Prosím ťa, prozreteľnosť, ty, ktorá vedieš ľudstvo k poslednému cieľu- blaženosti, zbav ma môjho jarma, do ktorého som sa uvalil dobrovoľne vo svojej pochabosti. No vo svojom bláznovstve som dúfal, že ona je tá posledná a pravá.
Ak je svedomie, či skôr akýsi vnútorný hlas, prostredníkom medzi nami, poraď mu to správne vnuknutie.
Hovoríš mi, že žena sa pre mňa stane skazou. Hádam máš pravdu a bolo by na čase uveriť ti. Zmieriť sa s osudom, ktorý je odmietam prijať.
No na druhej strane mi jasne ukazuješ, spôsobom akým vedieš moje činy, že ju potrebujem. Moju múzu, partnera k dialógom. Potrebujem akési absolutórium, stelesnenie najvyššej krásy. Krásy v tej pravej podobe ako vznešený výraz, pričom primárne nemyslím na vonkajšiu krásu. Niekoho, komu postavím mramorový palác aj na Kriváni. Palác, kde by sme boli šťatní.
Sama vieš, aký je život bez rovnováhy zložitý a ubíjajúci. No potom prečo je láska taká krutá? Prečo milovať znamená trpieť? Prosím ťa, zbav ma tohto bôľu, vredu, čo mi zatemňuje myseľ.
Rozmýšľam práve, či nebude správnejšie ponechať moje dispozície lásky bájnej republike Libertas. V duchu: „Pro patria et libertate!“ Zanechať môj život bez odkazu, ktorý som mohol vryť do činov mojich detí. Prozreteľnosť, nebude to sebecké, ak nechám upadnúť do zabudnutia odkaz mojich predkov?
No uváž sama, že už nevládzem. Nemám viac síl bojovať o dosiahnutie rovnováhy, ktorú predstavujú muž a žena. Mám bojovať za odkaz štúrovcov a v ich duchu si aj počínať? Bez ženy! Alebo nasmeruješ môj život k pokoju, ktorý tak túžobne očakávam?
Pokorne si myslím, že už bolo toho trápenia dosť! Vystavuješ môj život ťarche, lebo on ňou aj je, alebo pokúšaš silu môjho strachu? Nie, tej starej strigy sa nebojím!! Skôr sa bojím raniť. Bojím sa zraniť toho, kto ma zraňuje tak dlho. Nestačia mu ani obety na náš oltár lásky. Karhá ma za malé prehrešky a ja pred jej len bez slovka skláňam hlavu.
Povedz mi, ó, najvyššia prozreteľnosť, dokedy? Už naozaj nemám viac síl. Poraď mi len jedno, prosím, či mám zachladnúť voči žene a hľadať uspokojenie v činoch, ktorými ma vedieš k absolútnu alebo mám vytrvať a raz príde aj tá... Vraj... Pravá! A moje činy budú zadosťučinením pre oboch? Rozsúď mňa a môj boj v duši, prosím ťa v pokore.
