P.B.: Vy ste pôvodom Čech, ktorý má štátne občianstvo Holandského kráľovstva a domicil máte v Kanade?
D.S.: Áno, rodičia emigrovali v 1968 po okupácii Československa sovietskymi vojskami z Prahy najprv do Rakúska, kde sme boli 2 roky a potom do Holandska. Mal som vtedy 13 rokov. Rodičia a sestra zostali bývať v Holandsku a ja som odcestoval ako študent do Kanady, kde som prežil 40 rokov života. Urobil som si tam magisterské štúdium a doktorát. Potom som sa uchytil na Thompson River University v Britskej Kolumbii. Mesto je situované 350 kilometrov od Vancouveru a volá sa KAMLOOPS. Názov je odvodený od indiánskeho dialektu, ktorý znamená sútok riek. Je to mesto veľké asi ako Prešov, má 100 000 obyvateľov.
P.B.: Nezabudli ste po holandsky? Je to ťažký cudzí jazyk.
D.S.: Samozrejme, že viem po holandsky, aj keď je pravda, že už som dlho týmto jazykom nerozprával.
P.B.: Koľko ste mali rokov, keď ste odcestovali prvýkrát do Kanady?
D.S.: Ja som mal 21 rokov. Robil som au pair u rodinných známych, manželov,vysokoškolských profesorov, ktorí pracovali v kanadskom meste Winnipeg na University of Manitoba. Bol som tam 1 rok. Potom som sa vrátil do Európy, konkrétne do Veľkej Británie, kde som študoval 1 rok. Keď som sa definitívne vrátil do Kanady, mal som 23 rokov. Ja som absolventom kanadskej McMaster University neďaleko Toronta v Ontáriu. Vyštudoval som antropológiu. Spoznal som tam aj prvú manželku a spolu sme sa presťahovali do mesta Edmonton na University of Alberta, ktorá patrí medzi TOP 5 kanadských univerzít a na ktorej študuje 40 000 študentov. Edmonton je hlavné mesto kanadskej provincie Alberta a má skoro jeden milión obyvateľov. Dostal som tam prácu na polovičný úväzok. Vyhliadky neboli dobré: bol by som tam učil roky, roky, roky a prednášal by som zopár kurzov. Hľadal som novú prácu a zaujala ma univerzita v KAMLOOPS.
P.B.: Prečo ste si vybrali za vedný odbor antropológiu?
D.S.: Ako teenager som si predstavoval, že budem študovať históriu. Ale keď sme emigrovali do Holandska, očarila ma multikultúrna spoločnosť. Holandsko bola bývalá koloniálna mocnosť, bola tam veľa ľudí z Južnej Ameriky a Indonézie. Bola to taká kultúrna pestrosť a to bolo pre mňa fascinujúce. Ja som vyrastal v socialistickom Československu, kde bolo všetko šedé, jednotvárne, veľa rozmanitosti sa tu nenašlo. Vybral som si antropológiu a nikdy v živote som to neoľutoval.
P.B.: S angličtinou nebol spočiatku v Kanade problém?
D.S.: Nie. Ja som študoval na strednej škole v Holandsku niektoré predmety v angličtine. Keď som prišiel do Kanady, angličtinu som ovládal dobre a to som si potom samozrejme ešte vybrúsil.
P.B.: To ste akademicky pôsobili na rovnakej univerzite v Kanade celý život?
D.S.: Áno, v podstate až doteraz, kým som sa na Slovensku “nestratil” (ironický úsmev - poznámka autora). Urobil som tam štandardnú akademickú kariéru: najprv odborný asistent, potom docent a nakoniec profesor. Dostal som definitívu. To by ma už ani nemohli vyhodiť: 35 rokov, to je dlhý čas. V Kanade sa tomu hovorí „tenure”. To je ako na Slovensku definitíva. Je to ťažké dostať, ale keď to raz profesor dostane, má to až do dôchodku.
P.B.: Uspokojovalo vás to 35 rokov na jednom pracovnom mieste?
D.S.: Ako sa to vezme. Z titulu svojej profesie som veľa cestoval a mal som voľné ruky. Ako kanadský profesor antropológie som mal 2 pracovné povinnosti: pedagogická činnosť a veda. Pedagóg musí robiť výskum a musí publikovať. Pokiaľ spĺňate obidve kritériá, nikto vám v Kanade nehovorí, čo máte robiť a ako to máte robiť. Žiadate o granty a štipendiá a z toho si potom financujete výskum.
P.B.: Kedy ste sa prvýkrát oženili?
D.S.: Zosobášili sme sa tesne predtým, ako sme odcestovali do Alberty. Bolo to v roku 1984 (mal som 29 rokov). Desať rokov sme spolu žili, mali sme jedného syna. Volá sa Emil. Je to české meno, ale aj anglické a francúzske. Po 10 rokoch spolužitia sa nám manželstvo rozpadlo. Manželka študovala, urobila si magistra, doktorát nie. Dostala sa na rovnakú univerzitu, na ktorej som pôsobil ja.
P.B.: Na čom manželstvo stroskotalo? Bolo to hollywoodske klišé, že manželia sa rozviedli kvôli nezmieriteľnými rozporom?
D.S.: Manželstvo išlo do stratena. Je to na dlhšiu analýzu, ale poviem to v krátkosti. Moja prvá manželka bola adoptovaná. Moja exmanželka Anita bola originál Kanaďanka, ale jej adoptívny otec bol Ind, ktorý prišiel do Kanady. Adoptívna matka bola Škótka. Jediné čo vedela o biologických rodičoch bolo, že aj jej matka bola Anglosaska a biologický otec bol rovnako Ind. Adopcia prebehla dobre, pretože biologických rodičov nahradili de facto rovnakí adoptívni rodičia. Ona bola milá, inteligentná, ale mala problém, že bola adoptovaná. Už v čase nášho sobáša vynakladala veľkú energiu, aby našla svojich biologických rodičov.
P.B.: Ale asi ich nikdy nenašla?
D.S.: Našla. Po rokoch sa zmenil v Kanade zákon a exmanželka mohla nahliadnuť do adopčného spisu a dopátrať sa k svojej biologickej matke a cez ňu aj k biologickému otcovi. Matka žila v Kanade, ale biologický otec sa vrátil naspäť do Afriky, kde žila veľkáindická komunita. Bol to krátkodobý vzťah, a preto sa rozhodli dať dieťa na adopciu. Exmanželka Anita trpela tým, že bola adoptovaná. Napriek tomu, že s biologickou matkou nadviazala vzťah, telefonovali si a navštevovali sa, mala jej za zlé, že ju dala na adopciu.
P.B.: Podobali sa fyzicky?
D.S.: Veľmi sa nepodobali. Ale čo je zaujímavé, jej biologická matka si našla manžela lekára, ktorý pracoval na univerzite v Toronte. Darilo sa im dobre, mali druhé dieťa. Sestra Anitinej biologickej matky mala tiež za manžela lekára a žili spolu v rovnakom meste, ako sme žili my (KAMLOOPS) a mali 3 deti. Anita venovala veľa času a energie vysporiadaniu vzťahov s biologickou rodinou a naše manželstvo to emočne vyčerpávalo. Cítil som sa odložený na vedľajšiu koľaj.
P.B.: Kedy ste sa rozviedli? Prebehlo pojednávanie na súde? Je to ako v USA, že podpíšete papiere pred notárom?
D.S.: My sme mali civilný sobáš. Rozviedli sme sa po 10 rokoch v roku 1994. V Kanade je rozvod jednoduchý: ak obidvaja manželia s rozvodom súhlasia, podpíšete papiere a koniec. Žiadne konanie pred sudcom nebolo. My sme mali bezproblémový rozvod: neboli tam žiadne konflikty. Rozhodli sme sa, že budeme mať spoločnú starostlivosť o syna, ktorý mal 5 rokov. Ja som sa vysťahoval z rodinného domu a kúpil som dom o jednu ulicu ďalej: 5 minút pešo. Syn Emil pendloval medzi otcom a matkou.
P.B.: Platili ste na syna výživné?
D.S.: Áno, platil som výživné. Ja som ako vysokoškolský profesor zarábal 3 000 CAD mesačne. Výživné nebolo určené súdom, ale bola to rodičovská dohoda. Po niekoľkých rokoch sa manželke zvýšil plat a výživné neplatil žiadny z rodičov, keďže sme mali syna de facto v striedavej osobnej starostlivosti. V Kanade sú vysokoškolskí profesori relatívne dobre platení.
P.B.: V čom je rozdiel medzi životom v Kanade a na Slovensku?
D.S.: V rádiu som počul anketu, koľkokrát sa ľudia na Slovensku sťahovali. Do vysielania sa prihlásila poslucháčka, že sa sťahovala 11x. Moderátori to rozoberali celú reláciu. Ja som sa v živote sťahoval 35x. To je rozdiel medzi Slovenskom a Kanadou. V Kanade je oveľa vyššia mobilita: ľudia sú stále v pohybe.
P.B.: Mne by to asi nevyhovovalo…
D.S.: Mne áno. V Kanade človek dostane novú prácu v 2000 km vzdialenom meste: zbalí sa a ide. Na Slovensku sú medziľudské vzťahy stabilné: máte priateľov na celý život. V Kanade sa to stále mení, je tam väčšia dynamika.
P.B.: Kto je otvorenejší: Slováci alebo Kanaďania?
D.S.: Určite Kanaďania. Na Slovensku je konzervatívna spoločnosť. Je nezvyčajné, keď sa začnú neznámi ľudia spolu rozprávať. V Kanade je to normálne. Minule som išiel na súd autobusom MHD z Veľkého Šariša do Prešova a cca 70-ročná žena sa mi prihovorila. Nepoznala ma pritom z médií. Bolo to pre mňa nezvyčajné.
P.B.: Koľko vám prešlo popod ruky vysokoškolských študentov? To boli pravdepodobne tisícky.
D.S.: Áno, tisíce a tisíce študentov. V Kanade je to iné ako na Slovensku a v Európe. Keď máte profesúru, stále musíte učiť prvé ročníky. Ja som mal povinnosť učiť každý rok jeden kurz prvý ročník: to bolo približne 80 študentov. Za rok som mal spolu 300 študentov, čo za 35 rokov vychádza na 10 500 študentov.
P.B.: Ako ste sa spoznali s druhou manželkou?
D.S.: Bolo to o tri roky neskôr v roku 1997. Bol som prvýkrát na služobnej ceste v Hongkongu. Išiel som do parku cez víkend, kde sa stretávala veľká filipínska komunita, prevažne ženy. Ja som to samozrejme nevedel. Dochádzali za prácou do Hongkongu, vtedy to bola ešte britská kolónia. Zoznámil som sa v parku s jednou mladou ženou Filipínkou, padli sme si do oka. Volá sa Phoebe. Ja som mal 42 rokov a ona 29. Dva roky sme si písali normálne listy, poštová korešpondencia par avion. Telefonovali sme si, ale to bolo veľmi drahé. Potom som prišiel za ňou na Filipíny prvýkrát, druhýkrát. Keď som prišiel na návštevu druhýkrát, všetko bolo zorganizované na svadbu.
P.B. Nebol to pre vás šok? Vy ste sa chceli ženiť druhýkrát?
D.S.: Poviem pravdu: nebol som si istý. Ale bolo jasné, že bez uzavretia manželstva Phoebe nezíska cestovné víza do Kanady. Za normálnych okolností by som to ešte jeden rok „ťahal“. Pragmaticky som si povedal, že keď už som tu a všetko je pripravené, tak som súhlasil. Filipíny majú 115 miliónov obyvateľov a sú najväčšia kresťanská krajina v Ázii. Phoebe bývala na malom ostrove s rozlohou cca 1 000 km2, čo je najmenšia filipínska provincia z 81 provincií. Cca 2 km cez more je väčší ostrov, na ktorom je mesto,administratívne centrum veľké ako Košice.
P.B.: Máte na ostrove rezidenciu? Ako dlho ste tam neboli?
D.S.: Áno na pozemku, kde je rodičovský dom manželky, sme postavili rodinný dom ako letné sídlo. Ja už som tam nebol 10 rokov. Pred slovenskou „katastrofou“ sme tam chodili každé 2 roky na 1 mesiac, resp. 6 týždňov na jar. Ja som tam robil aj vedecký výskum miestneho domorodého kmeňa, čo je pôvodné obyvateľstvo, ktoré územie obývalo ešte pred Filipíncami. Keď tam prišli Španieli, nazvali pôvodné obyvateľstvo Negritos, pretože majú čiernu pokožku. Podobajú sa na austrálskych aboriginov. Oni sami seba volajú ATI a po ostrove sa pohybovali kočovným spôsobom ako nomádi. Filipíny sú bývalá kolónia Španielska a USA. Na Filipínach sú dva úradné jazyky: filipínčina (tagalčina) a angličtinaV regióne, kde žila manželka, obyvatelia vyrastajú v 3-linguálnom prostredí: tagalčina, angličtina a ilongo (miestny dialekt).
P.B.: Premostím: predpokladám, že manželka dostala cudzinecké víza a odišli ste spolu naspäť do Kanady už ako manželia.
D.S.: Áno. Máme 2 dcéry. Staršia dcéra sa volá Monika a má 26 rokov. Mladšia dcéra sa volá Emma a má len 19 rokov. Monika vyštudovala v Britskej Kolumbii a má bakalársky titul a momentálne študuje v Nemecku magisterské štúdium v odbore kultúrna antropológia. Ide v mojich šľapajach (smiech - poznámka autora). Druhá dcéra študuje 2. ročník na vysokej škole tiež v Britskej Kolumbii, odbor sociálna práca. Ona mala 17 rokov, keď začala študovať na univerzite. Monika sa chce venovať vedeckému výskumu Atiov. S manželkou boli nedávno na Filipínach 6 týždňov. Na ostrove bude cca 700-800 domorodcov. Máme pozemok o rozlohe 2 000 m2, na ktorom je postavený dom. Kúpili smeblízko 5 hektárov džungle. Je to pol hodinu pešo.
P.B.: Koľko vás stál pozemok päť hektárov džungle?
D.S.: Zaplatil som za parcelu 20 000 USD. Bolo to relatívne dosť, nebolo to za bagateľ. Dovolili sme cca 35 Atiom bývať na tomto pozemku. Nedá sa určiť presný počet: je fluktuujúci. Postavili si tam chatrče z bambusového dreva s vyvýšenou platformou, pretože je tam veľa hadov. Raz som tam videl hada (a to nepreháňam), ktorý mal 8 metrov na dĺžku. Atiovia ho zabili, oni hady jedia. Existujú tam leguány, ktoré majú 1,5 metra a domorodci ich strieľajú prakmi, trafia sa aj na vzdialenosť 20 metrov.
P.B.: Ako sa Kanaďan s holandským pasom dostal do kontaktu so Slovenskom a Slovákmi?
D.S.: Sestra mojej mamy sa vysťahovala pred vojnou do Veľkej Británie, konkrétne do Škótska. Ona neskôr po vojne zomrela na nádor na mozgu. Mala dve deti a jej manžel chcel, aby spoznali prostredie, odkiaľ pochádza ich matka. Aj počas socializmu chodil na návštevu do vtedajšieho Československa. Jeden bratranec ma kontaktoval, aby sme išli na spoločnú dovolenku a vybral si Ukrajinu. Ukrajina oslavovala prvý rok nezávislosti. Písal sa rok 1992. Východzím bodom na Ukrajinu bolo východné Slovensko. Ukrajinci chceli vtedy naštartovať turizmus, a preto nevyžadovali žiadne víza. Prešli sme bez problémov ukrajinskú hranicu a dostali sme pečiatku do pasu. Problém bol, že sa nedali kúpiť aktuálne mapy. Prenocovali sme v Užhorode a chceli sme ísť na jednodňový výlet severovýchodným smerom na Karpaty a Poloniny. Mali sme auto a tak sme išli, kým sa dalo, cesta sa zhoršovala. Na konci cesty na kopci sme videli malebnú dedinku s pravoslávnym chrámom, ktorého pozlátená kupola sa blyšťala v zapadajúcom slnku. Krásna dedinka, krásny výhľad, všade okolo bukové lesy, dedinka sa volala Vilšinky. Rodinné domy boli robené z vaľkov, všetko si ľudia robili sami, bola to taká nedotknutá obec.
P.B.: Dorozumeli ste sa s miestnymi obyvateľmi ako anglicky hovoriaci cudzinci ďaleko od domova?
D.S.: Ja som sa dorozumel po rusky, pretože som robil výskum u Rusov v Kanade. Dali sme sa do reči s jedným miestnym obyvateľom. Keď sa dozvedel, že ja som z Kanady a bratranec z UK, veľmi ho to prekvapilo. Povedal, že cudzincov tam nemali od druhej svetovej vojny. Prejavila sa typická ukrajinská pohostinnosť a ponúkli nás vodkou a pálenkou domácej výroby, tzv. samohonkou.
P.B.: Vy ste nikdy nezabudli po česky? Vaše dcéry rozumejú česky alebo slovensky?
D.S.: Ja nie. S rodičmi som sa vždy rozprával po česky. Rodičia bohužiaľ už nežijú. Syn Emil hovorí plynule po česky aj slovensky (dva roky chodil na slovenské školy). Dcéra Monika rozumie česky a aj po slovensky (hoci horšie): ja na ňu hovorím po česky a ona mi odpovedá po anglicky. S Emou to už bolo ťažšie, to už som bol unavený (smiech).
P.B.: Keby Monika prišla na Slovensko, poviete mi to? Môžeme sa stretnúť, zoznámiť a porozprávať.
D.S.: Zhodou okolností má prísť o týždeň v nedeľu a má sa zdržať jeden týždeň pred cestou na vysokoškolské štúdium do Nemecka.
P.B.: Výborne. Môžem Vás pozvať na obed?
D.S.: Budem rád. (Obed sa uskutočnil v reštaurácii penziónu Átrium v Prešove - poznámka autora).
P.B.: Kedy ste začali organizovať exkurzie kanadských študentov na Slovensko a na Ukrajinu?
D.S.: O jeden rok neskôr. Mne sa v ukrajinskej dedine tak páčilo, že som sa spýtal hostiteľa (ktorý sa volal Vasyľ), že keby som sa vrátil o rok so skupinou kanadských študentov, či by ich vedeli ubytovať a postarať sa o nich. On odpovedal, že samozrejme. O jeden rok som zorganizoval exkurziu 20 kanadských študentov na jeden mesiac. To bol rok 1993 a to už bolo samostatné Slovensko. Týždeň sme boli v Prahe, týždeň na Slovensku, potom na Ukrajine. Program som ponúkal 25 rokov! Pre kanadských študentov to bol celkom finančne dostupný kurz, za ktorý získali kredity.
P.B.: Ako sa volal kurz?
D.S.: Field school in East/Central Europe (terénna škola vo východnej/strednej Európe - poznámka autora). V roku 1993, keď som zorganizoval prvý kurz, už som poznal Alexandra MUŠINKU. Zoznámili sme sa rok predtým na Karlovej univerzite v Prahe. Ja som tam mal niekoľko prednášok a on tam študoval. On asistoval po organizačnej stránke. Vlakom sme sa presunuli z Prahy do Košíc, odtiaľ do Prešova. Bývali sme v penzióne LINEAS v Prešove. Na Slovensku sme si prenajali autobus, ktorým sme cestovali na Ukrajinu.
P.B.: Kanadskí študenti bývali aj v rómskych rodinách? Ale nie v rómskej osade?
D.S.: Ale áno. Kanadskí študenti boli ubytovaní v rodinách aj v rómskej osade. Mali zaplatené ubytovanie v Linease, ale keď chceli, mohli prespať v rómskej osade. Nespali tam v komunitnom centre, ale priamo v rómskych rodinách. Často tam nemali elektrinu ani tečúcu vodu. Keď to bolo na nich veľa, tak sa autobusom odviezli do Lineasu. Ale o tom to bolo, keď chceli spoznať život v rómskej osade, mali tú možnosť.
P.B.: Ale kanadskí študenti boli väčšinou študentky, teda dievčatá. Nebáli sa?
D.S.: Nie. Dodnes majú Rómovia z osady ich fotky po stenách.
P.B.: Prečo práve Svinia? Rómskych osád je v Prešovskom okrese viac. A v Jarovniciach je väčšia rómska osada.
D.S.: Saša MUŠINKA sa vtedy ešte nevenoval rómskej problematike, ale Ukrajincom. Do obci Svinia nás priviedla Elena LACKOVÁ. Hovorí Vám to meno niečo?
P.B.: Nebola to prvá rómska spisovateľka? Viem, že vo Veľkom Šariši je po nej pomenovaná ulica.
D.S.: Áno, ona je to, už nežije. Zomrela asi pred 10 rokmi. Bola veľká rómska aktivistka a pochádzala z Veľkého Šariša. Bola to prvá Rómka, ktorá získala magisterský titul z Karlovej univerzity. Jej pravnučka Alžbeta FERENCOVÁ je herečka a hrá v seriáli TV JOJ IVETA. Spoznal som ju, keď mala 8 rokov. Ja som sa vtedy v rómskej problematike nevyznal. Bol som začiatočník: bolo to v roku 1993. Pozval som Elenu LACKOVÚ do penziónu LINEAS, aby mojim študentom urobila prednášku o Rómoch. Prišla, zoznámila sa so študentkami a povedala: „Čo ja vám tu budem rozprávať a teoretizovať, lepšie je to vidieť“. A zaviedla nás do rómskej osady. Mala vtedy okolo 70 rokov, ale bola aktívna. Vďaka nej som spoznal veľa ľudí z rómskeho prostredia. Zomrela za smutných okolností celkom opustená. Na mestskom cintoríne v Prešove v centrálnej časti má pekný pomníkozdobený rómskym kolom. Pomník sme z vďačnosti financovali s Alexandrom MUŠINKOM.
P.B. = Patrik Benčík
D.S. = David Scheffel
