„Tu prebieha mliečne kvasenie za neprítomnosti... Kolesár!“
„Prosím!“
„Čo som hovorila?“
„Tu prebieha kvasenie bez prítomnosti kyslíka.“
„V podstate áno. Nehľaďte viac von tým oknom.“ uspokojila sa profesorka pokračujúc: „Čo som to? Á! Vznikajú dva...“zanikal jej trpký, monotónny hlas v mojich ušiach.
Vonku je krásne. Slniečko roztopilo posledné ľady a Moréna už odplávala k moru. Vtáčiky opäť štebocú a tu hľa! Letí malý motýľ. Jasné lúče prenikajú do tmavej triedy a odrážajú sa na čiernej tabule. Biela krieda sa ligoce a ja nevidím ani štipku slov, či vzorcov. Nezaujímam sa o ne. Mám radosť s ihravej nálady slnečnej. Volá ma na paše, hrať sa s ním. Počúvnem ho?
Dnes nám rúbu našu borovicu na školskom dvore. Našu krásavicu. Kradnú jej život, zajtra jej pôjdem na pohreb, ale dnes... Nerozumiem tomu, prečo sa to deje. Je krásna a zdravá, pýcha dvoru. Štyria chlapi s motorovými pílami ju zabíjajú. Kati. Načo?
„Kam beží ten chlapec s lyžami na chrbte von školskou bránou?“ pýtam sa zvedavo spolusediaceho. Nabádam ho k nepozornosti. Nechtiac. Odpusť.
„Aký?“ pridáva sa so záujmom. Tiež ho už nebaví táto najdlhšia hodina na škole. Trvá celé veky a nikdy nevieme donútiť ísť sekundovú ručičku rýchlejšie. Jedno tiknutie hodinky je rok, jedná minúta vek.
„Ja nikoho nevidím!“ dodáva.
„Ten čo má zrazu na chrbte krosná?“
„Kde?“
„Ten v elasťákoch!“
„Snívaš?“
„Siska, Kolesár!“ zvolala učiteľka, ktorá nám kazí našu debatu. Chlapec za oknom sa zrazu stratil. Kde je?
„Nevyrušujte!“ utvrdzuje nás.
„Letí! Vidíš?“ nedbal som na jej výzvu, keď som ho opäť uvidel.
„Neblúzni!“ rozosmial sa priateľ, tak typicky ako to vedel len on a venoval sa ďalej svojmu profilovému predmetu.
„Jak chceš!“ zahundral som kašlajúc naňho.
„Domov! Do skál!“ šomral som moje modlitby adresované duchom. Sledoval som malého chlapca za oblokom, ktorý sa stále menil z horala na horala. Utekal do Slobody, kam ja nemôžem. Preč odtiaľto. Ďalej než len tuto do Tatier, ďalej než tu na modrú planétu, ďalej...
Bol som úplne maličký ako Palček. Učiteľkin hlas postupne zanikal na zelenej tráve za okennou tabuľou. Taký maličký som sa chytil jeho myšlienok a svet som hladil jeho očami. Spadol som doprostred lúky, kde spievali lesné víly svoje árie. Dvojhlas, nie trojhlas! Oslavné rytierske básne. Stál som uprostred lúky na žltej horskej tráve do ktorej som si líhal ako do najhebkejších perín.
„Šuch!“ Medveď sa otáča ku mne sledujúc každý môj pohyb. Pripadám mu taký zvláštny v tejto krajine, do ktorej nepatrím.
„Bratu, odpusť. Dovoľ mi len na chvíľku.“vravím mu. Opäť sa zvalil do malinčia a požiera jeho plody. Obloha je tyrkysová, jasná. Slniečko hreje lúčne byliny. Horce, medovky, zvončeky, plesnivce. Aha včielka!
„Vitaj sestrička na mojej lúke pod štítmi hôr.“ Krásny gýč skál a strmých stien mi kýva k mojej veselosti.
„Už si tu zas?! Dlho si tu nebol. Škola začala čo?“pýtal sa neznámy duch hôr.
„Ahoj kamarát môj. Každú noc si tu líham pod tvoje strmé bralá. Ty už ale spíš, tak ťa nechcem nikdy budiť. Kde sú naše kamzíky a vrchári?“
„Dnes tu máš len lesné víly. Raduj sa s nimi. Nie! Dosť! Čo to hovorím? Uč sa!“ „Nepočúvam ťa!“
„Uč sa!“ dunel jeho hromový hlas.
Zlatý háj mojej milej ostáva opustený. Staré duby slovanské so zlatými listami minulosti ševelí vietor. Nesie po doline ich slávu, vôňu, zvuk lesných víl. Uspáva ma slasťou histórie a hrdosti na môj rod slovenský.
Ja smiem ležať uprostred rozprávky, dýchať jej kľud.
„Cŕŕŕn!“ zvoní vykupiteľ. „O týždeň máme písomku.“ Budí ma monotónny hlas, ktorý sa dral do popredia. Prehlušil lesné víly i staré duby a zabil ich. Po krajine neznámej neostala ani stopa. Duch hôr je mŕtvy. Vykupiteľ ich všetkých pobil.
