďalší deň.
Aj takéto chuťovečky a výhľady na nás čakali ďalší deň. 

Za video a fotky vďačím chalanom z partie, ktorých tvorbu môžete sledovať na týchto odkazoch: 

foto: https://www.instagram.com/_dominikphoto_/?hl=cs
 https://www.instagram.com/matej.sopor/?hl=cs
video edit: https://www.instagram.com/michal_dia/?hl=cs

Benjamín Páterek

Benjamín Páterek

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Som študentom matematického inžinierstva na FJFI ČVUT v Prahe. Jednou z mojich záľub je vyraziť si s kamarátmi niekam na trip. Práve so zážitkami z výletov by som sa s Vami rád podelil. Zoznam autorových rubrík:  CestovanieSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu