Dokážem sa usmiať, no môj úsmev nie je vždy pravý,
viem povedať som šťastná, no moje ústa klamú,
áno, zvládnem veľa vecí, veci, ktoré by mali byť tak úprimné a nevinné.... .... ....
A celkom sa mi darí....VRAVIEŤ SI: ,,RAZ SA TOZMENÍ".... hoc nikto nevie ako, kedy,či dnes, zajtra, o rok....no raz určiteáno.... a v to musí veriť každý....lebo nádej a viera je jednou z tých lepšíchciest. Je to lepšie ako sa utápať v slzách a neustále nadávať na svojživot....priznávam, mňa tiež ,,občas" chytí depka ...no po chvíli toprejde....uvedomím si, že ani môj svet nemôže byť prechádza ružovouzáhradou...treba aj bojovať, snažiť sa zabudnúť, odpustiť, premôcťsvoju tvrdohlavosť a pýchu... hoc môj bôľ by pre niekoho znamenal lendesatinku jeho nešťastia, a predsa ma to trápi.......Nemôžeme tvrdiť,že niekto trpí viac a iní menej, každý cíti a vníma inak.....naozaj jetu veľmi veľmi široká škála toho, čo vyvoláva bolesť .... sklamaná láska,pocit samoty, urážka, ....to všetko môžme zlomiť naše srdce ..aleskutočne ...už nepomôžu lieky,,,treba len čas, úsmev a trpezlivosť....
Tu nezáležína to tom, či ste bohatí, koľko áut máte v garáži,,,,,ale na tom ,,,,čidokážete rozdať aj to málo a nič nečakat, ľúbiť aj keď vás iní neľúbia,smiať sa aj keď to bolí.....
,,Všetko zlé je na niečo dobré"
S týmsrdečne súhlasím....vďaka tomu som si našla veľa nových záujmov,dokážem si všetko vychutnáť, teším sa s úplných maličkostí.....Taknapríkald pred rokom by ste ma s knihou v ruke ani nevideli a terazčítam ako dáblik:))):....vytváram si vlastný svet, je to superpocit....a aj keď v kútiku duše túžim po niečom inom, teraz sa musímvenovať prítomnosti,nezaoberať sa malichernosťami, mojimi rozmarmia otázkami typu prečo to a tamto?...Ja ani vlastne neviem čo matrápi..neda sa to ani definovať a predsa to tu je...ten strach...
Aešte jedna vec...veľké ĎAKUJEM patrí mojim skvelým rodičom,bratovi a anjelikom, ktorý ani možno nevie ako veľmi pre mňaznamenájú.....
Bez Vás by som to nezvládla...ĽÚBIM VÁS!!!
V tomto článku sa mi podarilo vyjadriť aspoň štipku z mojej vnútornej búrky.....ďakkujem vám klávesnice:)))
Ničí ma to že neviem byť sama sebou, že sa vám nedokážem sdôveriť,že nepoznávam samu seba, že sa nedokážem smiaťs priateľmi, že prestávaťveriť....
PS: pri písaní tohto článku mám miernu depresiu
