Daňový subjekt z Kežmarku napadol právoplatné daňové rozhodnutie správnou žalobou na súde. Správny súd v Košiciach zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Daňový úrad z dôvodu údajnej komplikovanosti prípadu a potreby vykonania rozsiahleho dokazovania požiadal o predĺženie lehoty na skončenie vyrubovacieho konania o 180 dní. Daňovému subjektu sa predĺženie lehoty o pol roka zdá príliš dlhá časová lehota, pretože pred súdnym konaním (ktoré trvalo dva roky) už necelý jeden rok prebiehala daňová kontrola a ďalších 6 mesiacov vyrubovacie konanie. Nadriadený orgán pritom predĺžil lehotu presne o taký čas, ako ho prvostupňový orgán žiadal. Je toto štandardný postup? Aké lehoty má finančná správa na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní? Môže spoločnosť s ručením obmedzeným namietať nečinnosť správcu dane? Aká je šanca na úspech?
Daňový poriadok upravuje lehoty na rozhodnutie v daňovom konaní v ustanovení § 65. Podľa platnej legislatívy má daňový úrad v jednoduchších prípadoch zrealizovať úkon pri správe daní v 8-dňovej lehote. Podmienkou je, že ide o jednoduchšie úkony a že správca dane je oprávnený rozhodnúť na základe podkladov predložených daňovým subjektom. Príkladom z praxe môže byť vydanie potvrdenia o stave osobného účtu daňového subjektu. V ostatných prípadoch je správca dane povinný rozhodnúť v 30-dňovej lehote. Pre ilustráciu, finančná správa zväčša stihne v 30-dňovej lehote vydať napríklad rozhodnutie o námietke zaujatosti proti zamestnancom správcu dane alebo rozhodnutie o vrátení preplatku daňovému subjektu. V osobitne zložitých prípadoch je správca dane oprávnený rozhodovať v dvojnásobne dlhej 60-dňovej lehote. V praxi sa niekedy zdá, akoby všetky daňové konania boli osobitne zložitým prípadom a finančná správa paušálne rozhoduje v 60-dňovej procesnej lehote.
Problémom platnej legislatívy je disproporcia sankcií medzi daňovým úradom ako reprezentantom štátu v daňovej agende na jednej strane a daňovým subjektom ako účastníkom daňového konania na druhej strane bipolárneho spektra. Ak daňový subjekt nesplní zákonom stanovenú povinnosť, je automaticky sankcionovaný pokutou alebo penalizovaný úrokom z omeškania. Ak nesplní povinnosť daňový úrad, zväčša žiadna sankcia nenastupuje. Ako príklad možno uviesť nedodržanie 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní alebo zmeškanie 1-ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. V týchto prípadoch sa finančná správa bráni právnym názorom, že ide o procesné lehoty, so zmeškaním ktorých zákon nespája žiadne právne účinky. Jedinou inštitúciou oprávnenou na sankcionovanie finančnej správy za zmeškanie procesných lehôt je súd. A ten má v prípade podania žaloby o preskúmanie zákonnosti daňového rozhodnutia k dispozícii jedinú sankciu: zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci daňovým orgánom na ďalšie konanie. Autor musí priznať, že aj pri tejto právnej úprave sa pohli ľady v prospech daňových subjektov. Platí to najmä o zmeškaní jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Podľa platnej súdnej judikatúry má zmeškanie jednoročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly za následok, že expedovaný protokol z daňovej kontroly má punc nezákonne získaného dôkazu a za nezákonné sa považuje aj od neho sa odvíjajúce rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane. Autor ako advokát právne zastupoval daňové subjekty v cca 10 prípadoch zmeškania 1-ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a vo všetkých prípadoch súdny spor s finančnou správou vyhral. Zatiaľ čo v minulosti sa daňové úrady dopúšťali tejto procesnej chyby relatívne často, v súčasnosti si na zmeškanie lehoty dávajú pozor a maximálnu lehotu na vykonanie daňovej kontroly zmeškajú výnimočne.
V súčasnosti ako keby platilo, že všetky daňové prípady sú osobitne zložité, pretože daňové úrady štandardne rozhodujú v 60-dňovej lehote. V daňovej praxi často nestačí ani 60-dňová procesná lehota a daňové úrady žiadajú Finančné riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty. Platí to najmä v prípade zrušenia prvostupňového rozhodnutia odvolacím orgánom alebo zrušenia rozhodnutia správnym súdom a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie do vyrubovacieho konania. Existujú tu tri zaujímavosti: prvou je, že nadriadený orgán žiadostiam o predĺženie lehoty na rozhodnutie v absolútnej väčšine prípadov vyhovie (autor nepozná z praxe jediný prípad, kedy nadriadený orgán nevyhovel). Druhým špecifikom je, že správca dane žiada o predĺženie lehoty často o 180 dní. Nie teda o 30, resp. 60 dní, ale o pol roka. Treťou zaujímavosťou je, že nadriadený orgán nekráti predĺženie lehôt požadované správcom dane, ale že takto formulovaným žiadostiam daňových úradov vyhovuje v plnej výške.
Podľa § 66 daňového poriadku ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v 30-dňovej, resp. 60-dňovej lehote a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. Daňový poriadok zavádza inštitút opatrenia proti nečinnosti. V praxi je kompetentný v prípade nečinnosti daňového úradu rozhodnúť jeho priamo nadriadený orgán, ktorým je Finančné riaditeľstvo SR. Musia byť splnené 3 podmienky: daňový úrad je dlhodobo nečinný, povaha veci to nevylučuje a odstránenie protiprávneho stavu nemožno dosiahnuť inak. Odvolací orgán potom delimituje kompetenciu rozhodnúť o určitej veci priamo na seba. V praxi sú prípady prijatia opatrenia proti nečinnosti ojedinelé. Autor sa počas dvojročnej praxe vo finančnej správe a vyše dvadsaťročnej praxe v advokácii nestretol s jediným prípadom prijatia opatrenia proti nečinnosti zo strany finančnej správy.
V interpretovanom prípade bude žiadosť daňového subjektu o prijatie opatrenia proti nečinnosti pravdepodobne neúspešná. Dôvodom je, že kompetenciu na prijatie opatrenia proti nečinnosti má Finančné riaditeľstvo SR ako nadriadený orgán správcu dane. Finančné riaditeľstvo SR už rozhodlo o predĺžení lehoty vo vyrubovacom konaní o 180 dní. Na to, aby nadriadený orgán mohol prijať opatrenie proti nečinnosti, daňový úrad by sa musel dopustiť markantnej nečinnosti vo vyrubovacom konaní; napríklad by zo 180 dní predĺženej lehoty 170 dní nevykonal žiaden procesný úkon. Predĺženie lehoty neoznamuje daňovému subjektu orgán, ktorý o predĺžení rozhodol (Finančné riaditeľstvo SR), ale daňový úrad upovedomením. Keďže nejde o rozhodnutie, ale len o upovedomenie, nemožno proti nemu podať žiadne opravné prostriedky.
