Bambino, ty vieš...
nevideli sme sa už takmer pol roka, možno už aj trochu dlhšie. Naposledy som ti vravel, že mi opustil môj tím Michal. Pamätáš sa na neho? Bol to ten ekológ, vyštudovaný lesník, ktorému sa v lete narodila dcéra. Aj keď mal Mišo svoje muchy, ktorým som niekedy nerozumel, bol to človek na správnom mieste.
Dobrovoľníci a nie len baby ho milovali. Boli z neho nadšený. Niektorý ho volali tatranským mystikom. Ukazovali im tajomné skryté miesta v Tatrách.
Robil vlastne to o čo nám v dobrovoľníctve ide.
Zanechával v dobrovoľníkoch pocit zadosťučinenia a rodiny. Vždy som chalanom opakoval, že dobrovoľníctvo nemá byť o hrubej práci. Našou snahou je zanechať pocit.
Pamätáš sa na tú malú izbu na chate pod Lomnickou vežou. Niekedy si len tak medzi rečou o nej hovorila. Počul som to a videl som v tovjich očiach tú tajomnúú detskú iskru radosti. Pamätáš sa na ten pocit úteku z reality do akejsi snovej reality. Idylickej romantiky hôr, kde je všetko možné a všetko je pestrofarebne krásne? Pamätáš sa na izbu pod Lomnickou vyhliadkou?
Presne to je ten pocit s ktorým chcem, aby dobrovoľníci odchádzali z Tatier.
Michalovi sa narodila dcéra. Prišla rodina, ktorú potreboval zabezpečiť. Dcéra mu rástla ako z vody, a aj keď ma to mrzí a nemal som veľmi čas ich chodiť pozerať tešil som sa s nimi. Michal je podľa jeden z ľudí, ktoré má obrovskú hlavu nápadov ale mĺkve ústa, ktoré nevedia kričať.
Mišo jedného augustového dňa po pôrode odišiel na samotu, aby choval svoje včely a bol pri svojej manželke. Plnil si svoj sen o šťastnej rodine.
Namiesto Michala prišiel Matej. Mladí chalan vyštudovaný „Amerikán", ktorý sa vrátil domov plný odhodlania zmeniť tatranský svet. Vrhol sa ako lačný lev na dobrovoľníkov. Síce im neukazoval mokrade nad Smokovcom a sýrne pramene pri Rainerovom chodníku, bol im vždy nápomocný. Bol mi obrovskou opozíciou pri obrane dobrovoľníkov a nútil ma robiť pre nich viac a viac. Mal talent štekať, keď človek chcel aspoň an chvíľu posedieť na svojom životonom štande. Inšpirácia a opora.
Každé svoje PREČO nutne potrebuje AKO.
Obaja sa snažili nechať v tých dobrovoľníkoch kúsok zo seba. Kúsok z milovaných hôr. Dať im to, čo nás učia naše sväté hory zasľúbenej zeme. To, čo som ti chcel dať v tej pestrofarebnej a pre Vás cudzincou snovej realite hôr.
Minulý týždeň mi zavolal Mišo, aby sa so mnou rozlúčil. Odchádza. Niekde medzi riadkami som pochopil, že jeho dcéra bola katalyzátorom, ktorý ho prinútil vlastný sen odložiť na penziu. Vzdal sa samoty, asi aj včiel a odchádza do Švédska.
Dva dni mi na to, bez toho aby o niečom len tušil, mi Matej oznamil, že po MS Jasná 2014 odíde. Chce ísť späť do sveta. Hory a domov sú fajn, ale....
To „ale" sa niekedy nemusí dopovedať.
Hlopci mi budú chýbať. Mišo bol a je super. Chápal, rozumel a vedeli sme sa zhodnúť na našom pohľade ďaleko do budúcnosti. Predvídal a veľmi veľmi ďaleko. Bol niekedy dokonca ďalej ako si dokážete predstaviť. Z minulosti do budúcnosti.
Matej mi bude chýbať. Aj keď mu niekedy chýbal ten akýsi vidomý pohľad za 10 rohov dopredu, dokonale sa pohyboval v prítomnosti. Bol človek okamihu objektívnej reality tu a teraz. Najmä a z toho som bol udivený snažil a držal veľmi výrazne líniu uhladeného gentlemana. To ho asi naučil brytijčici. Vždy za každých okolností zdvorilý a uhladený, čo do Tatranských pomerov vháňalo trochu nový vietor. Nebol to punkačský benevolentný štýl- veď pohoda.
Oboch spájala rovnaká vec. Služba.
Kým Mišo slúžil ľuďom vo vyššých cieľoch aj keď niekedy som mával z neho pocit, že jeho vznešené ciele lesa sú nedosiahnuteľné veľmi dobre poznal mentalitu a charaktery Tatrancov. Michal radca. Chcel chrániť les aby ľudia dýchali super vzduch. robil to pre svoj domov.
Matej bral veci vážne a preto osvojil si, že dobrovoľníctvo je služba ľuďom aby sa do Tatier vracali. Robil to pre nich a pre svoj domov. Pragmatik sťahujúci človek do triezvosti a veľký načúvateľ a realizátor.
Môj tím strátil vážne opory. Aj keď projekty rovnako ako život pôjdu ďalej, hlopci mi budú chýbať a moja vďaka je asi malá. Ale predsa len VĎAKA HLOPCI
Vieš, Bambino, je mi smutno. Tatranská zem nateraz stráca dvoch chrabrých rytierov. Je mi clivo, keď vidím ako ľudia odchádzajú a potom....
... stojím na stanici v Śmekse a vidím, že k tým starým známym prepitým očiam, ktoré tam nemo hľadajú sens už asi milión rokov, v ktorých sa zračia hektolitre pálenkového žiaľu, si prisadajú ich synovia a kolotoč ide ďalej.
Verím, a ako Mises povedal, musíme veriť v bezhraničný optimizmus, že sa raz všetci vrátia a spoločne to potiahneme ďalej. Veď to nie sú len oni dvaja. Je to Kumba, Peťa, Samo, Sisa, Babrák, Želvo, Milan...
Nechcem písať prečo je to asi tak. Proste to tak v tých Tatrách teraz je.
Verím,že sa vrátia, lebo ich tu potrebujeme ako soľ. Raz sa všetci vrátia!
P.S.: Kedysi sme spolu sedvávali v električke, ktorá bola plná detí a dnes tam sedia babky. Aj za našich čias tam boli, hrešili po nás a bili nás, ale bolo nás viac. Dnes je to naopak.
P.SS:A sranda je, že hlopci neodchádzajú kvôli peniazom. V Tatrách je to niekedy tak
Skalnaté pleso, 10. február 2014
Mariena
