Na obálke sa nám odkrýva to, čo je začiatkom príbehu a na poslednej strane kúsok viac. Preto sa mi prvé kapitoly zdali ako jemné objasnenie toho, čo som už vedela, ale potom príde veľmi príjemné rozptýlenie v podobe prvej retrospektívy. Tie sú veľmi časté a často šokujúcejšie ako samotný útek starčeka. Dej je pekne vetvený, ale človek sa v ňom nestratí. Čítanie je obohatené opismi, ktoré nie sú nudné, ale často sa pri nich človek zasmeje.
Kniha hovorí ľahko až ironicky o smrti. Politické názory a náboženské teórie v nej ale nehľadajte. Hlavný hrdina Allan Karlsson sa takými vecami jednoducho nezapodieva, dalo by sa povedať, že je pacifistom, ktorý všetkým politickým a iným systémom nastavuje parodické zrkadlo. Na knihe je super aj to, že pri retrospektívach nemáte o Allana strach, veď predsa viete, že sa dožije 100 rokov.
Jeho život je plný dejepisných faktov a Allan je svedkom doby. A nielen tak obyčajným, je spontánny, bezstarostný a jeho pokoj by sme mu mohli závidieť. U Allana som bola na pochybách. Nevedela som si vysvetliť, či je taký prešibaný alebo hlúpy s veľkou dávkou šťastia. Na to nech si každý z vás odpovie sám.
„Allan nebol z tých, ktorí zbytočne premýšľajú o očakávaniach (alebo ich opakoch), čo by sa v živote malo stať. To, čo sa stane, stane sa, netreba nad tým uvažovať v predstihu."
