Ak by som posledné dni nazvala prázdninami u babky, nebolo by to také výstižné. Možno pár rokov dozadu. Odvtedy sa niečo zmenilo. Zrazu som tu ja v úlohe vnučky, ktorá sa snaží spraviť aspoň niečo málinko pre človeka, ktorý je môjmu srdcu tak blízky.
Skončili sa časy klopania po dreve, že zdravie slúži. Scenárista pre nás pripravil nové herecké úlohy v tomto celovečernom filme s názvom Život.
Spomedzi prípravy obeda ma vytrhli jej pomalé a ťažkopádne kroky. Pomaličky sa presúvala do kuchyne a snažila sa aspoň vytvoriť dojem, že sa podieľa na prípravách. Je úžasná. Dnes. Nie každý deň je tak skvelý. Usmieva sa a žiari ako slniečko. Jej pokora vyžarujúca z celej osobnosti prenikla moje srdce.
Večer sa scenár mení, aby sa diváci nemohli odtrhnúť od obrazoviek. Moje slová sa len odrážajú od steny o ktorú opiera svoje oslabené telo. Prázdny pohľad do neznáma a ja sa začínam zamotávať do predstáv - o čom asi tak premýšľa?
Vždy som si myslela, že staroba je úžasná voľnosťou a slobodou, ktorú ponúka. Pokus vžiť sa do kože mojej milovanej babičky ma priviedol do cieľa. Myšlienkami a predstavami som sa prenášala za prah staroby. Jediná myšlienka a ja som sa so strachom v duši vrátila z môjho bádania. Strach mi ukázal cestu von a ja som si uvedomila, že predbiehať etapy života sa neoplatí.
A čo tá myšlienka? „Moje dni sú spočítané.."
