Chvíľu sa na mňa pozerali akoby som chcela vyhynutý druh veľryby.
„Tak Franto, čiň se" ozval sa po chvíli jeden z nich.
Franta vzal opatrne sieťku a ponoril ju do kade plnej asi 100 kaprov. Všetky vyzerali na vlas rovnako, aspoň mne sa to tak zdalo.
Vylovil prvého, nadvihol ho nad vodu, kapor sa ani nepohol.
„Nie, ten vyzerá ako tesne pred smrťou, vôbec sa netrepe" rázne som odmietla.
„A čo tento, ten môže mať tak 2,80" ukázal ďalšieho. Bol krásny, vôbec sa mu nechcelo z vody, mykal sebou, že len tak tak nevyskočil zo sieťky.
„Áno, ten môže byť" prikývla som.
Druhý predavač vzal kapra od Frantu a položil ho na váhu.
„2,78" odčítal z váhy.
„Aha a má aj červené žiabre" ukázal na kaprovi Franta.
„Nie je zranený?" zaujímalo ma ešte.
Predavač obrátil kapra na druhý bok.
„Nie je" odpovedala som si pre seba „ Zabite ho, beriem ho!"
„Myslel, som že ho chcete pustiť", povedal trochu prekvapene predavač.
„Nie, iba zjesť" odpovedala som zase trochu prekvapene ja.
Štrnásť eur sa mi zdalo príliš veľa na to, aby som videla šťastné oči kapra skákajúceho do jazera a smutné oči manžela pri vianočnom stole.
Tretí predavač v úlohe kata vzal kapra z váhy a na stolíku s provizórnou kartónovou zástenou mu ukončil život. O pár minút som už držala zakrvavenú igelitku a kráčala si veselo domov.
Kapra som umyla, uložila do mlieka a teraz premýšľam nad jeho životom. Musel umrieť, aby sme my mohli mať pekné vianoce. Tak snáď si ich teda tento rok nepokazíme ani zlou náladou, z toho, že sme niečo nestihli, ani smútkom, že sme pod stromčekom nenašli to, čo sme si priali a ani hnevom na našich blížnych, že opäť niečo neurobili podľa našich predstáv.
Prajem vám i sebe nech radosť a pokoj naplní naše domovy, nech máme dostatok času pre naše rodiny a nech nezabúdame prečo ich vlastne slávime.
Nech máme jednoducho pekné vianoce, aby aspoň smrť našich kaprov nebola zbytočná:)
