V mojom prvom článku o Eurovision song contest sa odzrkadlili optimizmus a radost zo zapojenia mojej rodnej krajiny do súťaže, pri ktorej sa obyvatelia iných štátov pozerajú na svojich vyslaných súťažiacich ako na národných hrdinov. V týchto krajinách sa už len postup kandidáta, z veľkého semifinále do veľkého finále, oslavuje. Oslava by to mohla byť aj u nás veľká, pretože pre našu malú krajinu, by to znamenalo akési povzbudenie do budúcnosti. Samozrejme, že IBA povzbudenie. Myslím si, že v našej malej (aj tak dosť pesimisticky mysliacej krajine) sa nenájde hádam NIKTO, naozaj NIKTO, kto dúfa vo víťazstvo Slovenska na tohtoročnej Eurovision. Bol by to nie malý, ale obrovský zázrak a tie sa stavajú raz za 1000 rokov. (I keď skromne dúfam, že v prípade Slovenska to bude len nejakých 50, 25 rokov)
Ľudia, všetci tí, čo show pripravujú, tí, ktorí sa na nej zúčastňujú - súťažiaci, porotcovia, ďalej média, ale i veľmi dôležití diváci, si jednoducho musia uvedomiť, že je to NÁVRAT po 10 rokoch. Taký NÁVRAT, ktorý má na nás upozorniť, nespraviť hanbu a hlavne presvedčiť Európu o našej schopnosti, vytvoriť ušiam lahodne znejúcu skladbu. Skladbu vhodnú pre väčšinového nenáročného diváka (poslucháča) - toho, ktorý v priebehu troch minút trvania skladby dokáže rozhodnúť, či sa mu počuté páči alebo nepáči. Divák vlastniaci mobilný telefón a odhodlaný minúť pár centov na úplne inú krajinu, ako jeho rodná krajina. (Keďže to pravidlá ani nepovoľujú.) Ale hlavne divák, ktorému mená Shindlerová, Janais , Komajota, Chrenko, Zimányiová atď. absolútne NIČ nehovoria. A akým spôsobom ho presvedčiť, aby svojich niekoľko centov minul práve na nášho kandidáta? Jednoducho – nekomplikovať to, čo nemusí byť komplikované. Len počúvať ušami nenáročného poslucháča (aspoň sa na neho zahrať, ak ním nie sme), a nechať vynímať radosť a krásu hudby, dovoliť jej vstúpiť do tela, nechať ju pôsobiť a vyvolať prirodzené prejavy po jej infikovaní - poklepkávanie, pospevovanie a iné rytmom preukázateľné prežívania.
A tak nás teda v najbližšiu nedeľu čaká boj skladieb (NIE INTERPRETOV!), boj, ktorý ja nazvem „Bojom o OBJEKTÍVNE uši diváka.“ A bojom šiestich kvalitných skladieb, za ktoré, by som ja bol ochotný svojich pár centov pustiť, a zvyšných desiatich do počtu znejúcich skladieb.
Moji TOP favoriti na postup do CELOEURÓPSKEHO MOSKOVSKÉHO FINÁLE:
Andrea Zimányiová - Prines si ten kľúč (odporúčenie spievať v Moskve song po anglicky)
Mukatado - Ja sa mám
Kamil Mikulčík & Nela Pocisková - Leť tmou
Komajota - 7 nocí
A kategória – môžu byť - neublíži:
Mária Čírová – Búrka
Janais - Taram ta rej
..ak chcete môžete si tu dať aj Shindlerovú – Krídla (podľa mňa veľmi preceňovaná skladba. NEPOROVNATEĽNÁ s piesňou VYZNANIE!!!!)
PS – Špeciálna pochvala pre Zaša Hubáčka – Bolo, bolo – príjemný song so skvelým soundom, v ktorom mi NEPREKÁŽA slovenčina napriek tanečnému štýlu. Interpret skladby by sa možno mohol vyšvihnúť až k titulu slovenský Timberlake. (Ale to len podľa mojich skromných prognóz, ...a po posúdení jednej skladby... neprofesionálne – viem. Počkáme si na album.) Bolo, bolo – príjemná rádiovka, ale na Eurovision slabé.
