Emócie vedia s človekom poriadne zamávať. A čo ešte tie športové a k tomu kolektívne. Veď stačí jeden potlesk a o chvíľu tlieska celá hala. Tak isto je to aj s piskotom. Svedčia o tom aj reakcie niektorých slovenských fanúšikov po pondelňajšom hokejovom zápase Slovensko – Kanada. Pískanie počas hymny súpera vrhlo na nás Slovákov veľmi zlý tieň. Chýba nám úcta? Základy slušného správania? Pravý športový duch? Nevieme prijať prehru? Nelichotivé komentáre sa na slovenských fanúšikov sypali z úst zahraničných komentátorov, ale nepríjemne zaskočení a zahanbení sme zostali aj my, Slováci.
Hokej je veľmi rýchly šport. Áno, mohli by sme tu polemizovať o tom, či bolo konanie rozhodcov v niektorých situáciách správne. Aj polemizujme. Lenže verdikt je definitívny. Po napínavom, priam infarktovom zápase, ktorý naši chlapci zahrali famózne (ďakujeme vám!), sme však namiesto gratulovania súperovi k víťazstvu vypískali ich hymnu. Takéto chovanie jednoducho k športovému fandeniu nepatrí. Šport nikdy nebol, a ani nebude o tomto. Musíme sa skrátka naučiť prehrávať so cťou. To je tým pravým športovým hrdinstvom. A platí to nielen v športe.
Osobne si ale na druhej strane myslím, že piskot nepatril samotným kanadským hokejistom, či Kanade ako krajine. To v žiadnom prípade. Avšak vyznelo to tak. Bola to skutočne reakcia na výkon rozhodcov. A nepískal celý štadión. Rovnako verím, že aj tí, ktorí pískali by to dnes už neurobili. Ak v živote urobíme chybu a uvedomíme si ju, mala by byť pre nás poučením, ako ju nezopakovať. A to by sme si mohli dnes uvedomiť viac, ako hrešiť nezvládnuté emócie niektorých fanúšikov.
Mnohí máme ešte v pamäti situáciu spred dvoch rokov, kedy Petra Sagana diskvalifikovali v Tour de France. Ako sa neskôr ukázalo, nebolo to právom. Peter sa však zachoval ako pravý športovec a toto rozhodnutie prijal s pokorou. Určite to ani preňho nebolo ľahké. Určite aj on cítil v tej chvíli krivdu. No zachoval si dôstojnosť, tvár športovca, srdce rytiera. Rešpektoval toto rozhodnutie, pretože aj toto je jednoducho šport. Mali by si z jeho prístupu niektorí z našich fanúšikov brať príklad. A tak si ho beriem aj ja. Nebudem teda kritizovať zlyhanie, ale hľadať upokojenie situácie a zoberiem si ponaučenie od lepších ako som ja sama.
Nech by sme robili čokoľvek, nikdy nás v živote nebudú sprevádzať len výhry a úspech. Zažijeme aj zlé dni a mnoho prehier. Aj z tých sa však môžeme poučiť. Zobudiť sa do ďalšieho dňa múdrejší a silnejší. Práve prehry sú často pre nás tou najväčšou motiváciou, výzvou nepoddať sa a bojovať ďalej.
K športu nepochybne patrí súťaživosť a túžba víťaziť. No určite by sme nemali zabúdať na to, že momentom posledného pískania rozhodcu by mala táto súťaživosť skončiť. Mali by sme si uvedomiť, že to bol len zápas. Mali by sme zablahoželať súperovi k dobrej hre, skvelému výkonu. Potriasť mu rukou a dopriať mu výhru. Buďme národom, ktorý rešpektuje ľudskosť, fair play, slušnosť, a to nielen v športe. Národom, ktorý vie, čo sa patrí a čo už je cez čiaru. Presne tak, ako to urobili naši skvelí hokejisti po zápase s Kanadou a ako to urobil Peter Sagan po Tour de France 2017. A viem, že nie sú jediní.
