Po skončení hokejového zápasu Slovensko- Česko moje kroky viedli opäť do slovenského domu. Bolo krátko po polnoci a podľa otváracích hodín to znamenalo, že bude opäť po záverečnej. Mal som trochu skľučujúce pocity, pretože som očakával opäť nejaký výstup. No čo, bolo už po dvanástej!
Našťastie mali ochranári plné ruky práce, takže ma prehliadli a nevenovali mi obzvlášť výraznú pozornosť. Ubezpečil som ich, že sa idem dovnútra len dohodnúť s obchodníkom zo Slovenska na nejakých veciach a nemám záujem nič konzumovať ani sa nejako zvlášť zdržiavať, pretože letím domov. Veci som si odložil do šatne. Trochu som sa porozhliadol vo vnútri.
Hrala tu ľudová hudba, v pravom krídle rozvoniavali slovenské špeciality. Všade som stretol vysmiatych čašníkov. Zastal som v strede miestnosti a rozhliadol sa. Oproti mne hrali v krojoch, v kniežacích odevoch kniežat z horských polianok, hrdí muzikanti. Basa kontrovala husliam a boj nad nimi vyhrával cimbal. Primáš spieval oslavné piesne, ódy radosti. Po pravici som mal plné stoly jedla, ktoré sa človeku samé ponúkali a jemne mu šepkali vo fantázii: „Zjedz ma!“ Naozaj! Bolo to neodolateľné pokušenie pripomínajúce domov. Halušky, pirohy....
Konečne som stretol svojho priateľa, ktorý sa rozprával a popritom popíjal kvalitné tokajské víno. Prehodili sme zopár slov, aj keď som ho veľmi nevnímal. Sledoval som personál a návštevníkov domu. Všetci sa usmievali a radovali zo života. Obsluha sa starala o každého hosťa s úsmevom. Bolo to úžasné, pretože tiež pracujem v cestovnom ruchu a viem, aké ťažké je neustále sa usmievať na hostí. Preto nevychádzam medzi hostí a som len v kuchyni. A robiť to celý mesiac... Klobúk dole pred Vami! A títo ľudia nás reprezentujú a robia nám meno. Boli ochotní poradiť a pomôcť...
Keď som odchádzal, lúčili sa so mnou fotky našich hradov a zámkov, kúpeľov i hôr... Slovensko! Aj keď chýbala mi tu fotka horskej lúky posiata bielym kŕdľom ovečiek s pastierom, ktorý ma vlasy spletené do vrkočov, a jeho statočným čuvačom. Neviem, možno teraz so mnou nebude súhlasiť, ale je aj to je obraz našej krajiny a národa. Odtiaľ čerpá naša prakultúra s prevažne pastiersko-horského prostredia. Veď koľké generácie básnikov opisujú týchto ľudí ako múdrych predkov. Hviezdoslav, Horov, Chrobák... Aj to sme my! A myslím si, že sa nemáme začo hanbiť. Aj Austrálčania na otváracom ceremoniáli v Sydney prezentovali svojich cowboyov. Mali by sme ich prezentovať, podobne ako našu literatúru i jej velikánov.
Odchádzal som s veľmi dobrým pocitom, že máme byť načo hrdí, keď nás reprezentujú títo ľudia. Pozdravil som sa ochrankárom a odišiel som. Vlak mi odchádzal o tri hodiny, takže som mal kopec času nájsť turínsku citadelu, ktorá bola na každom prospekte, plagáte...
Vrátil som na námestie za riečkou Po a nastúpil som na električku, ktorá išla niekde do neznáma. Vozil som sa ulicami mesta a sledoval nočný život v Turíne. Na námestiach sa ľudia bavili. Nezaujímali ich športovci ani hry, ale ľudia. Boli ochotní smiať sa s hocikým, hlavne, že tu bolo veselo. A to bola atmosféra Turínu. Smiech a radosť ľudí tešiacich sa zo života. Zo Stadia olympica sa ozývala hudba záverečného ceremoniálu. Plná radosti a elánu. Ľudia upratovali ulice a športoviská. Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, toto bola asi najkrajšia rozlúčka s Turínom. Nepokazil mi ju ani pohľad za reklamné banery pri zimnom štadióne, ktorými bolo zamaskované nedokončené okolie štadiónu. Porozhadzované plastové fľaše, odpadky... No a takto boli zakryté pred očami verejnosti viaceré budovy. Stále som sa však snažil dostať k citadele, ale nepodarilo sa mi to. Na stanici som si dal rannú kávu. Po pár minútach som prišiel na to, ako sa obsluhuje automat na vlakové lístky. Kúpil som si jeden a odišiel som do Milána. Stále ma však prenasleduje myšlienka: „Prečo sme tu olympiádu nemohli dostať my?“
