Presne takto to vnímam v dnešnom svete. Večne si nahovárať, že to tak nie je by bolo odo mňa moc odvážne. Faktom ale je, že si pripadám akoby nám tu pred očami pomaličky ale isto vznikal nový režim. Smutné, že v našom prípade sme práve MY tými, ktorí ho podporujú.
Možno nemám za sebou skúsenosti ako mnohí z vás, neprežila som si žiadnu vojnu, hlad ani žiadnu katastrofu. Vďaka literatúre, internetu a ľuďom mám ale dostatočné informácie na to, aby som si vedela utvoriť obraz o tom, aké to bolo kedysi. Svet bol je a bude taký, akým si ho vytvoríme.
Sedieť so založenými rukami a sťažovať sa - nie, ďakujem. Nie som ryba. Aspoň nie taká, ktorá sa len mĺkvo necháva unášať prúdom a nepokúsi sa o zmenu z bezdôvodného strachu.
Nevolím zaužívané strany, ktoré mi nepriniesli výhody. Nevolím vládu, ktorá sa vyvyšuje nad bežných ľudí zarábajúcich priemerné mzdy. Neuznávam vládu, ktorá nadobúda dojem, že nám môžu vládnuť. Nie som žiadny politológ, právnik. Jediné čo môžem v tomto smere je pozorovať. Tak pozorujem. Pozorne a potichu sledujem čo sa deje. Sledujem to, že sú nespravodlivo ohodnotené pracovné pozície, ktoré sú nepostrádateľné. Dennodenne stretávam ľudí, ktorí svojím smutným výrazom prejavujú nespokojnosť. Pozorne počúvam mladých, ktorí plánujú budúcnosť v zahraničí. Neodchádzajú, utekajú. Prečo by tu len ostali ? Prečo nám štát nejde v ústrety ? Prečo si pri predstave budúcnosti mnohí zakrývajú oči ? Prečo napriek narastajúcej nespokojnosti radšej mlčíme ?
Ak človek bojuje - v prípade, že prehrá svoj boj je isté, že ho prehral s hrdosťou a pocitom, že do toho dal všetko. No človek ktorí nebojuje to vzdáva vopred.
..a tak si ďalej pokračujme v načatom režime, aby nás náhodou niečo zlé nepostretlo.
( No môže byť ešte horšie? )
