1. ŠEDÝ ZÁKAL NA PRAVOM OKU:
Koncom roka 2024 sa mi objavil jeden zdravotný problém. Na zdravotné problémy ja nie som zvyknutý. Okrem narodenia som nikdy nebol hospitalizovaný v nemocnici, nemal som nič zlomené, ani vážnejšiu chorobu. Práceneschopný som bol pred vyše 20 rokmi. A to v tomto roku budem mať 50 rokov. Pôvodne som mal vysoké dioptrie: na ľavom oku -8 a na pravom oku -7. Tie sa mi upravili na -6 na ľavom oku a -5 na pravom oku. Potešil som sa zlepšeniu zraku (aj keď to boli ešte stále dosť vysoké dioptrie). Neuvedomil som si, že skokovité zlepšenie zraku môže signalizovať vážny zdravotný problém. Tak to aj bolo. Koncom roka 2024 som pomaly prestával vidieť na pravé oko. Očné komplikácie začali pomaly a nepozorovane. Na začiatku som mal rozmazané videnie. Pripisoval som to tomu, že mi v pravom oku zostala kontaktná šošovka, ktorá sa mi nedala vybrať. Bol to môj subjektívny pocit a kontaktná šošovka mi pravdepodobne vypadla z oka, len som ju nenašiel. Po cca dvoch mesiacoch som na pravé oko videl ako cez mliečne sklo: videl som síce svetlo aj pohyb rukou, ale už nie, koľko mi dotyčný ukazoval prstov na ruke. De facto som na pravé oko prestával vidieť. Napriek tomu som si bol relatívne istý, že mám šedý zákal, ktorý sa v súčasnosti operuje (ako som sa dočítal) rutinnou operáciou. Bolo to v období pracovnej zaneprázdnenosti: na Krajskom súde v Prešove finišovala daňová trestná kauza exprezidenta Andreja KISKU, ktorého som obhajoval. Po čase som musel zdravotný problém začať riešiť, pretože mi komplikoval osobný aj pracovný život. Bál som sa s jedným funkčným okom šoférovať cez Vianoce za mamou do Trnavy alebo večer medzimesto. Vybral som si súkromnú očnú kliniku v Košiciach 3F mikrochirurgia oka, kde som absolvoval komplexné predoperačné vyšetrenie. Komplikované pravé oko mi nevedeli zmerať štandardnými prístrojmi, podarilo sa to až ultrazvukom. Záver bol, že mám šedý zákal na pravom oku, ktorý bezpodmienečne treba operovať, a že treba operovať aj ľavé oko. „Máte šedý zákal ako 70-ročný človek,“ zhodnotil lekár. „Pracujete so železom alebo ako zvárač?“, spýtal sa. „Ako advokát“, odpovedal som. Za neštandardné považoval, že sa šedý zákal v priebehu pol roka dostal do takého vysokého štádia. „Ja som bol v júli minulého roka na komplexnom očnom vyšetrení kvôli zbrojnému preukazu a vyšetrenia žiadnu komplikáciu neodhalili.“ „Buď si to kolega nevšimol (ale to nepovažujem za pravdepodobné) alebo mal šedý zákal rapídny priebeh,“ konštatoval ošetrujúci lekár. Odporučil mi operovať aj druhé oko kvôli prvým signálom šedého zákalu na ľavom oku a vyrovnaniu vnútroočného tlaku. Termín operácie som si mal dohodnúť na recepcii kliniky. Tu nastal problém. Keďže som poistenec Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., ponúkli mi júlový termín. Predoperačné vyšetreniebolo v polovici februára. Tak dlho som čakať nemohol: zdravotný problém som dlho odsúval a začal mi príliš komplikovať život. Vedel som, čo bude nasledovať. Operáciu si budem musieť ako samoplatca zaplatiť sám. Bolo to nespravodlivé, pretože si platím zdravotné poistenie 27 rokov a doteraz som ho na operačný zákrok nepotreboval. Dohodli sme sa na termínoch operácie: v stredu 26.03.2025 mi mali operovať problematické pravé oko a o deň neskôr vo štvrtok ľavé oko. Koľko ma to vyšlo, prezradím neskôr. Za predoperačné vyšetrenie som zaplatil platobnou kartou 100 €. Pred operáciou som musel ešte absolvovať komplexné predoperačné vyšetrenie u obvodného lekára, ktorý mi vydal potvrdenie o zdravotnom stave. Očná klinika tolerovala najviac 30 dní staré potvrdenie.
2. OPERÁCIA č. 1 (PRAVÉ OKO):
V stredu 26.03.2025 o 10.00 hod. bola naplánovaná operácia komplikovaného pravého oka so šedým zákalom. Očná klinika trvala na sprievode dospelej osoby. Keby nemali túto podmienku, operáciu by som pravdepodobne absolvoval sám. Nevylučujem alternatívu, že dokonca by som si to odšoféroval sám. Deň predtým prišiel na Záhradné sady doprovod: mama z Trnavy. Viac-menej informatívne som sa spýtal, či by išla ako doprovod moja osobná fitness trénerka. Bol som príjemne prekvapený, keď som počul jej odpoveď: „Áno, išla by som s tebou. Rada robím dobré skutky.“Napriek tomu, že to ničím nepodmienila, predstavil som si, že jej budem musieť finančne kompenzovať dva dni, t. j. 20 hodín tréningov, a nápad som zavrhol. A nechcel som zbytočne stresovať 27-ročnú mladú ženu osobnou asistenciou po operácii. Škoda, že mi nenapadla moja najlepšia kamarátka a bývalá spolužiačka z právnickej fakulty JUDr. Denisa BRANDTOVÁ, ktorá pracuje ako vyššia súdna úradníčka na Okresnom súde v Prešove. V noci pred operáciou som spal relatívne dobre, nepociťoval som žiadny stres. Nastal deň D. Ráno som ešte normálne odviezol autom syna Patrika do školy. Potom som sa vrátil na Záhradné sady po mamu a objednal som cez aplikáciu BOLT taxík do Košíc. Taxík prišiel o 2 minúty. Cesta trvala pol hodiny. Taxík nebol drahý, za cestu som zaplatil 28,80 €. Očná klinika sa volá 3F mikrochirurgia oka a prevádzkuje ju eseročka 3F, s.r.o. Sídli na adrese Toryská 1, 040 01 KOŠICE. Je to za Bielym domom v Košiciach (Magistrát mesta Košice). Prišli sme na miesto určenia o pol hodinu skôr. S mamou sme sa poprechádzali a urobili dvakrát kolečko okolo kliniky. Bol pekný slnečný jarný deň. „Ty vôbec nie si nervózny,“ skonštatovala na margo blížiaceho sa chirurgického zákroku mama. Bola to pravda. Nezvyknem sa stresovať pred daným momentom. Ani pred skúškami na právnickej fakulte som nepociťoval negatívny stres: určitú dávku pozitívneho stresu som pociťoval až priamo na skúškach. „Mami, nemám čo stratiť. Na pravé oko skoro vôbec nevidím,“ odpovedal som. A z toho, čo som si preštudoval, je v súčasnosti operácia očí rutinná záležitosť. Aby som bol presný: operáciu som nebagatelizoval, ale som sa ani zbytočne nestresoval. O 09.55 hod. sme napochodovali na očnú kliniku. „Benčík, o desiatej mám termín operácie šedého zákalu,“ nahlásil som na recepcii. „Ja viem,“reagovala recepčná. „To si ma pamätáte ako jedného spomedzi stoviek pacientov?“ „Ale vy nie ste len jeden z radu pacientov,“odpovedala recepčná. To ma celkom potešilo. Z predchádzajúceho rozhovoru si zapamätala, že som advokát. Sadol som si do čakárne a čakal, kým zavolajú moje meno. Stalo sa to o niekoľko minút. Vošiel som do chodby, zavesil som si bundu na vešiak na stene. Nasadil som si na topánky modré návleky. Absolvoval som rýchle predoperačné vyšetrenie pravého oka. „Veľa tam neuvidíte kvôli šedému zákalu.“ „Viete, že idem dnes na operáciu pravého oka?”, spýtal som sa pre istotu sestričky, keď som sa snažil pozerať do priezoru prístroja. „Áno, viem,“ a označila mi čelo nad pravým okom krížikom čiernou fixou. „To aby sme sa nepomýlili,“ poznamenala ešte. „Skvelé,“ pomyslel som si. To som ešte nevedel, že čierna fixka sa nebude dať 24 hodín vymazať. Keď sme skončili úvodnú procedúru, mal som si sadnúť a čakať. Pauza trvala 5 minút. Ja som skoro vôbec nevidel: pravé oko som mal zahmlené (šedý zákal) a na ľavom oku som mal dioptrie -6, ale teraz som mal dole kontaktnú šošovku. Posledné tri mesiace som fungoval tak, že na pravé oko som nevidel kvôli šedému zákalu vôbec a na ľavé oko som si dával jednu kontaktnú šošovku. S tou som videl do diaľky. Keď som prišiel do práce, ľavú kontaktnú šošovku som si dal dole, aby som videl do blízka. Bolo to komplikované. V takomto provizórnom režime som fungoval štvrť roka. Sestrička ma poslala ďalej: vošiel som do predoperačnej miestnosti, v ktorej boli štyri kožené kreslá. Podľa pokynu som si sadol na jedno z kresiel. Sestrička mi (neviem prečo) obula druhé návleky a obliekla mi polovičný operačný plášť s rukávmi, ktorý sa obliekol vpredu, ale vzadu sa neviazal na šnúrky. V predoperačnej miestnosti sa pacienti striedali ako na bežiacom páse. Čakal som tam na operáciu pol hodiny. Za ten čas mi sestrička 4x aplikovala kvapky do pravého oka. Mali oko dezinfikovať a znecitlivieť. Operácia prebieha len pri lokálnej anestézii oka očnými kvapkami. Čakanie trvalo dlhšie, ako som predpokladal. Niektorí pacienti ma dokonca predbehli. Začínal som byť trochu nervózny, predsa len som doteraz neabsolvoval žiadnu operáciu. Sem tam do miestnosti nahliadli lekári v plášťoch, rúškach a čiapkach. Konečne zaznelo moje meno. Keď som vošiel do relatívne veľkej operačnej miestnosti, uvidel som miestnosť plnú prístrojov a dva operačné stoly. Boli tam 3 – 4 ľudia, pravdepodobne všetko ženy. Ale stopercentne si nie som istý, pretože som skoro nič nevidel a všetky osoby boli zamaskované v lekárskych plášťoch. „Pán Benčík?“, spýtala sa lekárka. „Áno. Dúfam, že máte správnu osobu, pretože si ma skoro pomýlili s pánom Bacíkom,“ odpovedal som. Zhodou okolností v rovnaký deň a skoro rovnaký čas mala rovnakú operáciu osoba s podobne znejúcim priezviskom. Lekárka mlčky prisvedčila. K lekárke, ktorá ma operovala, som mal od začiatku dôveru a rešpekt. Bola to staršia, cca 60-ročná žena, pričom bolo vidieť, že má skúsenosti. Nechcel som, aby ma operoval nejaký mladý neskúsený 30-ročný medik, ktorý pred pár rokmi opustil brány lekárskej fakulty. „Začneme laserom,“ povedala na úvod lekárka. Jej meno som sa nedozvedel. „Máte taký intenzívny šedý zákal, že bez asistencie lasera by som si nedovolila vás operovať.“ Za laser som si priplatil 300 €. „Hmm,“ nevedel som čo mám povedať. „Bude to bolieť?“, spýtal som sa. „Nie.“ Ľahol som si pod laser a operácia začala. Bola to krátka, cca 3 – 5 minút trvajúca procedúra. Vnímal som len intenzívne zelené svetlo, žiadnu bolesť som necítil. Potom sme sa presunuli na operačný stôl, ktorý bol situovaný tri metre od lasera. Ľahol som si, hlavu som mal vtesnať medzi opierky, po čase sa mi to podarilo. Nastriekali mi do oči dezinfekciu (aspoň predpokladám). Pravé oko so šedým zákalom, ktorý sa chystali operovať, mi prelepili páskou a dali naň nejaký rozovierač oka (alebo čo to bolo). A show sa začala. Ja som bol O.K., pretože som nič nevidel. Na operovanom pravom oku som mal šedý zákal, ľavé oko som mal prelepené. Lekárka so mnou normálne komunikovala. Prístroj, ktorým operovala, vydával zvuky, ako keby hrala hudba. Lekárka ma upozornila, kedy to bude nepríjemné a kedy sa nemám hýbať ani mrkať očami. Mala príjemný hlas. Zarazilo ma, že lekárka, chirurgička na očnej klinike, nosí okuliare. Stále mi liali do oka dezinfekciu, ktorá mi stekala po lícach až na zátylok. Vlasy som si nevedel zmyť šampónom celý víkend. Do oka mi svietilo intenzívne svetlo, ktoré ma oslepovalo. Pravé operované oko mi neustále slzilo. Dalo sa to zvládnuť. Možno lepšie bez impertinentných rečí okolo. „Vyzerá ako vatička,“ zaznel vedľa môjho ucha hlas mladej sympatickej lekárky, ktorá asistovala pri operácii. „Nie, ako bavlna,“ komentovala služobne staršia lekárka operatérka. Dialóg pravdepodobne narážal na sajrajt, ktorý mi vybrali z oka, a ktorý bol predtým šedým zákalom. Operácia sa blížila ku koncu. „Teraz to bude nepríjemné,“ komentovala lekárka. Cítil som, ako mi razantne vsúvajú do oka cudzie umelé teleso, ktoré sa bude nasledujúce roky tváriť ako moja šošovka. Celá operácia trvala cca 15 minút. Že je koniec som pochopil, keď lekárka zahlásila: „Skončili sme.“Operované oko mi prelepili. Posadil som sa na operačnom stole. Bol som rád, že mám po tom. „Pani doktorka, môžem sa vás spýtať tri otázky?“ „Samozrejme.“ Otázky som mal dopredu pripravené a boli pre mňa dôležité. „Ako dlho nemôžem trénovať vo fitness centre?“ „Minimálne dva týždne.“ V informačnom letáku bolo napísané, že sa mám vyhýbať ťažkej fyzickej aktivite štyri týždne. „Do solária nemôžem ísť ako dlho?“ „Jeden mesiac,“stručne poznamenala lekárka. „Musím mať aj zajtra doprovod?“„Áno,“ odpovedala na tretiu otázku. Jej odpovede boli maximálne stručné. Chápal som to. Ďalší pacienti čakali. Chcel som sa ešte spýtať, koľko pacientov operuje za deň, ale túto otázku som si odpustil. „Ráno si môžete dať pásku z oka dole a budete znovu vidieť,“ poznamenala doktorka na záver. „Ďakujem veľmi pekne, pani doktorka,“ poďakoval som sa. Vyšiel som z operačnej sály a čakal som, že si sadnem a 15 minút počkám. Tak to bolo aspoň napísané v informačnom letáku. Namiesto toho ma zdravotná sestrička odviedla vonku do čakárne. Prišla za mnou mama, očividne nervózna z dlhého čakania: „Paťko, kde si tak dlho?“„Mami, pred dvoma minútami som bol na operačnej sále.“ Počkal som, kým na recepcii zavolajú moje meno. Zaplatil som za operáciu platobnou kartou 1 400 €: 1 100 € stála samotná operácia a 300 € som priplatil za laser. Zavolal som taxík cez aplikáciu BOLT. Taxík prišiel o 3 minúty. O 13.00 hod. sme boli doma na Záhradných sadoch v Prešove.
3. OPERÁCIA č. 2 (ĽAVÉ OKO):
O druhej v noci som sa zobudil a pozrel na hodiny na rádiobudíku na nočnom stolíku. Niečo bolo inak. Číslice označujúce čas boli nebývalo ostré. Potom som si všimol, že páska na pravom oku je napoly odlepená. V duchu som sa usmial a spokojne som spal ďalej. Ráno som sa zobudil a išiel hneď k francúzskemu oknu do obývačky, z ktorého mám výhľad na panorámu rezidenčného projektu Záhradné sady v Prešove. Po troch mesiacoch, keď som kvôli šedému zákalu skoro vôbec nevidel na pravé oko, sa ostrosť zraku radikálne zmenila. Videl som evidenčné čísla áut zaparkovaných na ulici. Videl som v diaľke Lidl a Kaufland a Slánske vrchy. Vedel som, že to nemôže byť plánovaná dioptria -2. Na pravé oko som po operácii videl, skoro ako keby som mal nulky a nepotreboval žiadne okuliare alebo kontaktné šošovky. Bol som príjemne prekvapený a šťastný. Konečne som videl svet obidvomi očami. Písal sa štvrtok 27.03.2025. O 10.00 hod. som mal na rovnakej košickej klinike naplánovanú operáciu druhého, tentokrát ľavého oka. O deviatej som si objednal BOLT do Košíc. V tento deň sme mali smolu na taxikárov. Ráno nás viezol starší taxikár z Vranova nad Topľou, ktorý mal totálne zafajčené auto. Prezradil nám, že taxikára robí len mesiac a predtým bol kamionista. A že absolvoval 3 operácie. Dúfal som, že po ceste nedostane infarkt. Na miesto určenia sme prišli relatívne presne. Poučený zo včera som vedel, že nepotrebujem časovú rezervu. Po nahlásení na recepcii ma zavolali do bludiska miestností a chodieb do piatich minút. Absolvoval som podobné predoperačné procedúry ako včera. Akurát ma znervóznilo, že v predoperačnej miestnosti mi po 20 minútach sestrička kvapla do oka len jedenkrát. Potom kvapkanie do očí dohnala a celkovo mi kvapla do ľavého oka kvapky tri alebo štyrikrát. O 11.20 hod. som vstúpil do operačnej sály (tentokrát som videl na hodiny). Operovala ma rovnaká lekárka ako včera, ktorej meno som sa ani dnes nedozvedel (ja viem, mal som sa spýtať). Tentokrát jej neasistovala fešná mladá lekárka s krásnymi modrými očami zo včera. „Podľa zdravotnej dokumentácie dnes laser nebude potrebný,“ konštatovala operatérka. Rozhodnutie v podstate nechali na mňa, keďže sa za laser priplácal príplatok 300 €. Myslel som si, že dnes to bude rutina. Ale nebola. Napriek tomu, že som operáciu zvládol dobre, cítil som napätie na prsiach (asi zvýšený pulz). Dnes som videl všetko, čo so mnou robia. Operovali mi ľavé oko, na ktoré som videl, a na ktorom som ešte nemal šedý zákal. A to bol nepríjemný pocit. Vnímal som intenzívne svetlo, ktoré ma oslepovalo. A neušiel mi okamih, keď moju vlastnú biologickú šošovku, ktorú som mal skoro 50 rokov, z oka vybrali (vtedy sa mi na okamih zatmelo pred očami), aby ju nahradili najnovším výdobytkom vedy, sofistikovanou umelou šošovkou. Keď mi nasadili umelú šošovku, optika sa mi zaostrila. Po 15 minútach na operačnom stole bolo finito. Potom som sa spýtal pani doktorky obligátne tri otázky po operácii. Jedna z otázok bola: „Môžem o týždeň šoférovať sám do Bratislavy?“ „Ak nebudú komplikácie, tak áno,“odpovedala. Rozlúčil som sa a s prelepeným okom (tentokrát ľavým) som vypochodoval z operačnej sály. Na hodinách bol čas 11.40 hod. Tentokrát ma posadili po operácii do kresla, ale zostal som tam sedieť len 5 minút (nie 15, ako hlásal informačný leták očnej kliniky). O 11.45 hod. ma vypoklonkovali na chodbu. Po piatich minútach čakania som na recepcii zaplatil platobnou kartou 1 100 € za druhé operované ľavé oko. Musel som podpísať ďalšie tlačivo, že si platbu nebudem refundovať z verejného zdravotného poistenia. Bol som hladný, včera som mal hladovku, ktorú som ale večer porušil. Prehovoril som mamu, aby sme sa išli naobedovať do mojej obľúbenej čínskej reštaurácie MANDARIN v Košiciach. Je to tradícia, vždy, keď som služobne v Košiciach (čo štandardne býva 1– 2x do mesiaca), idem na čínu do tejto reštaurácie, pretože tam podľa mňa varia najlepšiu čínu na Slovensku. Vždy si objednám to isté: extra porciu ostrokyslej polievky, dary mora na železnej platni s jazmínovou ryžou a pollitrovú kofolu. Ani dnes to nebolo inak. Mame som objednal chrumkavé kura s ryžou. Po hodinovom obede som zaplatil platobnou kartou účet 26,30 € a objednal som cez platformu BOLT taxík do Prešova. Taxík prišiel do piatich minút. Ešte pred hodinou, v čase obedňajšej dopravnej špičky, sa ceny taxislužby pohybovali okolo 50 €, a to sa mi zdalo už veľa. Vyzdvihla nás Škoda Octavia s košickým evidenčným číslom. Taxikár bol v pohode až do momentu, keď sme išli po Štúrovej ulici a ja som mame povedal: „Tu sídlia tri košické súdy a chodievam tu ako advokát na súdne pojednávania.“ „Áno, a za súdnymi budovami je ústav na výkon väzby na Floriánskej”, dodal taxikár. „Áno, aj do väzby chodím za klientami. A vy to ako viete?“, reagoval som prekvapene. „Určitý čas som tam bol ubytovaný. Ale to už bolo dávno, pred 20 rokmi.“ „Boli ste vo väzbe? Za čo ste sedeli?“, bol som zvedavý. „Vo výkone trestu. To je už jedno. Viete, ktorá ulica je najdlhšia v Košiciach?“ „Nie,“ odpovedal som. „Práve Floriánska, pretože na jej koniec vždy musíte dôjsť pešo,“ pokúsil sa byť vtipný. Ja som vtip nepochopil. Potom sme sa odmlčali a celú cestu som bol ticho. Bol som ospalý a na istý čas som si v taxíku zdriemol. Zo spánku ma vytrhol hlas taxikára, ktorý sa pri zjazde z diaľnice do Prešova spytoval na odbočku. Kým som sa spamätal, zjazd z diaľnice, samozrejme, zmeškal. Neviem, načo mal v aute nainštalovanú navigáciu. Povedal som mu, že kľudne môže ísť cez tunel Prešov a potom zísť z diaľnice. Aspoň sa vyhneme centru a dopravným zápcham. Tak aj bolo a o päť minút nás bezpečne dopravil domov. Bol to síce bývalý kriminálnik a jazdil relatívne rýchlo, ale bol to dobrý šofér a v aute som sa s ním cítil bezpečne. Nebol ale nadšený, že nás musí odviezť do Prešova, a sťažoval sa, že musí platiť Boltu províziu 25 %. Bol som unavený, asi po anestéziách. Poobede som si dve hodiny pospal. Večer som mame uvaril grilované kuracie krídla s ryžou. Pozeral som film na NETFLIXE a spať som išiel až o polnoci. Ráno som sa zobudil bez pásky na oku, musela sa mi v noci odtrhnúť. Hneď som videl efekt, že to tentokrát nebude malý zázrak, ale že na ľavom oku mám plánovanú dioptriu -2. Výhodou bolo, že som videl bez problémov do blízka. Bol som šťastný, po troch mesiacoch skoro slepoty na pravom oku som videl perfektne. Kvalita môjho života sa rapídne zvýšila.
4. KONTROLA č. 1:
V piatok 28.03.2025 po dvoch dňoch od operácií oka som na košickej klinike 3F mikrochirurgia oka absolvoval prvú kontrolu očí. Tentokrát som si cestu z Prešova do Košíc odšoféroval sám a bez sprievodu. Prvýkrát za posledných 30 rokov som šoféroval bez okuliarov alebo kontaktných šošoviek. Kontaktné šošovky som nosil od 19. rokov. Kontrolu som mal naplánovanú na poludnie o 12.00 hod. Na očnú kliniku som prišiel presne na objednaný čas, nahlásil som sa na recepcii a relatívne rýchlo som sa dostal dnu do ordinácie. Po vyšetrení očného tlaku a dioptrií na prístrojoch ma prijala sympatická mladá pekná lekárka, ktorá asistovala operatérke pri prvej operácii. „Pán Benčík. Došlo u vás k netypickej situácii. Napriek tomu, že obidve oči ste mali naplánované na mínus dvojky, pravé oko je dioptria -0,5 a ľavé -2,“ začala na úvod. „Odchýlka bola spôsobená pravdepodobne šedým zákalom na pravom oku. Ak chcete, môžeme pravé oko o 3 mesiace skorigovať na plánovanú mínus dvojku,“ pokračovala. „Nie, ďakujem, ja som spokojný. Nechcem ďalšiu operáciu.“ „Áno, niektorí pacienti si tento stav želajú, že vidia na obidve oči bez okuliarov.“ Popri tom ma nasmerovala, aby som položil bradu na podpierku a pozeral do kukátka prístroja. Pozerala do prístroja z druhej strany cca 30 cm odo mňa. Vtedy som si všimol, že má naozaj krásne modré oči. Po psychickom vypätí z operácií som mal jeden z „úprimných“ dní, kedy mám tendenciu dávať komplimenty atraktívnym ženám. „Máte naozaj krásne,nádherné veľké oči,“ pochválil som ju napokon. Nezdalo sa, že je zaskočená. „Óóó, ďakujem za kompliment.“ Keď sa odtiahla od prístroja a začala písať lekársku správu na počítači, všimol som si, že je to štíhla krásna mladá žena. Zaujala ma na nej ešte jedna vec: mala prirodzene krásne srdiečkové pery. „Môžem sa vás niečo spýtať?“, neodpustil som si otázku. „Máte krásne pery. To sú vaše prirodzené alebo ste si ich vylepšili botoxom?“ „Sú to moje pery. To je genetika. Nie ste prvý. Často sa ma ľudia spytujú túto otázku.“ Pani doktorka bola nielen krásna, ale aj milá a sympatická. „Ak by ste potrebovali advokáta pri rozvode, som vám k dispozícii,“ ponúkol som nevyžiadané právne služby. „O mesiac sa vydávam,”konštatovala s úsmevom. Pozrela do lekárskej správy na adresu môjho trvalého pobytu: „Šmeralova, Prešov. To si musím zapamätať. Kontakt na dobrého právnika je vždy užitočný.“ V poslednej vete som cítil náznak flirtu. Dohodol som sa, že na ďalšiu kontrolu o 5 – 7 dní prídem ešte na očnú kliniku 3F do Košíc a nie k svojmu očného lekárovi, ako je štandardný postup. Overil som si, či krásna lekárka má službu aj budúci týždeň v piatok a rozlúčil som sa. Vyhľadal som ju na Facebooku a požiadal som ju o priateľstvo. Žiadosť akceptovala o 24 hodín.
5. KONTROLA č. 2:
Druhú kontrolu som absolvoval o týždeň neskôr v piatok 04.04.2025 o 13.15 hod. Vrátane čakania trvala vyše 1 hodinu. Bohužiaľ, nekontrolovala ma krásna pani doktorka, ale mladý očný lekár. Tiež bol sympaťák. Kontrola bola O.K. Oči sa hojili dobre. Neboli žiadne komplikácie. Pán doktor mi predpísal nové očné kvapky EFFLUMIDEX, ktoré si mám kvapkať jednu kvapku do každého oka 3x denne dva týždne. Rovnaký časový interval s rovnakou frekvenciou mám užívať kvapky UNICLOPHEN. Očné kvapky TOBRADEX som mal prestať brať. Aj tak mi došli, bola to len 5 ml fľaštička. Ako som sa dozvedel od lekára, obsahujú antibiotikum. Na ďalšiu kontrolu sa mám objednať k svojmu prešovskému očnému lekárovi o mesiac.
