Pred pár dňami som sa vrátila z Mladifestu. Mnoho mladých (ale aj starších) ľudí z celého sveta na jednom mieste. Chcela som kúpiť niečo milé na pamiatku. Stískala som v ruke náhrdelník, ktorý mi práve visí na krku. Popri premýšľaní, či je to práve tá vec ktorú hľadám som za sebou započula neznámy hlas. Otočila som sa. Neznámy muž tmavej pleti ma v anglickom jazyku pekne prosil, aby som sa dala stranou. S úsmevom na tvári a maximálnou opatrnosťou, aby som nezhodila celý regál (pri mojom šťastí) som zmenila miesto môjho skúmania. Ja tvrdím, že som večné dieťa. Veľké a veľmi zvedavé, ktoré sa bude pýtať a pozorovať svet, akoby sa práve narodilo. Tak som sa zachovala aj teraz.
On si opatrne čupol a hľadal niečo v spodných regáloch. Každý predmet, ktorý uchopil do rúk starostlivo otáčal a obzeral. Pôsobil veľmi pokojne. Tak isto sa správal aj ku každej drobnosti, ktorú vzal do rúk. Na hlave mal čiapku, ktorá svojou nezaujímavou farbou upozorňovala na červenú hviezdu, ktorá bola na nej vyšitá. Moje vedomosti nesiahajú tak ďaleko, aby som dokázala opisovať nejaké režimy a rozdávať informácie v tomto smere. Automaticky som si ale priradila červenú hviezdu ku známemu režimu - komunizmu. Strhol sa príliv myšlienok o tom, aké ťažké možno bolo pre neho, aby sa tu dostal. Čo asi tak znamená pre neho denná rutina ? Sníval niekedy o tom, aké by to bolo, narodiť sa na inom mieste?
Život je ťažký. Také bolo heslo ďalšieho z dní na Mladifeste. Túto takpovediac frázu stále dookola opakovala jedna úžasná pani, ktorú som mala možnosť tam spoznať. Ja v pozícii dieťaťa som opäť pocítila zvedavosť. Začala som sa pýtať. Prečo taká na pohľad spokojná a vyrovnaná žena dookola tvrdí, že život je ťažký ? Niekoľko desiatok minút počúvania ma presvedčil, že jej život je naozaj ťažký. Prehnane žiarlivý manžel je len sladkým medíkom od života. Vždy som si myslela, že ak je človek zabezpečený, všetko pôjde ľahšie. Omyl. Myslela si to aj jej dcéra. Mladá, krásna, inteligentná prežívala v domnienke, že peniaze v rebríčku dôležitosti zastávajú prvé miesto. Aj keď ju okolie vnímalo ako dieťa šťasteny, ktoré dostalo čo chcelo, zdanie opäť klamalo. Zobrala si život. Onedlho to bude rok. Zimomriavky mi idú po tele, keď si predstavím pohľad jej mamky. Pohľad, ktorým akoby upokojovala poslucháčov, že jej malá dcérka sa vráti.
Život je naozaj ťažký. Niekedy sama hľadám dôvody prečo žiť. A tie dôvody prišli zakaždým, ako som začala strácať pevnú zem pod nohami. Buď v podobe rodinných príslušníkov, príjemných udalostí a tak podobne. Niekedy potrebujem napríklad napísať práve takýto článok, aby som si uvedomila, ako milujem svoj život.
Na záver by som rada odkázala všetkým čitateľom : „Za mrakmi je moje milované slnko."
Prosím, uchovávajte si to v mysli. Ako poistku. Aby ste nestrácali nádej v kľúčových okamihoch a takisto to vedeli vytiahnuť v prípade, že budete nútení spraviť krok do neznáma.
(Ak ste to zvládli dočítať do konca - ste super. Ak nie, aj tak ste super. Ďakujem za možnosť prejavu.)
