Trpezlivosť neprináša len ruže

Ľudia by sa mali učiť na vlastných chybách. Stačí sa lepšie prizrieť a je očividné, že človek má dosť veľký problém už len v úvode, konkrétne pri dostávaní sa z chýb a omylov ktoré spravil. Ak sú fakty vopred dané svetom, prečo sme potom ochotní žiť v nádeji, že to proste bude iné ? Stáva sa, že si vypočujem rozhovor náhodných okoloidúcich. V rozhovore obvykle odznejú fiktívne informácie o tom, ako sa má osoba X dobre, ako sa osoba Y prebúdza s dobrou náladou dennodenne do práce aj napriek nespravodlivo ohodnotenej mzde. A koniec koncov by to neboli ľudia, ak by sa nestarali o iných. To znamená, že nakoniec sa vždy dočkám aj noviniek o ľuďoch z ich okolia. On je taký, ona je taká a on/ona je vzhľadom na to čo robí riadne naivný/á.
Faktom je, že priemerná ľudská osoba je naivná. Priznajme si to. Nebyť naivity, prežívali by sme len tak zo dňa na deň, nestarali sa o nič. Len by sme si užívali to, čo nám deň prinesie. No my takí nie sme. A aj napriek tomu čo sa deje, čo vidíme nielen okolo seba ale aj vo svojich životoch sme ochotní naivne ponúkať druhú šancu. Je to ale dobré alebo zlé ?
Na túto otázku si každý musí odpovedať sám, pretože je to predsa len o každom z nás. Bolo by dosť zvláštne, nechať za seba rozhodovať iných. V prípade nesúhlasu sa vzdajte slobodnej vôle, ktorú vraj máte. Pravdou je, že nás každé dianie spraví silnejšími, no na druhej strane sa potvrdzuje to, že naivita stúpa a stúpa. Pre porovnanie - človek, ktorý bol sklamaný by teoreticky nemal dávať druhú šancu. Pretože pocit v ňom mu pripomína, že sa stalo niečo, čo ho ranilo. Teda by mal byť opatrnejší ako človek bez skúsenosti. Našťastie/bohužiaľ (vyberte si čo považujete za vhodnejšie) stačí istá časová jednotka a človek bez ohľadu na skúsenosti sa vydáva do sveta ďalej sa ním predierať a to s minimálnou myšlienkou či pocitom, že by mu malo byť ublížené. Jediný rozdiel medzi skúseným a neskúseným človekom vidím v istom obrannom „štíte", ktorý si skúsený človek po všetkom dianí vytvorí. Ak sa ale posnažíme, aj štít zmizne a upadne, pretože daný štít je ako pena. Dajte jej čas a zmizne sama.
Záverom ale jedno priznanie. Toľko tu píšem o naivite, no po dlhšej úvahe je možné, že aj vás privedie do dilemy rozpor slov „naivita" a „nádej." Nie je to v podstate to isté ? Nie!
Naivita prichádza pred danou vecou, či životným okamihom. No nádej je tou, ktorá sa objaví po všetkom trápení a bolesti. Bolesti, ktorá nás zasiahla po uvedomení, že sme sa opäť sklamali. Nemýľte si pojmy dojmami a radšej si viackrát premyslite, ako budete nielen konať, ale aj rozprávať.
No určite spomínanú nádej nestrácajte, pretože na zbytočné omyly nie je čas.