1. DAŇOVÝ DELIKT: Niekoľko dní po mojich 26. narodeninách, v júni 2001, bol šéf ustanovený súdom ako obhajca ex offo bratislavského podnikateľa obvineného z daňového trestného činu. Klient bol obvinený, že sa nezákonne obohacoval na vratkáchnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (DPH) v rámci reťazca firiem zapojených do tzv. karuselového podvodu. Čudoval som sa, prečo bol za obhajcu ustanovený šéf (trnavský advokát), keď obvinený mal trvalý pobyt v Bratislave a v metropole Slovenska mala sídlo aj jeho firma. Ja som bol v tom čase advokátsky koncipient a o jeden rok neskôr som sa pripravoval na advokátske skúšky. Nechápal som, prečo si človek ktorý „vytiahol” zo štátu státisíce korún na nadmerných odpočtoch DPH, nezaplatil advokáta na plnú moc, ale bol „odkázaný“ na obhajcu ustanoveného súdom ex offo. Buď bol biely kôň, alebo peniaze jednoducho minul a nezostali mu financie na advokáta. Porušil jedno zo základných pravidiel páchania trestnej činnosti: „v lepších časoch si odlož peniaze na advokáta na horšie časy“. Sudca bratislavského okresného súdu vzal obvineného do väzby, ale eskortovali ho nie do justičného paláca, ale do najprísnejšieho ústavu na výkon väzby v Leopoldove. Toto naozaj nebol typický kriminálny prípad, aspoň čo sa obhajoby týka. A neskočil sa happy endom, ako sa neskôr čitateľ dozvie. Meno klienta už nemusím anonymizovať, pretože si ho nepamätám, a advokátskym spisom nedisponujem, keďžesom bol v tom čase advokátsky koncipient. Vzhľadom na to, že od skončenia trestného stíhania uplynulo vyše 20 rokov, advokátsky spis je pravdepodobne skartovaný. Šéf ako bývalý „komerčák“ nemal s obhajobou daňových trestných činov skúsenosti, a tak mi nechal pri zastupovaní v trestnom konaní „voľné ruky”. „Je to tvoje a len tvoje”, vyhlásil. Ďakujem pekne, pomyslel som si. V tom čase som nemal s daňovými trestnými činmi ani ja skúsenosti z právnej praxe. Kto by povedal, že o 20 rokov neskôr sa budem na daňové kauzy a daňové trestné činy ako advokát špecializovať. Súd ustanovil obvinenému obhajcu z radov advokátov až potom, čo ho vzal do väzby. Preto sa nebolo treba urýchlene aktivizovať a mali sme dostatok času vec prevziať a prísť na prvú poradu s klientom do Leopoldova. Teda ja sám: v tom čase bez auta a peňazí. Vodičák som mal síce od 19 rokov, ale kým som sa nestal advokátom o 8 rokov neskôr, vôbec som nejazdil.
2. NEZNÁME MIESTO URČENIA: Prekvapil ma telefonát z neznámeho telefónneho čísla: „Doktor Benčík?”, ozval sa neznámy mužský hlas, keď som zdvihol. „Áno?”, odpovedal som s otázkou v hlase. „Potrebujem sa zajtra stretnúť s vami v Bratislave kvôli jednému nášmu spoločnému známemu”. „Ale ja sa s neznámymi ľuďmi nestretávam, najmä keď neviem, čo odo mňa chcú. Navyše nemám auto”. Veril som, že z môjho hlasu nebolo cítiť narastajúce obavy. Nebol to typický telefonát od klienta. Navyše som v tom čase ani veľa klientov nemal: bol som začínajúci advokátsky koncipient. „Myslím tým známeho, ktorý má určité právne problémy a ktorému ste boli vy, pardon, váš šéf, ustanovený ako obhajca ex offo. Auto vyriešime: príde po vás taxík na hlavnú železničnú stanicu do Bratislavy a odvezie vás, kde bude treba”, nástojil na stretnutí neznámy hlas v telefóne. „Dobre teda”, neochotne som prisvedčil. Rozmýšľal som, odkiaľ má vôbec na mňa telefónne číslo, pretože v tom čase nebolo zverejnené. To som ešte nevedel, že ďalších 25 rokov budem mať rovnaké telefónne číslo a rovnakého mobilného operátora. Na druhý deň bol teplý, slnečný, jasný deň. Napriek tomu, že Trnava je jedno z 8 najväčších slovenských miest, má v porovnaní s ďalšími krajskými mestami jednu výhodu: skoro všade sa dá z centra mesta dostať pešo za pol hodinu. Preto som zo sídliska Družba, kde som býval v rodičovskom byte, chodil na železničnú stanicu pešo. Trvalo to pol hodiny a išiel som okolo Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorú otvorili, keď som bol druhák na práve v Bratislave, a ktorá sídlila v zrekonštruovanej budove bývalej polikliniky. Tam, kde predtým chodili pacienti na vyšetrenia do ordinácií všeobecných lekárov, teraz v učebniach študenti práva absolvovali semináre a prednášky. O pár rokov neskôr sa považovala za najlepšiu právnickú fakultu a predbehla dokonca moju alma mater, ktorej hrozila strata akreditácie. Rýchliky chodili z Trnavy do Bratislavy skoro každú hodinu. Nasadol som na vlak v Trnave a za pol hodinu som vystupoval na peróne hlavnej železničnej stanice v Bratislave. Tajomný neznámy dodržal slovo a na parkovisku ma čakal taxikár, ktorý ma oslovil ako prvý. Včera som dal volajúcemu na druhej strane telefónnej linky môj popis, aby ma taxikár vedel identifikovať. „Pán Benčík?”, padla rýchla otázka ešte predtým, ako si moje oči zvykli na slnkom zaliate a smogom presýtené predstaničné námestie. „Podľa dohody ma máte odviezť na miesto určenia. Kde to bude konkrétne?”, snažil som sa od taxikára dostať odpoveď na otázku, ktorá ma najviac zaujímala. „Bohužiaľ, informácie vám nemôžem poskytnúť. Idete alebo nie?”, nedal sa odbiť. „Čo iné mi zostáva?”, precedil som medzi zuby. Nepáčili sa mi tieto mafiánske praktiky. Ale keď som sa dostal až sem, nehodlal som cúvnuť. Nepamätám, či som mal strach odviezť sa na neznáme miesto s neznámym človekom, nevediac, čo odo mňa bude chcieť. Mantinely boli jasné, vedel som, že stretnutie sa bude týkať novej daňovej trestnej kauzy a uvedomoval som si, že ONI potrebujú niečo odo mňa, a nie JA od nich. Nastúpil som do taxíka a po určitom čase sme mierili z centra mesta na perifériu, kde som ulice nespoznával. Ja som síce 5 rokov študoval v Bratislave, ale hlavné mesto som poznal ako študent, nevodič, ktorý mal síce od 19 rokov vodičák, ale ktorý nevlastnil ani auto. Poznal som v metropole len vlastné „vyšliapané” chodníčky: centrum, Šafárikovo námestie, cestu na železničnú stanicu, internátne dvojičky na Družbe a študentské mestečko v Mlynskej doline. Toto ale už neboli moje chodníčky, boli to neznáme chodníčky niekoho iného, ktorý ma čakal na (ne)dohodnutom mieste určenia. Začínal som byť nervózny, pretože sme jazdili pol hodinu. Pri cenách bratislavských taxikárov som sa bál, že ma „skasíruje“ a že zaplatím majland. Predpokladal som, že taxík zaplatí neznámy spoločník, ale výslovne sme dohodnutí neboli. „Už tam budeme”, telepaticky sa na mňa naladil taxikár, ako keby čítal moje myšlienky. O taxikároch sa hovorí, že majú tento šiesty zmysel. Pamätám si, ako mi na prelome milénia jeden taxikár počas jazdy v taxíku povedal, že v Bratislave je viac taxikárov ako v Paríži. Pochopiteľne, bola to hlúposť. „Ok”, reagoval som. Počas jazdy panovalo ťaživé ticho a s taxikárom sme sa vôbec nerozprávali. Necítil som takú potrebu. Auto zabočilo na príjazdovú cestu k niečomu, čo vyzeralo ako opustený priemyselný areál. Veľmi ma to neprekvapilo. Viac menej som očakával miesto stretnutia na diskrétnom mieste ďaleko od rušného centra diania. Bol som ale rád, že je biely deň. Uvažoval som nad tým, či miesto prvého stretnutia nebol pre mňa test, pretože, ako sa ukázalo neskôr, ďalšie stretnutia sa uskutočnili na oveľa civilizovanejších miestach. „Sme tu”, prerušil tok mojich myšlienok taxikár. „Čo som dlžný?”, spýtal som sa zo slušnosti. „Nič. Táto jazda bola zaplatená v momente, keď ste si sadli do taxíka”. „Aha. Tak ďakujem. A kto ma odvezie naspäť na železničnú stanicu? A kde je moja spojka?”, neodpustil som si posledné dve otázky, hoci som vopred tušil odpoveď, ktorá vzápätí aj prišla. „O tom ja nič neviem”, zanikli posledné slová taxikára v reve motora auta a za pár sekúnd zostal po ňom len kúdol prachu a zápach exhalátov z výfuku.
3. LUCKY: Päť minút sa nič nedialo. Začal som si myslieť, že to celé na mňa niekto nafingoval a že je to skrytá kamera. Keď som začal situáciu logicky analyzovať, uvedomil som si, že je to príliš absurdná a nepravdepodobná situácia, aby to mohla byť pravda. Ale prečo by niekto zbytočne míňal peniaze na taxík, keď ma ani nepozná? Je to kanadský žartík? Ak áno, od koho? Stúpali vo mne pochybnosti. Tak, ako sa usadil prach po predchádzajúcom taxíku, tak sa rozplynuli aj moje pochybnosti, keď som uvidel ďalší taxík, ako prichádza vysokou rýchlosťou (príliš vysokou s prihliadnutím na terén) po rovnakej príjazdovej ceste, ktorou som pred piatimi minútami dorazil aj ja. Auto sa rýchlo približovalo a za pár sekúnd prudko zabrzdilo meter odo mňa. Ja som zostal stáť na mieste, necúvol som ani o centimeter. Dvere sa prudko otvorili a z auta sa vymrštil neznámy. Aj keď „vymrštil” je asi silné slovo: proste sa zdvihol zo sedadla, otvoril dvere na mieste vodiča a z auta jednoducho vyšiel. Neznámy mal výšku cca 180 cm, modré oči, blond vlasy, mierne obézny. Proste tuctový chlap, akých sú na Slovensku státisíce a v Európskej únii desiatky miliónov. Čakal na mňa neznámy štyridsiatnik, ktorý sa predstavil, že sa volá Ján LUCKY (po anglicky „šťastný“). Priezvisko mal pravdepodobne vymyslené, dodnes neviem, ako sa v skutočnosti sprostredkovateľ volal. Ešte že sa nepredstavil ako LUCKY LUCIANO, známy americký gangster z mafiánskej organizácie Cosa Nostra, pomyslel som si. Spýtal sa, či je pravda, že naša advokátska kancelária bola súdom ustanovená ako obhajca ex offo klientovi. Keď som sa spýtal, prečo ho to zaujíma, odpovedal blahosklonne: „Ja si vášho klienta vážim ako otca. Keď má problémy, je mojou povinnosťou postarať sa o vyriešenie problému. Som si istý, že on by urobil to isté, keby som sa JA ocitol na jeho mieste”. „Prečo mu nezaplatíte ako obhajcu na plnú moc špecialistu na trestné právo?”, nedalo mi sa nespýtať. Šéf bol predsa len bývalý „komerčák“ a trestné právo začal praktizovať nedávno. „Nechcem, aby finančné toky priviedli vyšetrovateľov priamo ku mne. Ale peniaze nie sú problém a viem vám zaplatiť extra honorár za poskytovanie právnych služieb”, odpovedal vyhýbavo. Zdalo sa mi to ako výhovorka, pretože nájsť obvinenému špičkového advokáta špecializujúceho sa na trestné právo bez toho,aby tam on osobne figuroval, by nemal byť problém. Spolupráca záleží od toho, či sú výška bankového konta klienta a výška honoráru požadovaného advokátom za obhajobu v trestnom konaní navzájom kompatibilné. V tomto som mal podľa správnosti odmietnuť, pretože pravidlá nedovoľujú inkasovať od klienta honorár za právne služby, ak je ustanovený štátom. Obvinenému je ustanovený súdom obhajca ex offo práve z dôvodu nedostatku disponibilných finančných prostriedkov. Lucky potom vytiahol z vrecka list s pokynom, že ho mám odovzdať klientovi, keď ho pôjdem navštíviť do Ústavu na výkon väzby v Leopoldove. Vtedy som mal odmietnuť, poďakovať sa a rozlúčiť sa. Ako som sa neskôr dozvedel, prepašovanie listu obvinenému do väzby je vážne disciplinárne previnenie, za ktoré hrozí advokátovi pokuta od Slovenskej advokátskej komory (SAK).Vtedy som to ešte nevedel. Bol som začínajúci advokátsky koncipient. A každý robí chyby. Ja som ponuku akceptoval. Dnes by som sa rozhodol inak. Prevzal som zapečatený list určený pre klienta, do ktorého som nemal nahliadnuť (ani som to neurobil). Dohodli sme sa, že sa stretneme o týždeň po návšteve klienta vo väzbe. Neznámy prisľúbil, že dovtedy bude mať pripravený honorár za právne služby; výšku odmeny neupresnil. Spomenul som si na medializovaný škandál nevhodného správaniasa advokáta v Čechách, kedy advokátka ustanovená ex offo často navštevovala obvineného klienta vo väzbe. Klient bol fešák a bacharom sa časté návštevy zdali podozrivé. Namontovali do vyšetrovacej miestnosti odposluch: mali zvuk, ale nie obraz. Podľa audiozáznamu justičná stráž zistila, že advokátka praktizuje s klientom vo väzbe frekventovane sexuálny styk. Neviem, či ju za to vyhodili z advokácie, ale exemplárny trest ju, pravdepodobne, neminul.
4. NÁVŠTEVA KLIENTA V LEOPOLDOVE: Na druhý deň som navštívil klienta v Ústave na výkon väzby v Leopoldove. Prišiel som vlakom do Leopoldova, mestečka vzdialeného len cca 20 kilometrov od Trnavy, ktoré je synonymom pre jednu z najprísnejšie strážených väzníc na Slovensku. Leopoldov je spájaný s najväčšou vzburou väzňov v novodobej histórii Slovenska z roku 1990 (pri ktorej zahynul jeden väzeň a 30 odsúdených bolo zranených) a s najväčšou tragédiou v zbore väzenskej a justičnej stráže, kedy pri úteku skupiny 7 väzňov bolo 23.11.1991 zavraždených 5 príslušníkov väzenskej stráže. Spýtal som sa taxikára na železničnej stanici, kde je väznica. „Myslíte Hrad?”, spýtal sa. „Nie. Som právnik a idem navštíviť klienta do väzby”. „Vidieť, že idete do leopoldovskej basy prvýkrát. Miestni volajú väznicu HRAD”, pousmial sa. „Naozaj ste právnik? A to nemáte auto?”, neodpustil si na rozlúčku taxikár, keď videl, že som sa na cestu vybral pešo. Cítil som sa ako street lawyer (advokát chudobných - poznámka autora). V leopoldovskejbase som bol naozaj prvýkrát. Keď som sa priblížil na dostrel ostreľovačov z väzenskej stráže, väznica ma ohromila svojou impozantnosťou. Pred masívnou vstupnou železnou bránou, ktorá by odolala pravdepodobne aj výstrelu z tanku, sa väzenský komplex zdal dominantný a majestátny; naozaj veľkosťou pripomínal stredoveký hrad. Komplex bol kompletne zrekonštruovaný začiatkom 90. rokov po väzenskej vzbure, ktorú vyvolala predzvesť Havlovej celoštátnej amnestie. Miestni turistickí sprievodcovia z pochopiteľných dôvodov prehliadku väzenia neponúkajú, aj keď som si istý, že by sa našiel dostatok záujemcov. Mohol by to byť slovenský Alcatraz, aj keď ten americký sa ako väzenie už vyše 60 rokov nepoužíva. (Alcatraz: najprísnejšie strážené federálne americké väzenie nachádzajúce sa na ostrove v zálive pri San Franciscu, kde bol väznený aj známy americký gangster Al Capone, odsúdený za daňové úniky. Prevádzka väzenia bola príliš nákladná a podmienky väzňov nehumánne, preto väzenie zavreli. V súčasnosti komplex slúži ako múzeum. Známy je aj rovnomenný americký film, v ktorom v hlavnej úlohe hrali Sean Connery a Nicolas Cage - poznámka autora). Ale dosť bolo filmografie. Mal som prácu: prišiel som na konzultáciu za klientom. Pred väzenským objektom stál v rade zástup ľudí, ktorí prišli na návštevu za obvinenými a odsúdenými. Zdalo sa mi, že som v rade zahliadol známu tvár mladého muža, ktorý trénoval v rovnakom trnavskom fitness centre ako ja. Neskôr som sa dozvedel, že jeho otec,stavebný podnikateľ, je obvinený z objednávky vraždy známeho podnikateľa z VÚJE, a.s., ktorého vrah rozstrieľal dávkou zo samopalu pred jeho rodinným domomv Piešťanoch. Leopoldovská väznica je známa tým, že je v nej najväčšia koncentrácia vrahov a doživotne odsúdených na 1 meter štvorcový. Väzenskej stráži trvá skoro pol hodinu, kým obvineného predvedú advokátovi do eskortnej miestnosti. Toľko som čakal aj ja. Bachar priviedol do vyšetrovačky klienta: päťdesiatnika strednej postavy. Na jeho strhanej, unavenej a strniskom zarastenej tvári bolo vidieť, že v poslednom čase toho veľa nenaspal a že zažil lepšie časy. Predstavil som sa a po úvodných formalitách sme stíšili hlas. „Volám sa Benčík. Môj šéf, trnavský advokát, vám bol ustanovený ako obhajca ex offo v trestnom konaní. Boli ste obvinený zo spáchania trestného činu skrátenia dane. V prípade uznania viny vám hrozí nepodmienečný trest odňatia slobody v rozpätí 7 - 12 rokov. Rozumiete povahe obvinenia?”, vychrlil som na neho úvodné informácie. Najťažšiu časť som mal za sebou. Po informáciio trestnej sadzbe sa niektorí klienti vo väzbe rozplačú. Tento nie. Po mojom monológu sa na dlhší čas odmlčal, akoby informáciu musel spracovať, a potom nebadane prikývol. Takže tomu rozumel. Aj tak som celú situáciu vyhodnotil tak, že som mu nepovedal nič nové, o čom by sám už predtým nevedel. „Mám pre vás list od nášho spoločného známeho”, pokračoval som. Podal som mu obálku. List si rýchlo prečítal a potom mu po tvári preletelo niečo ako úsmev. Bol to skôr náznak úsmevu. „Odovzdajte odkaz Luckymu: nič nepoviem a s vyšetrovateľmi spolupracovať nebudem”. Nikdy som sa nedozvedel, čo bolo v inkriminovanom liste, ktorý som prepašoval. Bachari ho pravdepodobne nenašli, keď klienta prešacovali pri návrate na celu. „Ak nebude nič urgentné, prídem Vás navštíviť znovu o mesiac”, rozlúčil som sa s týmito slovami. O niekoľko dní som mal telefonát od neznámeho s prezývkou „Šťastný”. Tentokrát som sa s ním stretol v centre pred tržnicou na Trnavskom mýte. Čuduj sa svete, bol tiež taxikár. Vtedy som pochopil, že za nitky ťahá niekto iný a Lucky je len sprostredkovateľ. Lucky mal taxík bielej farby: auto patrilo do kategórie strednej triedy, žiadny luxus. Sadli sme si do taxíka: auto mal zaparkované na parkovisku na Trnavskom mýte. Stretnutie bolo krátke, trvalo len 5 minút. „Boli ste navštíviť nášho spoločného známeho v Leopoldove? Odovzdali ste mu list?”. Mlčky som prikývol hlavou. „Neprehovorí”, dodal som stručne. Tentokrát prikývol hlavou on. Po chvíli ticha som sa spýtal: „Máte pre mňa niečo?” Podal mi zalepenú poštovú obálku. „Prepočítajte si to”. V obálke bolo 40 000 slovenských korún, na začiatok milénia celkom slušné peniaze. „Je to váš honorár za právne služby”. Poďakoval som sa. Finančná transakcia prebehla cash. Rozlúčili sme sa. Uvedomil som si, že Lucky určite nie je mozog fiktívnych zdaniteľných obchodov a neoprávnene čerpaných nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Nemal na to intelekt, on bol len sprostredkovateľ. Kto bol človek v pozadí, to som sa nikdy nedozvedel. Prešiel mesiac a nič sa nedialo: žiadny výsluch ani telefonát.
5. RIADITEĽKA MATERSKEJ ŠKÔLKY: Po čase som sa s Luckym stretol tretíkrát. Prekvapilo ma miesto stretnutia aj zloženie účastníkov. Chcel sa stretnúť v Café Advokát v sídle Slovenskej advokátskej komory na Kolárskej ulici č. 4 v Bratislave. Keď som prišiel na dohodnuté miesto stretnutia, čakal ma Lucky v spoločnosti neznámej čiernovlasej ženy stredného veku: vek som odhadol na cca 40 rokov. Bola to partnerka môjho klienta vo väzbe. Predstavila sa mi, meno si rovnako nepamätám. Prekvapilo ma, že je riaditeľka jednej z bratislavských materských škôl. Pred kaviarňou mala zaparkovaný čierny Mercedes. Už som vedel, kde idú vratky DPH, pretože taký, na tie časy luxusný automobil, si z platu učiteľky materskej škôlky nemohla dovoliť. Dávala mi veľa otázok týkajúcich sa podmienok výkonu väzby, korešpondencie, posielania balíkov a návštev obvinených vo väzbe. Nie na všetky otázky som vedel odpovedať. Keď majiteľka Mercedesu odišla, požiadal ma Lucky, aby som s ním išiel navštíviť advokáta, ktorý mal kanceláriu priamo v sídle SAK. Nepamätám si detaily rozhovoru, ale spomínam si, že mi hlavou preblesli dve myšlienky. Že keď raz budem „veľký” advokát, nechcem mať takú malú kanceláriu, do ktorej sa ledva zmestil advokát a jeden klient. Druhá myšlienka mala podobu: Prečo si Lucky nenajal advokáta, ktorého evidentne poznal a s ktorým si tykal? Obidve myšlienky sa netransformovali do podoby vyslovených otázok a nechal som si ich pre seba. Na Jána Luckyho mám ešte dve spomienky. Raz som mu telefonoval a na druhej strane sa ozval slabý, akoby bolesťami trpiaci hlas človeka. Vysvetlil mi, že je v jednej z bratislavských súkromných kliník a že je po operácii: podrobil sa liposukcii. Jednoducho, že si dal odsať prebytočný tuk z brucha. Druhá spomienka je z Trojičného námestia v Trnave, kde som sa štvrtýkrát stretol s Luckym. On nástojil na stretnutí a mne sa nechcelo cestovať do Bratislavy, tak sme sa stretli v Trnave. Trpel paranojou a diskrétne záležitosti chcel riešiť vždy osobne, nie telefonicky. Náhodou sme stretli asistentku šéfa (30-ročnú 180 centimetrov vysokú, štíhlu brunetku), ktorej som ho predstavil ako Jána Luckyho a on sa potom nahneval, že som uviedol toto priezvisko.
6. NEMOCNICA PRE OBVINENÝCH A ODSÚDENÝCH V TRENČÍNE: Po čase sa zdravotný stav klienta začal zhoršovať. Väzba bola pravdepodobne spúšťačom rakoviny. Keď som ho prvýkrát videl v Leopoldove, bol to statný chlap vážiaci aj 100 kg. Po dvoch mesiacoch väzobného stíhania bol hospitalizovaný v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Je to jediná nemocnica sui generis vo väzenskom systéme s celoslovenskou pôsobnosťou. Do nemocnice ma priviezla partnerka klienta na spomínanom luxusnom čiernom Mercedese. Vyštartovala z Bratislavy, vyzdvihla ma v Trnave a po diaľnici D1 ma odviezla do Trenčína. Cestu som mal zadarmo. Obdivoval som ju, že ako žena vie bez problémov šoférovať takú limuzínu. Najmä predná kapota automobilu sa mi zdala nekonečne dlhá a krivky karosérie ladné. Čakala ma na parkovisku pred väzenskom nemocnicou. Vedel som, že klient je chorý a nie je na tom zdravotne dobre. Ale na toto som nebol pripravený a bol to pre mňa šok. Klienta väzenská stráž eskortovala do vypočúvacej miestnosti na vozíku (!). Celá situácia vyzerala veľmi pesimisticky a nemal som z toho vôbec dobrý pocit. Klient bol chorý, strhaný, rapídne schudnutý o 30 kilogramov. To už nebolo o obhajobe v trestnom konaní v pozícii advokát - klient, ale o statuse psychológ - pacient. Bolo mi ho ľúto. Nezdržal som sa dlho, ani sme sa nerozprávali o právnych veciach. Rozhovor trval necelú hodinu.
7. SMRŤ KLIENTA A ZASTAVENIE TRESTNÉHO STÍHANIA: Udalosti potom nabrali rýchly spád. Klient sa naspäť do Leopoldova už nedostal. Zistili mu metastázy a rakovina sa mu rozšírila do celého tela. Vyšetrovateľ v očakávaní najhoršieho nenariaďoval termíny výsluchov v trestnom konaní. Po cca 2 mesiacoch klientovi už v nemocnici pre obvinených a odsúdených nevedeli pomôcť, a preto ho sanitka transportovala z Trenčína do bratislavskej ružinovskej nemocnice. Najsmutnejšie na tom bolo, že napriek „rozsudku smrti” ho štátna mašinéria de facto do poslednej chvíle držala oficiálne vo väzbe, pretože ešte aj v ružinovskej nemocnici strážili pred jeho izbou dvaja bachari, napriek tomu, že sa nevládal hýbať a bol pripútaný na nemocničné lôžko. V ružinovskej nemocnici bol hospitalizovaný cca mesiac a na posledné 2 týždne jeho života ho prepustili do domáceho ošetrenia. Smutné je, že Slovenská republika, ktorá sa v preambule ústavy hrdí tým, že je demokratický a právny štát, dala občanovi len 2 týždne na to, aby sa pred smrťou rozlúčil s rodinou. Po 2 týždňoch mi jeho partnerka zatelefonovala, že zomrel. Oficiálne som sa o smrti klienta dozvedel z uznesenia vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Šéfovi ako advokátovi ustanovenému ex offo priznala potom polícia z dôvodu právoplatného skončenia trestného konania trovy obhajoby vo výške cca 40 000 slovenských korún (po prepočte konverzným kurzom 1 328 € - poznámka autora). Moja prvá trestná kauza sa, bohužiaľ, neskončila happy endom.
