Celý tento pocit pohody mi narušil pohľad na hodiny. Klasicky som si neskoro uvedomila, že mám tak 10 minút do odchodu MHD. Taška , topánky, kabát do ruky - predsa čas vo výťahu treba využiť. A bola som vonku. Príjemný zimný vietor mi hladil líca a rozfukoval snehové vločky do všetkých strán. Za sprievodu rýchlejšieho kroku som sa rozhodla upokojiť sa pohľadom na čas. Konečne vidím zastávku.
Ešte stále som sa držala rýchlejšieho kroku. O to viac, keď si predstavíte hromadu očí zo zastávky, ako vás nenápadne sledujú. Ľudia to tak robia. Proste skenujú. Nenápadne som sa zamotala medzi nich, aby som splynula s davom. A tak sa aj zo mňa na pár okamihov stál nečinne stojaci pozorovateľ, ktorý ešte netušil, čo príde.
Autobus stále meškal a mne už ani vrecká nestačili na zohriatie rúk. Zrazu sa niekde z ničoty a prítmia objavil manželský pár. Usudzujem to podľa toho, že sa mali - ako sa hovorí - k sebe. A ešte niečo nasvedčovalo tomu, že to boli (asi) manželia. Ich chôdzu spomaľoval malý nezbedník, behajúci okolo nich. Ľudia spozorneli. Zapojili svoje zraky a sledovali nové objekty. Naši manželia pridali do kroku. Zrazu (asi) pani manželka zastavila a spozornela. Začala sa obzerať okolo seba, pretože ich ratolesť už nebehala okolo nich, nespomaľovala ich kroky. Niekde z kopčeka ktorý je pri zastávke bolo počuť výkrik. „Mami, tu som. Aha, sleduj ako sa spustím. Mamíí, Mamí!"
Na taký povel nášho malého generála sa obzrel snáď každý človek z okolia niekoľkých metrov.
Netrvalo to dlho a náš malý hrdina už bol dole.
Takú idylku som nevidela už dlho. Bolo to fascinujúce. Zapôsobilo to na mňa až tak, že som si neuvedomila svoj úsmev na tvári. Úsmev, ktorý mi vznikol pri pohľade na situáciu. Nenápadne som ho pozorovala, ako sa snaží dobehnúť rodičov. Neviem čím to je, ale spomedzi všetkých tých ľudí sledujúcich každý jeho krok, ľudí očakávajúcich že ešte niečo uvidia, prípadne započujú sa zastavil tento malý človiečik práve predo mnou. Naivne si myslím, že to bolo pre ten úsmev, ktorý mi vyvolal práve on. Veľkými očami sa na mňa pozrel tak úprimne, ako to dokážu len deti. Karta sa obrátila. Teraz bol práve on tým, kto pozoroval a ja som sa stala objektom. „Dobrý večer!" povedal.
Bolo to pre mňa - náhodnú okolo stojacu - tak zvláštne, príjemné, neočakávané. Bol to priam balík pozitívnych emócií. Nikdy by som nepovedala, že ma také niečo dokáže vytiahnuť z mrzutej nálady bežného dňa. Stalo sa. Na jeho tvári bolo vidieť očakávanie. Také, ktoré majú deti, ktoré ešte nezažili tzv. „krutú realitu."
Nemohla som si dovoliť neodzdraviť. V tých momentoch som prežívala tak príjemné pocity, až sa mi na lícach objavili moje dve nenápadné jamky. Príbeh končí, pretože náš generál/hrdina dostal čo chcel. Dostal čo očakával. Akcia si žiadala reakciu a tá bola uskutočnená. Neprešlo ani 5 sekúnd a už dobiehal rodičov. Skôr ako sa stratili v tmavších častiach našich ulíc sa stihol ešte otočiť. Posledný opätovaný úsmev a ja som mohla spokojne opäť mrznúť na zastávke. No už to nebolo to čo predtým. Už to bolo len o mojich uzimených rukách a zlej, mrzutej nálade. Už to bolo o úsmeve, spokojnom pocite, a jamkách na lícach..
A viete čo ? Ani to tak nebolelo..
