Momentálne čítam teóriou liberalizmu od Dawida Boaza. V piatej kapitole som sa mal možnosť oboznámiť s myšlienkami, ktoré vo mne vypudili spomienky aj na obdobie „panovania“ pána Františka Tótha a našu predvolebnú kampaň. „Umenie, podobne ako cirkev, rodina alebo škola, vyjadruje, sprostredkuváva a testuje naše najhlbšie hodnoty... Umenie má moc...podopierať, liečiť, humanizovať...nemôžeme si ho dovoliť zapliesť s násilníckou mocou štátu. Nie je možné teda pripustiť žiadnu cenzúru či reguláciu umenia. Taktiež nemôže dopustiť žiadne dotácie z daní pre umenie či jednotlivých umelcov, pretože ak sa štát začne angažovať vo financovaní umenia, vystávajú politické spory.“ [1] V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim rozviesť túto myšlienku s uvedením konkrétnych príkladov. Umenie získa väčšiu rozmanitosť a pestrosť, keďže umelci nebudú tvoriť „par excellence“ v snahe vyhovieť plánovačom z ministerstva. Ich snaha a výsledne umelecké dielo nebude podvedome nasmerované diktátu rozumu, ktorého cieľom bude hlavne dosiahnuť peniaze daňových poplatníkov. Umelci, ale aj umenie sa tak stanú slobodnými. Nebudú pod jarmom niektorej z komprehenzívnych doktrín, keďže nebudú podrobovať svoju tvorbu bremenu doby a prúdu rieky, ktorý práve zúri v politickej obci, od ktorej sa odvíja finančný tok. Dovolím si tvrdiť, že umenie sa začne rozvíjať ešte búrlivejšie a bude rozmanitejšie. Príkladom takéhoto rozvoja môžu byť mladí umelci. Oni chŕlia svoju tvorbu bez obmedzenia a dokonale využívajú svoj talent a spolu s fantáziou vytvárajú krásu. Nie sú obmedzení finančnými vplyvmi a diktátmi Metropolisu. Niektorých dokonca nazývame nepochopenými, uletenými či bohémami, no až zub času dokáže dokonale ohodnotiť ich prínos pre kultúru a nie plánovač Metropolisu. Stačí sa ohliadnuť do minulosti bez moderného- Štátu Blahobytu. Ani Van Gogh ani Sheakspeare [2] sa nepodrobovali vôli plánovača a ich dielo dokonale overil sudca Čas. Sú oveľa väčším prínosom pre spoločnosť ako umenie socialistického realizmu. Dokonca si dovolím uviesť ako príklad dielo Miroslava Válka. Keď poznáte jeho dielo aspoň trochu, iste mi dáte za pravdu, že socialistický realizmus potláčal jeho básnicky talent, či dokonca ho zabíjal. Stačí ak si porovnáte verše básne Domov sú ruky na ktorých smieš plakať, Jablko, Po písmenkách s budovateľskou básňou- Na rohu, či Venované komunistickej strane... Slobodné umenie bez dotácii a plánovačov bude skutočne reflektovať spoločnosť, v ktorej sa vyvíja a bude odrazom jej súdobého „stutus quo“. Nebude poznačené ideológiou. Pretože umenie, ktoré nie je odbremenené od doktríny, prestáva byť umením a stáva sa nástrojom moci, propagandy... Ako príklad ma teraz napadli robotníci na niektorej zo stoviek mozaiok na školách, či vyobrazenie veľkomoravských „kráľov“ na bankovkách klérofašistickej republiky. Uviedli sme príklady prečo zrušiť štátny dosah na kultúru. No určite vo vás vyvstáva teraz myšlienka. „Kto bude umenie financovať, a kto sa bude o kultúru starať?“ Sú to dve rozdielne otázky, ktoré navzájom súvisia, ale nevyžadujú spoločné vyriešenie. Pokúsim sa na ne odpovedať postupne. Umenie sa bude financovať hlavne samo. Umelecké dielo je podobne ako vzdelanie či pozemok kapitál. Hoci má kultúrnu a emocionálnu hodnotu. Umelcov budú podporovať hlavne mecenáši, obchodníci, ľudia, všetci tí, ktorým umenie robí radosť a nie tí, ktorí ho zneužili ako prostitútku pre potreby propagandy. Divadlá budú v konkurenčnom tlaku nútené uvádzať predstavenia, ktoré budú ziskové a intelektuálne relevantné, pretože v opačnom prípade zaniknú. Podľa môjho názoru by bolo vhodné zrušiť aj kultúrne poukazy. Vďaka kultúrnym poukazom nám tu zrazu vyrástlo divadiel a súborov ako húb po daždi, pri ktorých vo väčšine prípadov nejde o intelektuálnu a umeleckú hodnotu, ale skôr o to priživiť na sa na peniazoch daňových poplatníkov. Podľa môjho názoru na ministerstve kultúry parazituje nejaká skupina ľudí, ktorá má záujem vplývať na kultúrnu obec na Slovensku. Ale uvedomme si aké poslanie má v skutočnosti ministerstvo kultúry. Slúži len ako finančný kanál na presun peňazí zo štátneho rozpočtu k divadlám, ktoré si však o túto dotáciu musia zažiadať. Je samozrejmé, že k týmto peniazom sa nedostanú všetci umelci keďže na to vplýva neskutočne veľa faktorov. Napríklad. Dotáciu posudzuje komisia, ktorá je zložená z jednotlivých indivíduí, ktoré majú svoj vlastný vkus. Táto komisia je väčšinou zložená zo štátnych úradníkov. Tu by sme mohli pochybovať o tom, či títo ľudia majú relevantné vzdelanie a cit pre umenie, aby si mohli dovoliť umenie súdiť. „A potom, kto sme?“, že si dovolíme posudzovať umenie, keďže vo veľa prípadoch skutočne hodnotné umelecké dielo je v čase svojho zrodu zavrhované. Tento finančný kanál by teda mohlo vykonávať aj ministerstvo financií. Z toho vyplýva, že by sme mohli ministerstvo kultúry úplne zavrhnúť. No skôr mi to pripadá tak, že zrušenie ministerstva kultúry nevyhovuje niektorým parazitom, ktorí by bez dotácii nemohli robiť „umenie“ a skutočný umelci sú úplne niekde inde, na okraji terajšieho umeleckého výslnia, a tvoria skutočné hodnoty [3]. A v neposlednom rade nemôžeme zabúdať ani na tak vznešenú a nie nepodstatnú inštitúciu, ktorou je Matica slovenská. Matica vznikla ako kultúrna inštitúcia a sama má dnes problémy prežiť. Prečo? Otázok je viacero, no možno aj preto, lebo ministerstvo na ňu akosi zabúda. Zabúda na jej poslanie, ktoré si prisvojilo, no v konečnom dôsledku nevykonáva. Ministerstvo= garant štátneho monopolu na kultúru. A skutočná ochrankyňa a reprezentantka kultúry na Slovensku- Matica, má dnes sama problém prežiť. Považujem za potrebné tento problém trochu objasniť, aby nevznikol dojem, že na jednej strane požadujem zrušiť ministerstvo a na druhej strane mi ide len o to, aby sa kompetencie presunuli na Maticu. Matica má problém prežiť, pretože je dnes odkázaná na štátne dotácie. Avšak keby sme docielili zrušenie ministerstva, prišla by aj o tie, ktoré má dnes. Mojim cieľom je však kultúru oslobodiť a teda do úvahy neprichádzajú žiadne štátne dotácie. Teraz ma určite všetci pochovajú pod čiernu zem, no Matica musí byť slobodná a plniť si svoju úlohu bez ohľadu na politické reprezentáciu. Preto by sa Matica mala o svoje finančné zdroje postarať sama. Dnes však na ňu ľudia neprispievajú z vlastných zdrojov a štátne inštitúcie veľmi málo. Ich argumentom je obyčajne: „Štát nám na daniach zobral už dosť!“ Avšak zamyslime sa, čo by sa stalo, ak by sme Matici, ako neštátnej organizácii, poskytli možnosť prijať akúkoľvek veľkú sumu, či už od fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby tento príjem podliehal zdaneniu. No aby táto výhoda nebola jednostranná, aj suma, ktorú poskytla vyššie spomínaná osoba by nepodliehala zdaneniu. A ako vidíte, vôbec sa nezaoberám nejakým percentom z príjmu ale ľubovoľnou sumou. Matica však tiež musí pochopiť zákony trhu a o tieto svoje príjmy bojovať sama. A čo urobí zo svojimi príjmami je na jej vlastnom rozhodnutí. Môže z nich podporovať mladých umelcov, tlač kníh, rozvoj vied... No hlavne ak význam Matice potvrdí aj dnes, tak ako tomu bolo aj v 19.storočí, bude našu kultúru reprezentovať v zahraničí. Avšak jej činnosť bude naozaj ušľachtilá, pretože bude nami priamo podporovaná a nebude vynútená štátnymi plánovačmi. Môj výsledok? Podľa mňa by Matica mala naspäť naozaj prebrať svoje poslanie garanta a reprezentanta kultúry. Za predpokladu, že sa naplnia vyššie spomenuté podmienky. Nastáva tu však veľmi zaujímavý problém. Načo mať ale Maticu? V dobe, kedy je doktrína nacionalizmu takmer neplatná a hlavne smiešna. Umenie je celosvetovou záležitosťou. Umenie totiž tvoria jednotlivci a nie národy. Je teda možné, že je aj Matica zbytočná, pretože umenie sa prezentuje samo o sebe svojou kvalitou. A teda nepotrebuje žiadneho prostredníka. Ministerstvo kultúry, ktoré v dnešnej dobe primárne prerozdeľuje peniaze daňových poplatníkov, by sa malo minimálne zlúčiť s ministerstvom financií. V maxime by sa štát mal vzdať monopolu v kultúre. Mal by vrátiť kultúre slobodu a Matici jej postavenie, ktoré jej právoplatne prislúcha.
[1] Boaz,D.:Liberalizmus. Pluralizmus a tolerancia, Str.114. Liberalni institut. Praha..
[2]Priateľ ma upozornil na prednášku Paula Cantorsa na stránke Misesovho inštitútu, kde sa hovorí o tom, že Sheakspeara bol vo svojej dobe taký populárny ako je napríklad dnes Madonna a viedol veľmi bohatý život bohéma. Mojim zámerom bolo práve poukázať na tú slobodu a pestrosť umenia, ktoré sa tvorilo bez štátu blahobytu. Na tomto mieste vôbec neodsudzujem život aký umelci vedú, pretože to je ich osobná vec. Snažím sa hodnotiť výsledky ich práce. Čiže v tomto článku sa nepozerám na Sheakspeara ako bohéma ale ako spisovateľa. [3] Tým okrajom mám na mysli priestor, ktorý nespadá do sféry vôle plánovačov, a teda sa nachádza mimo vládnych dotácii. Nemám na mysli na okraji umeleckej sféry. Čo je a čo nie je na okraji umeleckej sféry si nedovolím hodnotiť, pretože na to nemám dostatočné vzdelanie, no hlavne každé dielo je svojim spôsobom umením. A teda mi neprislúcha ho súdiť.
