Už niekoľko týždňov píšem bakalársku prácu. Nie je to pre mňa obyčajná „bakalárka“, ktorá mi zabezpečí získanie titulu, dúfam, nie posledného. Vďaka téme, ktorú som si zvolila, si začínam uvedomovať omnoho viac vecí, ktoré navonok ovplyvňujú život žien. Núti ma zamýšľať sa aj nad takým atribútom, ako je výzor ženy. Vonkajšia krása. Okrem iného sledujem subjektívne vnímanie vlastného zovňajšku ženami a s tým súvisiace ich vnútorné prežívanie. Nielen ich terajšie skúsenosti s hodnotením ich zovňajšku, ale i to, ako sa „zážitky“ a skúsenosti z detstva a mladosti podpísali na ich vlastnom sebavnímaní a sebaprijatí. Neverili by ste, ako veľmi vie ovplyvniť sebavedomie žien jeden „dobre mienený“ komentár týkajúci sa ich vzhľadu.
Mojim prvotným zámerom bolo nafotiť ženy, ktorých prirodzenú telesnú krásu zdobí niečo zvláštne, netypické, nie vyslovene krásne. Niečo, kvôli čomu na ne ľudia ukazujú prstom. Prišla som však na to, že toto nie je ten kameň úrazu. Že to nie je ten problém, na ktorý by som mala svojou prácou poukázať. Máme tu totižto oveľa závažnejší problém. Problém, ktorý na prvý pohľad ani nevidno.
Dotazníkovým prieskumom som zisťovala, či naozaj nejaká telesná nedokonalosť krásy môže byť ozajstnou príčinou trápenia. Zaujímalo ma tiež, koľké zo žien sa stretli s neskrývanou kritikou ich zovňajšku, koľkým z nich sa niekto otvorene vysmieval, či ponižoval ich. Keď som čítala ich odpovede, nevedela som v prvom momente, ako reagovať. Či sa mám smiať, alebo plakať nad primitívnosťou niektorých jedincov, ktorí zraňujú iných na základe takej „dôležitej“ hodnoty, ako je krásny zovňajšok. Čím viac odpovedí mi dievčatá a ženy posielali, tým viac som si uvedomovala, že to nie je len smutné, ale že tu reálne existuje problém, ktorý mnohé z nás trápi. Trápi nás, že máme malý zadok. Trápi nás, že máme veľký zadok. Že máme malé prsia. Alebo že sú píliš veľké. Ľudia sa nám vysmievajú preto, že sme štíhle. Ale aj preto, lebo máme nejaké kilá navyše. Toto je realita. Aj keď si mnohí možno poviete, že toto nie je problém, veď „nejde o život“, nie je tomu celkom tak. Nežijeme vo vzduchoprázdne. Nevhodné pripomienky, vtipy, výsmech, komentáre k nášmu vzhľadu – to všetko na nás pôsobí, dotýka sa nášho vnútra a ovplyvňuje nás. Nie je nám to jedno.
Možno si teraz poviete, že silné ženy si takýmito rečami nebudú robiť ťažkú hlavu. Že všetko sa dá vydržať, nejako uhrať, zasmiať sa nad tým. Stačí, ak si budeme my ženy viac veriť. Ak budeme samy presvedčené, že sme pekné. Poviem vám celkom úprimne - a teraz už viem, že to nie je len môj názor - ani si neviete predstaviť, aké je to ťažké. Pretože, ako som už v úvode spomínala, my ženy sme krehké bytosti. Sme v svojej podstate jemné stvorenia. Preto nás často dokáže položiť na kolená obyčajný hlúpy a necitlivo vyslovený názor na veľkosť nášho nosa. Veľmi rada by som v reakciách pod týmto článkom čítala komentáre žien, ktoré ho budú kritizovať. A písať, že sa cítia krásne. To by ma potešilo. Pretože zo skoro 350 odpovedí v dotazníku len 20 respondentiek uviedlo, že je so svojim telom a výzorom celkom spokojných.
Ešte študujem, no pracovala a stážovala som už v rôznych médiách. Dnes často zovšadiaľ počúvame, ako dokonalé fotografie dokonalých žien ovplyvňujú naše estetické vnímanie a podsúvajú nám ideál krásy. Sťažujeme sa na to, že práve ženské časopisy a reklamy nám pomaličky ničia naše sebavedomie. Deformujú náš obraz o ženskej kráse. Viac než 77% žien, ktoré vyplnili môj dotazník, si to myslí tiež. Je to však skutočne pravda? Samozrejme, v časopisoch sa často objavujú vyretušované fotografie úžasných, chudých modeliek, s dlhými nohami, s krásnymi hustými vlasmi, sexy dekoltom. Avšak, nádherné fotomodelky nie sú hlavnou príčinou, prečo sa trápime svojim zovňajškom.
Mňa osobne sa viac dotkne to - a prieskum ukazuje, že v tom nie som sama - čo mi povie môj spolužiak, moja kamarátka, môj partner, blízka osoba. „Nevinná“ poznámka, týkajúca sa môjho vzhľadu, vyslovená v nevhodnom okamihu môže spôsobiť veľa bolesti. A časom môže nabrať takú intenzitu, že si to za normálnych okolností ťažko vieme predstaviť.
Ale späť k prieskumu a nedokonalostiam. Napríklad ja som vždy bola štíhlejšej postavy. Teda, ak nerátam tie bábätkovské fotografie, kde som mala 4 pneumatiky na stehne. To však rýchlo pominulo a konfekčná veľkosť S mi bola vždy priveľká. Viem, že by ma mnohé ženy pri čítaní týchto riadkov najradšej prebodli pohľadom, najmä ak držia drastické diéty, aby sa dostali aspoň na akú-takú„prijateľnú" váhu, teda takú, ktorá bude vyhovovať ich predstave o kráse. Ja som sa však stále stretávala s poznámkami, že som vychrtlina, anorektička, že sa mám už konečne najesť, a tak podobne. Nebolo to príjemné. Často ma to zraňovalo. V mojej hlave sa odohrávali rôzne scenáre – možno ak by mi nevytŕčali rebrá, ak by som mala ženskejšie krivky, bola by som príťažlivejšia, svet by sa ku mne choval lepšie. A teraz si predstavte, že som kvôli nejakým zdravotným ťažkostiam schudla ešte viac. Z toho mála zrazu bolo ešte menej. A viete, čo sa stalo? Namiesto toho, aby som bola rada, že som vôbec nejako prežila, riešila som to, ako sa na mňa budú ľudia pozerať teraz. A viete si asi dobre predstaviť, aké poznámky som dostávala od ostatných. Viem, že je to hlúpe. Viem, že o tomto nie je život. No mnohé z nás riešime to, ako nás vníma okolie, čo o nás hovoria ľudia. Trápi nás to, ako sa na nás pozerajú. A často si, aj z nevinných a pre niekoho vtipných poznámok, robíme ťažkú hlavu.
Prekvapil a potešil ma nielen záujem dievčat a žien o výsledky prieskumu, ale aj ich túžba hovoriť o týchto veciach nahlas. Ak o nich budeme viac hovoriť, možno časom zmeníme tento stav. Myslím si, že je dôležité venovať čas a úsilie tomu, aby sme sa zbavili zaužívaných, všeobecne prijímaných stereotypov o ženskej kráse. A aby sme vedeli zvádzať nielen svoj vnútorný boj, dobre utajený a ukrytý pred očami okolia, ale aj „viesť vojnu“ voči nepríjemnému, netaktnému správaniu, necitlivosti a bezohľadnosti.
