Prvým prekvapivým zážitkom bolo, že vo foyer bolo zrazu priveľa mladých ľudí, napriek tomu, že to boli prázdniny. To bolo dobré znamenie. Hlavne po počutí vety, "babka vravela, že je to strašné, ja myslím, že sa mi to bude páčiť,"som šla dovnútra plná nadšenia, že vďaka diskusii, ktorú hra vyvolala prišlo do divadla viac mladých.
Na prvé pozretie a predchadzajúcu neznalosť textu je incsenácia príjemným príbehom, v ktorom sa nám otvára priestor na vlastné dotváranie deja a charakterov z množstva gést, mimiky a skrytých významov v replikách. Ja som celý čas podvedome sledovala, kedy u mňa nastane pocit pohoršenia, pretože už pred predstavením na plátne nad javiskom svietil text varujúci pred expresívnymi výrazmi. Stále som čakala, čo také strašné a expresívne príde. V celej inscenácii boli použité asi tri hrubé nadávky, čo výrazne zaostáva za štandardami jazyka väčšiny ľudí. Uznávam, že jedenie bolo odpudzujúce a plné mľaskania, ale ani to nevyvolalo pohoršenie, pretože sa za ním dal vidieť motív nenásytnosti a ten sa príjemným spôsobom hádam ani zobraziť nedá. Sexu a sexuálnych narážok tu bolo hádam menej ako v priemernom večernom filme americkej produkcie a aspoň nepôsobili trápne, ale naopak vtipne, ba až tragikomicky.
V zásade mám pocit, že pocit pohoršenia mohol vyvolať len fakt, že ľudia čakajú na doskách národného divadla vznešené témy. Malomeštiakova svadba totižto v mnohom ukazuje to, na čo sa väčšina díva z pohodlia gauča na televíznej obrazovke, kde sú podobné veci tolerované, priam vítané. V divadle sa však každý chce cítiť trochu lepší, vznešenejší, a to Brecht nedovolil, pretože nastavuje divákovi až príliš presné zrkadlo.
