Biele peklo
Odporný zvuk budíka. Opäť odporné ráno, ktoré prekazilo môj krásny sen. Vonku poletujú snehové vločky predháňajúce sa, ktorá rozveselí moju rozospatú tvár. Lolek zodvihol hlavu ku mne, ubezpečil sa, že ešte ostávame spať ďalej a opäť svoju hlavu ukryje do paplóna pri mojich nohách. Podvedome prestavujem budík na pol šiestu a ešte na chvíľu zaspávam.
Samota! Samota! Všade samá pustatina. Nič len obrovská snehová pláň. Vidím seba samého stojaceho uprostred tej pláne. Bojím sa obnažený stáť. Rukami si chránim hruď. Hlava sklonená k zemi. Pýcha je zbytočná. Všade je len samá samota. Nič len dlhá pláň a vietor odrážajúci sa od vysokých hradieb mojej duše. Obrovské valy bez konca a vietor prúdiaci z jedného kúta k druhému vždy cez stred bičujúc ma. A zrazu moje psy bežiace okolo mňa. Lolek sa pri mne zastavuje. Sadá si k mojim nohám a trpko znáša môj osud. Knuči. „Nieplač Lolku, nieeplač, nie!“ Pozdvihnime hlavy. „Hlávy hó-ré!“zvolávam do nekonečna. Valy sú priesvitné. Vidím mojich blízkych.
Otca, ktorý sa snaži ku mne dostať. No nemôže sa oslobodiť spod jarma ženy. „Pusť ho ku mne, je to môj tatko! Tatuš...Poďte ku mne.“ „nevládzem, snyku, je silnejšia, ale milujem ťa aj napriek tomu.“ „Viatře povieč mu, ze jo jego tes, petom če, viatře!“
Babka stojac v kroji obdeľač otca. Ruky spína k modlitbe. Na hlave má šatku, ktorá zakrýva jej sivé kučeravé vlasy. A cez plecia má prehodenú vlnenú deku- hajtuch. Nazberaná sukňa s modrotlačou kežmarskej textilky s čiernym živôtikom. Hľadí na mňa ako matka milujúca svojho syna. No v jej očiach vidieť túžbu po stretnutí so svojím mužom. Z jej očí srší milota ale i pokoj starej a vyrovnanej ženy. „hlopce, neunoš šie puchom, nebeč jak tvuj džadek, petom čie....“ prosí ma.
Okolo mojej snehovej pláne prechádza mních v čiernej klerike ukrytý pod tmavou kapucňou plášťa zomknutého na hrudi strieborným krížom. Ruky ma ukryté v rukávoch modliac. Stráži ma a bdie nado mnou. Otec Alexander.
V úzadí, no najzretelnejšie vidím na pahorku klačiaceho Klimka polonahého vo svojom bytí. Ruky má položené na valaške, ktorú má zapichnutú pred sebou. Do čela mu vrhá tieň hlava z vlčej kože, ktorá ho chráni pred zimou. Otáča sa smerom ku mne. Na pravej ruke má vytetovanú kerku, ktorá mu pokračuje cez krk až k ústam. Na ľavej ruke má vytetovaný vavrínový veniec s insígniou slobodného občana. SPQLeT- senatus populusque libertinas ex tatrica. Senát a ľud oslobodencov z tatier. Legionár zaodetí v purpurovom plášti nesúci vlčí rád. Ešte sa raz hlboko ukláňa štítom na horizonte a potom prudko vstáva. Do rúk pevne chytá valašku a bosí beží ku mne. Pyšne sa predo mňa stavia tatranský bojovník. Prenikavo hľadí do mojich očí. Prebodáva ma nimi. Bez pohnutia, bez myhnuti oka mi hľadí priamo do mojej duše. „neboj sa, ja stojím stále pri tebe, aj keď sa ti možno niekedy zdá, že som ti na míle vzdialený, brat môj.“ Mrmle si popod nos. Vyzlieka si svoju tógu pictau, hádže ju predo mňa. Sníma si purpurový plášť ságum a a zahaľuje ma doň. „Nesmieš sa trápiť, lebo potom sa trápim aj ja, brat môj!“ odpovedám mu. „V tvojich očiach je toľko... Jarma. Odbremeň sa, lebo ak zhynieš, zhynieme spolu, bok po boku, brat vedľa brata!“ prosím ho. Kľakne si predo mňa. Skloní hlavu. Pokorí svoju hrdosť. Pokloní sa ale len predo mnou. V bielej rímskej tunike s krátkym rukávom siahajúcej ledva po kolená kľačí na snehu. Vyzúva si vlnené kapce a obúva mi ich ako črievice pre kráľa. „Mňa zocelilo bytie samo, ale ty si ešte taký krehký, nepoškvrnený, čístý. Ochraňuj sa. Ja už musím ísť. Počuješ ju?“ prehovára mi do duše a opäť sa mi uprene díva do očí. „Nie, nikoho nepočujem, len skučanie vetra okolo mojich uší!“ beznádejne mu odpovedám. „ Najväčší feudál so všetkých, väčší než ktokoľvek iný, mocnejší, prvá nad rovnými, tatranská kráľovná k sebe povoláva svoje kniežatá. Odpusť ja už musím.“ Vyzlieka si aj svoju tuniku a kladie ju predo mňa. Chytá do rúk svoju valašku a uteká späť do dolín. Ako prastarý slovanský bojovník. Polonahý potetovaný ukrývajúc sa pod vlčou kožou nesúc insígnie svojej kráľovnej- matky Tatry. Beží okolo košatej prastarej borovice pod ktorou sedí to bájne dievča z mojich snov. V paneule piláta si češe zlaté vlasy. Zastavuje sa na jej, vždy zelenej, čistine a odpľuje si. „Pliaga!“ Švihne valaškou a tá sa zabodáva do borovice tesne vedľa nej. „to je na výstrahu! Neopováž sa mu ublúžiť!“ Ku Klimkovi prichádza otec Alexander. Odrieka žalm a plače:
„3Miserere mei, Deus, secundum misericordiam tuam;
et secundum multitudinem miserationum tuarum
dele iniquitatem meam.
4 Amplius lava me ab iniquitate mea
et a peccato meo munda me.
5 Quoniam iniquitatem meam ego cognosco,
et peccatum meum contra me est semper.
“
Kladie mu ruku na rameno a Klimek krotne. Otec Alexander si sníma kapucňu a so súcitom k všetkým živím bytostiam sa pozerá na pilátovo žieňa. Klimek sa zahľadí Alexandrovi do očí prosiac o odpustenie. Našiel zmier a uteká ďalej do výšav a postupne sa k nemu pridávajú ďalší. Tatranské kniežatá bežiace do svojich dolín.
Zrazu ku mne prichádza otec. Na ramene má zavesené lyžiarske slalomové tyče a na pleci nesie dva páry lyží. K otcovi prikračuje matka. Otec hádže lyže do záveja a pokúša sa ju objať. Skúšame to obaja. No matka sa nám vytráca s náručia. Je to ilúzia molekúl vzduchu. Prozreteľnosť sa s nami zahráva. Zrazu je všade tma a chlad. Obrovké valy okolo môjho bytia sa zahalili do....
Budík. Je čas. Biele štíty za oknom sa zmenili pod ťarchou nebeského blankytu na tmavé, hrôzostrašné masívy skál, ktoré vyslobodí až krvavá ranná zora.
Veľká noc
Uprostred noci som sa strhol zo sna. Zase som mal ten krutý sen, kde sa na holej studenej snežnej pustatine stretávajú všetci moji blízky, len ja som pre nich nedosiahnuteľný. Okrem troch ľudí sa všetci strácajú. Klimek namiesto toho, aby hneď ušiel nasledovaný spolubojovníkmi pristúpi k žene v pilátovom plášti sediacej pod borovicou. So všetkou kráľovskou poctou ju chytí a dovedie predo mňa nasledovaný otcom Alexandrom. Jej ruku položí do mojej dlane. V tej chvíli Alexander zmĺkne a z jeho očí spadnú dve kvapky slzi a na čele sa mu objavia stigmy. Klimek sa otáča k nemu, podopiera jeho zoslabnuté telo a bez slova odchádzajú do dolín.
Musím ísť na vzduch. Jemne odsúvam Vivien z mojej hrude a odchádzam vonku pred chatu. Sadám si na lavičku a premýšľam. O chvíľu sa otvoria dvere a von vybehne chatárou vlčiak s vivien. Príde ku mne a bez slova sa ponorí do môjho náručia. Obíjmem ju. Svoju tvár ponáram do jej vlasov. „pozri sa hore! Toto dole v meste nikdy neuvidíš!“ šepne jej a upriamujem jej pozornosť na hviezdnu oblohu. Milióny, tisícky hviezd nad nami vytvárajúce nekonečné stovky obrazcov. Vivien je stredom vesmíru a ja som družica, ktorá ju spolu s hviezdami obieha.
Si len človek...
Ležíme v posteli. Bambinko si slastne odychuje na mojej hrudi Hladím jej tvár no jej pokoj sa ku mne nepúrenáša. Stále mám nejaký pocit stiesnenia. Vonku sa dvíha vietor a pred chvíľou poletoval po vetre malý sneh. Vietor sa dvíha. Láme konáre stromov a hádže ich s plnou silou o našu strechu. Plechy dunia z celou vervou a Bambino sa ku mne privinula ešte silnejšie. Šmátram rukou po mobile, ktorý mi leží hneď pri posteli. „Bratu. Schádzam do doliny, ale na chate sa nezastavím. U Kovadlenka ti nechám odkaz. Zajtra v noci sa vrátim.“ To je Vajčiak. Začína fujavica a on schádza dolu do doliny. Prečo ide dolu v noci? A k tomu všetkému je začiatok mája. Sneh je zhnitý. Prepadáva sa medzi skaly. Kadiaľ pôjde? Zimným sa ísť nedá a čo ak v tej fujavici netrafí letný chodník a spadne medzi skaly. A pôjdem ho znášať k otcovi a matke do hrobu. Tak to nie! Jemne odsúvam Vivien zo mňa na vankúš. „Čo je? Čo sa deje?“ z polospánku sa pýta Vivien. „Nič, nič, len lež!“ Upokojujem ju bozkom. Vyťahujem sa spod periny a po zemi si hľadám rozhádzané spodky. Henď ako sme vošli do izby začali sme sa milovať tak vášnivo, že ani len netuším, kde mám veci. Našťastie sa mi gate a bunda odrážajú od čelovky a druhé termo mám v rupsaku. „Kam ideš?“ unavene sa ma spýta. „Nikam. Len pekne oddychuj! Ja sa hneď vrátim.“ Šepnem jej do ucha. „Ale kam ideš?“ nenechá sa odbyť a maznavo sa ku mne pritúli. Sediac na kraji postele ma objíma zo zadu a pomaly ma bozkáva na chrbte. Hryzie. Opäť dostáva chuť. Ale ja musím ísť po brata. Jej ruka sa začína pohrávať s mojim prirodzeným. teraz nie! Najprv som svoje pery spojil s jej a potom som ju chytil okolo pása. Uložil som ju do perín a tak som zahasil plameň v jej tele. „prepáč, musím...“ utíchol som. „Ale kam ideš v takomto počasí?“ „Nikam nejdem. Idem si len do kotolne zavesiť veci!“ skúšam sa vyhovoriť. „To môžeš aj potom!“ odpovedá mi a opäť je v mojom náručí. Som nútení ju uložiť naspäť a prikriť ju až po uši. Čas hraje proti mne. „Kam ideš horalko?“ „nikam!“ rozhodne odpoviem, vezme si ruksak a veci do ruky a odchádzam z izby. Rýchlo som zbehol dole na prízemie a zaklopal som Kovadlenkovi na dvere. Zase nič nepočul. Chrápal ako motorvá píla. „Kovadlenko, kovadlenko!“ drgnem do chrápajúcej hory svalov a mäsa. „Čo chceš?“ zaduný jeho zachrípnutý rozospatý hlas. „Idem do doliny! Ak by som sa nevrátil do dvoch hodín, tak zavolaj ratovnikov!“ hovorím mu a popritom sa obúvam. „Kam ideš?“ nechápavo sa ma pýta. Prebudil som ho uprostred noci a ešte stále nedokáže poriadne premýšľať. „Nebol tu náhodou Klimek dnes?“ vyšetrujem. „Bol tu pred včerom, keď mi vravel, že prídeš a potom šiel k Mišovi na chatu. prečo?“ odpovedal, ale bolo zjavné, že stále nerozumel súvislostiam. „No ten chuj Klimek ide teraz asi dole z chaty a pozri čo sa vonku deje.“ „hej veď slucham, že dajak fučí. Ale ty nechoď po neho, čo si rovnaký chuj ako on? Veď kašli na to on dojde. Vždy prišiel! A volal si už na chatu Mišovi, či ho vôbec pustili dolu?“ „nie nevolal. Ja viem, že šiel dole. Napísal mi, že ide dole. Veď vieš, že je zajtra výročie a on ide asi preto dole!“ „Aké výročie?“ „No pred troma rokmi sa mu zabili rodičia a čo ja viem, čo ho zase napadlo. Vieš, že je niekedy nevýspitateľný!“ „Pravdu máš Ondrej.! Prisvedčil mi ležiaci chlap. „Tak tak a je to brat! Musím ísť po neho!“ „Aj keď je to kokotina, brániť ti nebuďem. Počkám na Vás! Máš apsoň nejalé správy o ňom?“
„hej okolo ôsmej mi poslal SMS-ku. Vtedy sa začínal dvíhať viater.“ „No to by už mohol byť na poľane!“
„hej ale ako ho poznám odišiel z chaty až o nejakú pol hodinu, hodinu. To znamená, že ak ho chytil ten vietor a fujda v doline a to vieš aké to vie byť v doline zlé, tak je teraz desika v doline a to je zlé!“ vylíčil som mu situáciu pokiaľ som si obúval lyžiarky. „Hospodi pomiluj!“ zaželal mi Kovadlenko a ja som odišiel.
Nechtiac som silnejšie buchol sklenenými dverami a hluk tabulí sa ozval po celej chate. Odrazil sa od okolitých štítov a zasnežených stromov a pohltneý ostal niekde vo fujavici. Zvonkohra hrajúce pod štítom chaty sa predháňa s vetrom o to, ktorá urobí v doline väčši cirkus. Spod stola sa prebral chatový vlčiak. Zsnežený na mňa žmurkol s výrazom: „Kam ideš v tomto pekle?“ Natiahol som si pásy a odišiel som smerom do doliny.
Ten kúsok lesom bol ešte celkom v pohode. Síce fúkal vietor a pomedzi kvapky dažďa padal mokrý sneh no stromy pohlcovai silu vetra a preto to bolo ešte celkom znesiteľné. Boj prišiel až nad lesom, keď som vyšiel na snehovú pustatinu. Vietor mnou lomcoval a mal som čo robiť, aby som sa udržal na chodníku. Popred čelovku mi padali chumáče snehu, ktoré pohlcovali svetlo. Kam sa to ja drbem? Prepadávajú ma pocity sebazáchovy. Veď doma na mňa čaká babka a tatko, tak prečo sa plahočím proti neistému životu no o to istejšej smrti zakliatej vo vetre? Cítim jej dych na mojich údoch, ale snažím sa s ňou bojovať. Kvôli bratovi! Ale prečo? V chate som mal pocit istoty a tepla vyžarujúceho z Vivien. Prečo idem niekam proti noci do fujavice a nie som nútení zastať? Veď v chate má čaká žena, kvôli ktorej sa mi oplatí žiť a všetko odkedy som s ňou má zmysel. Aj pudy sebazáchovy sú vycibrenejšie a môj hlad po existencie je o to väčší. „Klimek Gąsienica kde si v piči ty chuj!“ hreším do neznáma a uvedomujem si, že ma nepočuje. Krutý vietor pohltí každú a jednu hlásku, ktorá opustí moje hrdlo. Neostáva mi nič iné len bojovať. Hľadať stabilitu medzi gravitáciou vetrou a životom a nájsť harmóniu a zmierenie medzi nimi.
Už šľapem takmer štyridsať minút a postupne sa dostávam k odbočke na zimný chodník. Ešte pred týždňom by som odbočil na poľanu a vydal sa krížom proti hángu smerom k chate. Ale teraz musím traverzovať popod filmársky žľab až do predhángu. Už naozaj nevládzem. „Klimék!“ zúfalo vykrikujem proti vetru. No zrazu sa mi zazdalo, že som oproti sebe vydel malý odraz svetla. Akokeby sa moja čelovka odrazila od reflexných pásoch na niečiej bunde. „To bude Klimek!“ zajasalo moje vnútro. „Klimek!“ zaradoval som sa.
Nakoniec som naozaj zbadal oproti mne kráčať Klimka Roja so svojou vysokou krošňou na ktorej mal uviazanú akúsi čečinu. „Máček? Ty ješ?“ zvolal som na neho. „Jo!“ pokojne mi odpovedá. Tak nakoniec to je on. „Žiješ ty fras?“ radostne sa ho pýtam. „Žijem, cemu by nie mial?“ pýta sa ma. „Kde sa tu drbeš v tejto fujavici? Vieš aký som mal o teba strach!“ karhám ho. No mám pocit ako keby ma Klimek ani nepočúval. Opiera sa o paličky, sem tam sa prepadne v topiacom sa snehu ale kráča ďalej bez toho, aby sa zaoberal mojím karhaním. „Pokojne. Nepierdol še. Radšej mi pomôž!“ rozvážne mi odpovedá a prosí ma o pomoc, keď si sadá do snehu. Je vyčerpaný. Vietor sa s ním hraje ako s handrovou bábkou. Vysoké krosná sú ideálne nástrojom lapača vzduchu. Akurát, že je tažké ho zadržať. Pozerám sa na jeho tvár. Na neoholených fúzoch sa mi vytvorili zamrznuté guče. Má strhanú, došľahanú tvár a skrahnuté ruky. Zjavne sa trápil. „prečo ideš tak proti noci no najmä fujavici?“ dolieham na neho s ďalšou otázkou. „ne ne...“ zahundre a opäť sa vracia pod krošňu. „Tu sa ti už pôjde dobre. Chodník je tvrdý, tak by si sa nemal prepadávať!“ povzbudzujem ho, ale jemu to je zjavne jedno. Mám pocit akoby toto nebol ten Klimek Roj akého som poznal, ale nejaký odraz z minulosti. Klimek, ktorý pred troma rokmi opustil meno Gąsienica. Chvíľu som v pluhu šiel za ním a sledoval som ako musí bojovať so snehom a vetrom. Šiel na istotu. Každý a jeden krok bol poriadne premeraný a zvážený. „Choď. Nechaj ma samého!“ oboril sa na mňa Klimek. „Nechcem ťa brzdiť!“ dodal. „Nebrzdíš ma. Ja ťa tu nenechám chlapče, nenechám. Zhynul by si!“tvrdohlavo mu odpovedám. „Len sa ti nestar. Ja všetko prežijem. Ja som len substrátom týchto hôr, som ich súčasťou. Ak si ma budú chcieť povolať, urobia to aj napriek tomu že si tu. Neovplyvníš to. Nemáš nad nimi moc. Si slabý, aby si mohol s nimi bojovať. Rovnako ako ja si len... Človek!“ dodal a sadol si do snehovej brázdy. „Nemáš pravdu, Klimek. Možno sme len ľudia, ale sme smrteľný a bolo by veľkým mrhaním ak by sme sa skántrili kvôli ničomu.“ Snažím sa mu vyvrátiť jeho pohľad. „Pozri, Bahleda! Si mladý. Nerozumieš veľa veciam. Na smrť musíš byť pripravený a ak príde tak ju prijať v ktorejkoľvek chvíli. Choď, nechaj ma!“ tvrdohlavo odporoval. Nakoniec som sa teda rozhodol, že ho nechám samého. Tuśil som, že ho niečo trápi a chcel byť sám. Ale nenchal som ho dolinou kráčať samého.Za každou zátačkou som čakal, kým sa objaví jeho slabé svetlo čelovky a mohol som pokojne odísť za ďalšiu zákrutu. Vedel, že ho vyčkávam a istotne sa aj hneval, ale nemohol som ho nechať samého. Takto sme kráčali asi polhodinu do chaty.
Boleściwy
Nakoniec som ho nechal 200 mestrov od chaty pri vodárni a utekal som do chaty. Myslel som si, že Bambino ma bude čakať v posteli. No ona namiesto toho sedela pri stole zabalená v deke. Tlmené svetlo petrolejky matne črtalo rys jej tváre v tmavom priestore. Potichu som otvoril dvere a zhodil som zo seba sneh. Vyskočila ku mne a obajala ma. „Ešte raz mi toto urobíš!“ pokarhala ma, ale z jej objatia som cítil,že je veľmi potešená, že som prišiel živý naspäť. „Prečo si to urobil?“ vyčítavo sa ma pýta. „Kvôli bratovi!“ odpovedám jej, ale voac jej povedať nechcem. Klimek si neželal, aby som jej niekedy v živote povedal o jeho pravej identite. „Bratovi?“ nechápavo sa ma opýtala. „Hej, snáď ti to večer poviem ale viac sa ma nepýtaj!“ odbijem ju odpoveďou a vyzliekam si bundu. „Povedz mi to!“ dožaduje sa odpovede. „Teraz nie je vhodný čas!“ nedám sa. „Dobre, teda ako chceš! Poď si dať teplý čaj a zakry sa do deky!“ starostlivo ma ženie ďalej do vnútra. Moje polonahé telo vyzlečené z premrznutých vecí zabaluje do deky a usádza ma na jej miesto. Do ruky mi dáva teplý čaj. Po kuchyni rozvešia mokré veci a sadá si ku mne. Rukami sa mi vnorý pod deku a hlavu položí na moje plece. „Aký si chladný Bachleda!“ pošepne mi do ucha a pobozká má. Snaží sa ma zohriať svojím telom. Nie je mi síce až taká strašná zima, ale jej prítulnosť je veľmi príjemná a ja zneužívam túto situáciu.
„Už prišiel?“ prekvapil ma otázkou rozospatý Kovadlenko stojaci medzi dverami. V tej chvíli sa otvorili dvere a známy zachrípnutý hlas odpovedal. „Už!“ Bol to zamrznutý Klimek stojaci v druhých dverách s vencom v ruke. „Čo to máš Klimku?“ opýtal sa ho Kovadlenko. „Ej ta nič také! Haluzinu a dajake hujoviny!“ zahmlieval skutočnú pravdu o svojej znáške Klimek Roj. „Poď! Sadni si!“ pozval ho Kovadlenko do vnútra. „ďakujem!“ zahundral. „Ale ja pôjdem ďalej!“ dodál polohlasne až sme mali problém rozoznať slová vo vete. „Kam by si šiel tak proti noci? Tu si poď sadnúť k nám a daj si čaj!“ úzkostlivo sa stará Vivien. „ďakujem!“ skromne odpovie a oprie si čečinu k dverám a pomaly sa vyberie k nám. „Tak ja už pôjdem. Klimek môžeš spať v ktorejkoľvek izbe máme celú chatu prázdnu!“ dodá Kovadlenko zívajúc a vyberá sa naspäť do postele. Klimek sa ani nevyzlieka. Len si dal dole omrznuté rukavice a zasneženú čiapku. „Vyzleč sa starký!“ poviem mu. „ne ne...!“ zahundre. Omrznuté a stuhnuté ruky ukladá na stôl a nevládze si dvihnúť ani čaj. Sneh sa topí na ňom a on si tvrdohlavo nechce vyzliecť veci. V jeho oku sa niečo zatrbliece. Odraz petrolejky odhalý zraniteľnosť. Klmek, ty... Plačeš. Ale neboj sa nikomu to nepoviem. Tvoja slza padá na stôl. Rozráža ticho a vŠetci upriamia na teba zrak. Solidárne mlčia. „Kde chceš ostať spať teraz v noci? Je takmer pol dvanástej kam by si šiel?“ spovedám ho. „Na horskej sa miesto pre mňa nájde!“ tvrdohlavo vzdoruje. „no by som chcel vidieť, aké majú pre teba miesto, keď tam prídeš o pol jednej v noci! Kašli na to a ostaň tu! Ráno si vstaň a choď si kde len chceš kam ťa čerti nesú, ale zostaň tu. Za chvíľu nad lesom preberú vládu chmúrikovia, strigy a divoženy, tak kam chceš ísť? Stiahnú ťa do ľadopádu a mne sa ťa znášať neráči, starký!“
„Vieš Bahleda ja ti na tie tvoje legendy nenaletím!“ zaťato vzdoruje.
„Prečo chceš ísť dole záchranár? Nie je to tak trochu od teba nezodpovedné? Sám si šiel vtedy vyhrabávať ľudí do lavíny a seba chceš nechať zabiť? Nie si ty tak trochu hlúpy a nezodpovedný?“ natavuje mu zrkadlo Vivien, dievča z juhu, neznalé pomerov, nezainteresované vo veci.
„Vies co, no dy ič do pieruna ty fras. Ale jo či godom, ze nie fcem přijšč o brata, ty huju!“ vybuchnem a zakričal som na neho, aby sa uvedomil.
„Ale ľem pře čebie!“ pokorne odpovie aj keď vidno na ňom, že vnútorne bojuje a vzdoruje. Presvedčil som ho a ostane tu. „Dobre vtedy. My ideme spať a ty si ľahni kam len chceš ako ti povedal Kovadlenko!“ odpoviem mu a odchádzam späť. „Si smiešny. Vizeráš ako všetci tí smiešny králi!“ zasmeje sa keď ma vidí vstávajúc s dekou obtočenou na nahom tele, ktorá mi padá na zem ako hermelínom lemovaný plášť kráľa. „Nesmej sa!“ nenechám sa a odchádzam. Opúšťam ho sediaceho pri čaji. No môj pohľad spočinie na Klimovej znáške. Až doteraz sme si mysleli, že je to len čečina, ale v skutočnosti je to veniec spletený s kosodreviny. Áno je to kosodrevina. V nose cítim čerstvú živinu vytekajúcu z konárov. Veniec pre... Rodičov! Tak už mi je to jasné. Pochopil som krutú pravdu. Ide na hrob matky a otca.
Ľahám si k Vivien a pritúlim sa k nej. „Prečo tam mal veniec?“ prekvapí ma otázkou Vivien. Myslel som si, že hneď ako prídeme do izby pritúlime sa jeden k druhému a zaspíme. No Vivien ma nenechá na pokoji. Chce poznať tajomstvo. To kruté tajomstvo bratov. „Vieš...“ pregĺgam suchú slinu a zase som ticho. Kruté ticho izby. Len vietor kĺzajúci sa na šikmej plechovej streche. „Ondrík, prečo?“ neodbytne sa dožaduje odpovede. Prečo? Prečo? Prečo? Rezonuje vo mne otázka. Mám chuť odpovedať: „preto!“ Otočiť sa na druhú stranu a zaspať. Možno by to bolo detisnské. Urážlivé? Sebcké? No ťažko sa mi o tom rozpráva. „Vieš..!“ opäť preglgnem suchú slinu. „Áno...“ „Bolo to pred troma rokmi presne o takomto čase...“ S prestávkami pokračujem: „Rodičia toho chlapca šli.... Bol jasný slnečný deň!“ nevedel som kde mám začať s príbehom. „No veď už sa vykokci!“ „Dobre tak teda bol jasný slnečný deň a rodičia toho chlapca vtedy šli niekam na služobnú cestu. Na tom by nebolo nič nové. Veď ľudia často chodia na služobky. Ale otec vtedy so sebou vzal aj obe dcéry spolu s manželku, jeho najbližších. Gąsienica šiel vtedy na vynášku a poobede sa chcel učiť na matúry. Šiel teda na tú vynášku a potom sa zastavil po ceste domov u nás na penzióne. Ale my sme vtedy už dávno vedeli, že...“ zabolelo ma srdce. Neviem povedať ani jej to, čo sa vtedy stalo. „Že?“ prekvapivo sa dožaduje vyvrcholenia deja. Nevládzem jej to povedať. Radšej vyťahujem mobil a púšťam jej video s reportážou. „Dnes o 12 hodine... v poľskej Rabke, neďaleko slovenských hraníc...čelná zrážka... Poľský vodiš obiehal cez plnú čiaru na neprehľadnom úseku... tragicky zahynul muž a dve ďalšie ťažko zranené osoby podľahli zraneniam pri prevoze do nemocnice.... Štvrtá obeť nehody utrpela mnoho početné zlomeniny... ale bude v poriadku... Po manželoch ostal ešte jeden syn...!“ dohovorila reportérka a vo mne opäť bol ten žiaľ spred rokov. Nemal som slov. Len sucho v hrdle a smútok v srdci. Privinul som sa ešte bližšie k Vivien. Teraz som bol nadmieru zraniteľný. Túlil som sa k nej ako ustráchané dieťa k matke. Ale ku komu sa takto pritúli Klimek? „Smutné!“ „No a toto sme mu museli povedať. Urobila to nakoniec moja babka. Vzala ho na terasu. Začala ísť na neho s tým, že to tak chcel Hospodin. Vraj jeho vôľu nedokáže ovplyvniť. On jej povedal, že je to jej pohľad na veci bytia a nebytia. Mylsel si, že sa s ním chce babka baviť o omši. Nato babka rýchlo prešla k ioným obrazom. môj dedo bol goral a chjatár a ona veľmi dobre poznala tieto ich prchké bojabojné duše, čo sa báli jedine hôr. Po goralsky mu povedala tú strašnú novinu. Klimek vtedy preskočil zábradlie terasy a rozbehol sa kľajúc do doliny. Len hrešil a klial. Na celý les. Bežal a bežal a my sme šli za ním na aute. Keby si ho vtedy videla. Všetok svoj žiaľ chcel vykrićať do celej doliny. Žaloval sa jej a obvyňoval ju. Nezostal mu už okrem sestry nikto. Nakoniec sa zastavil na Jeruzalemskej poľane. Pri kríži sa zrútil od žiaľu a bezhlavo búchal do zeme. Môj otec ho vzal do náručia a zviedli sme ho dole do doliny. „Už nikdy viac goral Tatra! Nikdy! A žiaden Gąsienica!“ prisahal vtedy Tatrám. Už nikdy. Vtedy sa zriekol svojich goralských návykov a odvtedy nehovoril po goralsky. Odvtedy si neobliekal kroj. Odviezli sme ho potom do márnice a k sestre do nemocnice. Sám sa postaral o pohreb a o všetky náležitosti a pochoval si otca a matku v cínovej truhle v Tatranskej Lomnici sa cintoríne. Na golfovej lúke, ako sa smejú tatranci. Potom šiel k nám do penziónu a spolu so sestrou sa opili. Klimek sa však zrazu uprostred noci stratil. Túlal sa a bojoval sám so svojím žiaľom. Týždeň sme o ňom nič nevedli, až nám nakoniec zavolal chatár z Térnyky Mišo. Vraj je Klimek tam a on sa o neho postará. DOviedol o tam vtedy jeden nosič zo Zamky, Bruno Tatranský. Požiadal chatára,a by sa ho ujal a aspoň na čas sa o neho postaral. Naša rodina Miša nemá rada, za to, že keď umreli náš dedo tak sa stál chatárom len preto lebo sľúbil, že sa pustí do rekonštrukcie, ktorú dedo nestihli. A odvtedy neurobil nič. Všetko je tak ako to dedo nechali. Ale aj keď mi to hrdošť nedovolí musím mu poďakovať. Za Klimka. Ujal sa ho ako svojho a pomohol mu. To mu nikdy nezabudnem.“ Utíchol som a potiahol som sopel. „A čo sa stalo so sestrou?“ pýtala sa Vivien. „Ako sa jej zrástly kosti odišla do Ameriky. Ich žiaľ bol taký obrovský, že ona už nevedela viacej žiť v tejto krajine a on jej nijako v tom jej rozpoložení nepomohol. Utiahol sa hore do kopcov a takmer sme prvý pol rok o ňom nepočuli . Odcudzili sa aj jeden druhému s Klimkom. Nechala ho tu a odišla. A Klimek tu ostal sám. Odvtedy ho niektorý volali Boleściwy, čo znamená žalostný. Bolo to zlé. Lebo sme dovtedy poznali veselú tvár a zrazu bol ticho a jeho oči každý deň len plakali. Poďme už radšej spať.“ Požiadal som ju a zavŕtal som sa ešte hlbšie do periny. „Je to smutné!“ zhlboka si odvzdychla Vivien. Na vŕzajúcich schodoch počuť tažké kroky Klimka, ktorý kráča do podkrovia. „Ech do pieruna!“ mĺkvo kľaje Klimek. „On je ten tvoj brat, však?“ šepce Vivien. „Áno, ale nikdy mu to nepovedz. On na teba žiarli! Nemaj mu to za zlé, on sa len o mňa bojí!“ odpovedám jej šepotom. „Možno si ku mne cestu raz nájde!“ odpovie mi, pobozká ma a pokojne si ukladá hlavu na moju hruď. Sfúknem čelovku a pokúśam sa vnoriť do sveta fantázie. Cítim ako jej bije srdce. Ale nemôžem zaspať. Mrvím sa a pozerám do stropu. Keď som jej rozprával o Klimkovej tragédii spomenul som si na svoju mamu. Ktovie aká bola. Poznám ju len z fotiek a rozprávania mojej babky a tatka. Predstavujem si ako asi mohlo vyzerať jej telo a pomaly upadám do bdenia.
Mám pocit akoby pred chatu prišli Klimkovi rodičia. Počujem hlas jeho otca a smiech jeho matky. Dokonca aj sestra volá zo skratky na Mačka, ktorý sa za ňou obzerá, keď prichádza k chate s vynáškou. Ale prečo je tam aj ten biely posol? A k tete Rojovej prichádza moja mama. Slnkom zaliata letná terasa v poobednajších teplých lúčoch. Klimek tancuje so sestrami na terasy. Všade počuť ich radosť. Nikdy som nić také nevidel. Z Térynky schádza môj starký s babkou. Sadajú si k mojej mame a čakajú na otca. Pijú kávu. Slnečný kúpeľ. Smiech. Radosť. „Dedo!“ strhávam sa zo sna. Opäť som hore. Som len na chate. Ležím veďľa Vivien. Vietor ustal a je vidieť na poľanu. Prší. Je pol štvrtej. „Čo sa zase deje?“ ustráchane sa z polospánku prebúdza Vivien. Chytám jej ruku pevne do dlaní. „Nič, bambinko... Už nič...Spinkaj!“ odpovedám jej zatiaľ čo sa usádzam na kraj postele. „ľahni si.“ Odpovedá mi.
Cink. Cink. Uspáva ma pokojný zvuk lapača snov zaveseného pod štítom chaty. Som len malý chlapec. Klimek beží predomnou po Jeruzalemskej lúke. Všade je plno modrých a fialových kvetov, ktoré roozvoniavajú po lúke. V kosodrevine ručí starý jeleň a okolo nás precválal starý horár na koni. Mám zafúľané ústa od čučoriedok až po uši. Sem- tam si dáme nejaké preteky, kto prvý vebehne k plesu. Alebo kto prvý urobí nejakú srandu dievčatám. Buch! „Ech do pieruna!“ rozľahlo sa po poľane. Klimek! Jeho kliatie ma opäť vytrháva zo sna. Zase vstáva, aby som sa presvedčil kam ide. Zabuchol sklenené dvere chaty a kráča smerom k Skalnatému plesu. Stojím na balkóne a sledujem ho. Svitá, ale slnko je ukryté za ťažkými daždivými mraćnami. Ale Klimek kráča ďalej. Vzadu na ruksaku má priviazaný veniec a opierajúc sa o paličky sa prepadáva v mokrom snehu. Sem tam mu vietor frcne dážď do tváre. Vivien prichádza na balkón a zozadu ma objíma. Oboch nás zabaľuje do deky a sleduje toho čudného tvora rovnako ako ja. Možno rovnako ako ja obdivuje to jeho odhodlanie. „Dovidenia, brat môj! Nech ťa tá tvoja Tatra ochraňuje v tento smutný deň!“ Vnára sa do tmavého lesa, ale je vidieť, že sa chce s dolinou ešte rozlúčiť. Obracia sa čelom k nej a kľaká si na zem. Prosí o odpustenie. Matej Roj z rodu Gąsienica zvaný niekedy aj Klimek Boleściwy.
Žulová socha
(jendrekov sen o žuľovej soche)
Mramor uprostred jarnej trávy. Pomedzi hnedý pls trávy sa prediera fialový šafrán. Tak Kontrastuje s belobou snehových polí. Drevený kríž vyrezaný zo smutnej borovice. A na ňom vychudnutý muž krvájajúci. Kúsok od neho sa pod kosodrevinou ukrýva pomník. Horká slza prebúdza k životu prvú snežienku tejto jari. Ohnutý chrbát muža strápeného ťarchou bytia. Chcel by sa ukryť pred životom na medzi rozkvitnuté šafrány. No jeho osudom je prebúdzať svojim plačom nové jarné byliny k životu. Život a smrť. Mladosť a útrapa. Kľačí tam ako socha. Žulový vietor fúkajúci z dolín ho odieva do žuľových hábov večnosti. Kvapka, ktorá ináč padá ticho na zem, dnes duní celou sochou. Rezonuje v nej. Každá nová slza je prvopočiatkom inej ešťe ťažšej a bolestivejšej. Ohnutý chrbát pod kosodrevinou. Holé kolená klačiace na chladnom mramore túžiace dostať sa k matke. Chlap stojaci na moste. Na moste medzi životom a večnosťou. Myseľ ho vťahuje do vôd večnosti- spomienok, objatí,rodičovskej lásky, ale srdce je eśte mladé. Chlopne su nabudené pumpovať a nedovolia mu umrieť. Na mori večnosti vidí svojich rodičov, ale nedokáže prekročiť ten most. Je otrokom života. Kľačí na kraji sveta. kľačí na otcovom hrobe, vo svojej dedovizni, ale či sa to dá nazvať domovinou alebo vlasťou? Slnko je už vysoko na obzore. Už dávno sa minul okamih smútku, kedy slnko každé ráno vyroní oranžoé slzy svetla za každú dušu. Je to minulosťou, keď sa hory sklonili pred novým dňom a zmyli zo seba všetok žiaľ svojich synov, aby sa postavili opäť hrdo na svoju slávu vyžadujúc absolútnu pokoru a úctu. Sú nové, čisté, slnko ich zbavilo jarma bôľu, sú krásne. ikonostas horalov. Len tento chlapec tu sedí a mení sa na žuľovú sochu na rozmedzí existencie. K mužovi si sadajú čierny krkavci. jeden vedľa druhého. Na seba až vytvoria čiernu tuniku žuľovej sochy, ktorá zrazu ožíva a krkavce vzlietajú k nebu. “Ech do pieruna!” zahreší živý mŕtvy. Uteká... Do krčmy.
Jeseň
Ranné brieždenie
(Klimek)
Tak a je to konečne tu. Dnes sa posledný raz pobalým a odídem. Navždy? Nie, navždy nie, ale tak skoro sa nevrátim. Už nikdy, dúfam, Hospodi, prosím, aby už nikdy, som sa nemusel tak trápiť. Ostáva mi zbaliť posledné trička do ruksaku, vyzliecť periny a do kufra hodiť posledné knihy. Vydedenec sa vracia domov. Vraciam sa, matka, otec, akiste ma počujete, ja sa vraciam. Domov, k rodine. Toto mesto mi veľa dalo, ale o to viac mi vzalo. Tento kraj, dolniaky, zem nekonečných rovín, mi takmer vzala brata, priateľov, rodinu. Nebyť osudu, ktorý v poslednej chvíli zasiahol do môjho života prišiel by som aj o to posledné, čo mi ostalo. O moju dušu. Chápadla, voči ktorým sme my horali absolútne bezbranný sa pomaly plazili po nohách bytia až k hrudi. Postupne sa vo mne zapúšťali ako imelo na strome. Vďaka ti matka Tatra, že si ma uchránila.
Tak hor sa, Maček Gąsienica zvaný po dedovi Klimek, domov k svojim. Svitá. Slnko sa brieždi a na svet sa rodí nový deň. Nová nádej, nový život. Ten starý umrel a ostane z neho len matná horkosť mojich sĺz. Spomienka na čierne dni v objatí ľadu tvárou v tvár smrti po smrti otca a matky. Sivá bledosť odchodu sestru za oceán. Tmavomodrá tesknota, keď sa Jendrek takmer skántril v Alpách. Ale dnes... Dnes odídem a vrátim sa domov, k rodine. K chatárom, k nosičom, k tatrancom, k svojim, ku goralom.K goralom. Ako veľkolepo to znie v mojom ponímaní. Ja, ktorí som chcel zaprieť svoju goralskú krv zrazu hovorím o svojom ľude. Áno, zmieril som sa. So svetom. Som goral po svojich predkoch a žiadna smrť na tom nič nezmení. Zbalím si posledný krát plachtu na tejto posteli. Zavriem ostatný raz tomto domedvere, nasadnem do auta a zobudím sa až... Doma. Aj keď nie v doline, kde som vyrástol, ani nie v doline, kde sa ma ujali a vyliečili... Začínam nový život v novej doline...Nie, nie je to ani dolina Zeleného plesa a Bielej vody Kežamrskej, ani Malá a Veľká Studená dolina. Je to... Na svet sa rodí nový Skalnatý sen. Cítim ako ma to slnko pohlcuje: Ako ma ozdravuje jeho blankyt. Odovzdávam sa mu v posvätnje extáze. Mám pocit akoby sa bytie stalo relatívne. Slnko ma vťahuje na hranicu existencie, na hranicu bytia a nebytia. Vyťahuje zo mňa vśetko to zlo, ktoré som napáchal a lieči všetký rany, ktoré som ľu’dom spôsobil. Slnko, číry posol Matky Tatry, ma očistí, aby som mohol medzi svojich vstúpiť opäť v domnelej nepoškvrnenosti. Usadiť sa za spoločný stolec spolu s nimi, divými horalmi tak, aby som sa im mohol opäť raz pozriet do očí bez toho, aby som musel pokorne sklopiť zrak. Lež spolu, my deti matky Tatry, vykročíme jeden vedľa druhého, druh a brat vedľa seba a spoločne pokľakneme pred naśou jedinou kráľovnou, bohyňou, matkou Tatrou.
Niekto zvoní. Mojim úvaham je koniec a vo vytržený skáčem z postele, aby som otvoril dvere. Za mliečnym sklom sa v odraze slnka myhá známa postava v tunike. Otváram dvere a muž bez slova vstupuje do miestnosti. Nevyzúva sa, len sa usádza za stôl. „Kávu?“ opýtam sa ho. Kývne hlavou na znak súhlasu a ďalej ticho sedí. Prstami ukáže na hodinky. Mám sa poponáhľať. Tak teda naozaj vyzlečiem periny a zastelie opustenú posteľ. Z masívnej, ručne vyrezávanej skrine, vyberiem posledné prádlo a hodim ho do rupsaku. Obliekam si svoje golfky, vestu a poľovnícky kabátik so stojačikom. Ruksak si vyhadzujem na chrbát, do pravej ruky chytám kufor a v ľavej držím goralský klobúk. Ešte sa posledný krát rozhliadnem po izbe. Opúšťam ju v jej prirodzenej nahote. Stojac na prahu izby, v rukách klobúk a kufor, pri nohách oddaný pes, odchádzam. Muž mi kladie ruku na rameno. „Gąsienica, je čas!“ rozhodne povie stojac za mnou s rukou na mojom ramene. „Už vajco, už!“ Odchádzam s tej izby a mám pocit ako keby som odchádzal od nejakej milenky. Prežili sme toho spolu málo, ale aj tak sa mi páčila. Mal som ju rád a z časti mi bude za ňou smutno. Možno budem smútiť za tou skriňou, alebo posteľou s veľkým dreveným čelom, alebo hodina s kamzíkom. Neviem. Ale doma ma čaká drevená truhlica a moja drevená krošňa. Vajco mi berie kufor a odchádza do auta. Pozriem sa na svojho psíka. Aj on ma prosí. Posledný ohliadnutie sa po surovej nahote izby. Založím si klobúk. Môj goralský klobúk s červenou kožou cifrovanou bielými mušľami z Gdanskej zátoky. „dovidenia!“ šepnem a zatváram dvere. Ostatné otočenie klúčom, zabuchnutie bráničky. Nie, źiadne dovidenia. Zbohom! Zbohom starý život tuláka.
....koniec.....
Mal som sen...
Sediac pri bare si zrazu uvedomujem, že nám chýba Klimek. Videl som ho, že odišiel do pracovne a asi sa zase stratil, ako to on zvykne.
„Viki, kde je Klimek?“
„No kde by bol? Šiel sa prejsť, tak ako vždy. Nepoznáš ho?“ pokojne odpovedala nezámyšľajúc sa nad tým, pretože toto už poznala a vedela, že je to jedna z Klimkových prirodzeností.
„Tak poďte, ideme za Klimkom, už ho viac nenechám samého!“ sebavedomo som vyhlásil.
„nemyslím si, že je to dobrý nápad. Nechaj ho, chce byť sám!“ pokúšala sa ma zastaviť Viki.
„Nie. Ide sa!“ rozhodne som vyhlásil.
Klimka sme našli sediaceho ako sochu so svojim malým psíkom na lavičke pod Lomnickým štítom. Bafkajúc si spokojne so svojej fajky.
„Čo tu robíš starký?“ opýtal som sa. Zjavne nebol nadšeny naším príchodom. No svojou veselou náladou sme ho nakoniec rozveselili.
„Ja som mal raz sen, ktorý bol asi odrazom môjho vtedajšieho života. Bol som na veľkej snehovej planine za vysokými valmy. Ty Vivien si tam bola v pilátskom plášti. A ty Alexander si chodil okolo modliac sa Miserere a upokojoval si Klimka. Klimek pribehol ako starý bojiovník z hôr, povedal, že ma má rád, ale jeho domov je hore a on musí ísť domov, k a medzi svojich, no aj napriek tomu bude stále so mnou. Bol si Klimek takmer nahý, zakrytý len vlčou kožou ako rímsky legionár.“
„ten sen bol metaforou skutočnosti. Klimek sa k tebe stále vracal a zase utekal hore do hôr. Večne sám a pritom večne spútaný s tebou. A ja som sa tam modlil Miserere, Zmiluj sa bože, modlidbu, ktorú sa modlím najčastejšie. Nech sa Hospodin zmiluje nado mnou hriešnikom. Ten sen bol odrazom skutočnosti. Prifarbeným tak ako sny bývajú. Tak nereálny, no pritom skutočný. Skutočný v obraze reálnych vzťahov medzi nami!“ vysvetľoval otec Alexander.
„Choďte už naspäť. Vidíte, že som v poriadku. Nechajte ma meditovať, mám vážnu debatu s horou...“
„Nie Klimek, ty už nikdy nebudeš sám. Nikdy ťa neopustíme, ja s otcom Alexandrom!“
„OK tak ale aspoň chvíľu ma ešte nechajte! Nech poďakujem svojim predkom!“
