Renesancia

O spomienke na rozchod s ex, ktory sa konal presne na Stedry den...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Bolo štedrý deň!Čas, kedy by sa mali stretnúť ľudia, ktorí sa majú radi. Po náročnom roku siv pokoji sadnúť za spoločný stôl a zabudnúť na staré krivdy. Prijaťpokoj, ktorí tento sviatok zimného slnovratu prináša. Veď Vianoce sú sviatkamipokoja a lásky.

Ten rok bol celý akýsi zvláštny. Ako nosičovi sa mi veľminedarilo a zničil som si ramenný kĺb. Síce som úspešne zmaturoval, nevzalima na tú vysokú školu, kam som chcel ísť. A v priebehu semestra, nainej vysokej škole, som zistil, že ani odbor nebol ten správny. Našiel som sipriateľku, ktorá sa so mnou chcela hneď rozísť. Nakoniec to vydržala do... Hocito bol zvláštny vzťah, dokázal ma celého pohltiť. Stretávali sme sav noci, ktoré sme celé prejazdili. Svet sme vnímali spoza okien auta. Onabola v Bratislave, ja v Ružomberku. Ona si vypĺňala voľný čas. Ja somzapĺňal prázdne miesto v mojich sieňach zlatého hája. Ja som bol len jedenz mnohých, ona bola tá, ktorá rozžíhala svetlo v dovtedyzachladnutých a zabudnutých zákutiach. Ona bola svetlonosič, ktorý krotilrytiera nesúceho rád neruôsmeho vlka. Ja som bol šedá tvár z davu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Naozaj to bol zvláštny rok. Aniadvent ma nedokázal prinútiť smiať sa. Veď načo, keď tá, ktorá niesla svetlo,sa už dva týždne neozýva. A to som ju nevidel poriadne mesiac. Celýadvent, čas príprav na sviatky lásky. Veď zase, tak ako vždy, boli prvoradejšípriatelia a chata s nimi, potom rodina. Hoci sme sa nevideli od koncaoktóbra. Nie, za štyri dni sa nenašla ani sekunda, ani stotina, ani okamih!Nie... A ja som nedokázal zastaviť ten bôľ, veď išli Vianoce. Už len dvatýždne.

Nejako som dokopal zápočty, hoci sami uzamkli ústa. A s každým telefonátom, ktorý ostal nevypočutí, mojaduša krvácala. Po kvapkách utekal mi elán medzi prstami. Každá ranná zoraznamenala nádej a každý večer skazu. Po kvapkách, po kvapkách, somzanechával na uliciach svoje ja. Každým dňom som bol chladnejší a tvrdší.Každou sekundou som pomaly odlietal z tohto sveta.

SkryťVypnúť reklamu

A zajtra sa narodí spasiteľa domov, pod Tatry, sa vrátilo svetlo, hoci nebolo určené pre mňa. Chladnývietor ľahostajnosti si ako dráb prišiel každý deň po svoju daň. Nie, nebolo midovolené vidieť ju.

Glória in excelsis... Začali sa-Dies Irae! Po oslave pánovej, ovečky naplnené pokojom, zaspávajú... A supysa zbiehajú na hostiny vekov. Na oblohe v okamihu hviezdy zhasli.A sneh sa zmenil na biele peklo. Zem, matka, sa mi stala primalou. Svetlov duši zhaslo a vial tam už len chladný, mrazivý severák. Fičalv prázdnych kamenných komnatách a donekonečna opakoval ten ortieľskazy: „Je koniec!“

Nasledujúce dni boli naplnenépátosom a prosbami. Na oblohe, som videl cez slzy, predkov opakujúcichstále dookola. Neumieraj, máš tu ešte poslanie, ktoré si nesplnil. Más tuzáväzky. A moje telo upadalo od únavy a zo zlosti vstávalo. A hnalosa ďalej a ďalej. A keď som už fyzicky vyčerpaný a došľahanývetrom sa zobudil na horskej polianke donútil som sa ísť ďalej. Stal som satyranom, aby som zabil žiaľ! Načo? Načo to všetko? Moje telo to vydržalo dvatýždne. Bol som básnik bez slov rozprávajúci o ničote.

SkryťVypnúť reklamu

A potom som sa ponoril dopráce. Skúšky vystriedali články a testy. No spomienka na bolesť bolastále živá. Čítal som totiž knihu napísanú vlastnou krvou, v ktorej láskabola poznačená ľahostajnosťou, cynickým výsmechom. V tej knihe bol vlk,klaun a princezná skazy. Chodil som mĺkvo ako prízrak prechádzajúc sas mojím egom po vlastnej duši. Nespoznával som to tam. Podobalo sato starej kamennej pevnosti. Na sebe som mal prehodený dotrhaný hermelín,pripomienku zašlých čias hrdých včerajšou. Prepadnuté viečka a temné očizaliate bielobou. Ale na bránu mojejpevnosti z času na čas zaklopalo bláznivé svetlo. Pojašené,v opitosti konajúce spontánne. V letargii opojenia vypočulaprincezná skazy svoje tajné túžby. Chcela len vidieť pokorené vlčie knieža.Smiala sa mi do očí a žiadala o odpustenie. A pochabý blázontúžiac po čistote lásky vstúpil druhý raz do tej istej rieky.

SkryťVypnúť reklamu

Napol som všetky sily, ktoré mi ostali a otvoril somjej bránu. Voviedol som ju opäť do kráľovskej siene, kde pred trónom sedel priateľRozum, hlavu skrývajúc v dlaniach. Kvapky horkých sĺz prehlušili na okamihkomnatu zaliatu ohlušujúcim smiechom. Ich dopad bol ako zárez do živého. Cítilsom ako mi telom prebehol prúd bolesti a na mojom chrbte plesalizimomriavky. Ten klaun sediaci pred trónom mal mokré ruky a vlhké oči.Posadil som ju na vyšší trón. Ruky spínajúc k prozreteľnosti žiadal somo vnuknutie.

Tyran sa korunoval a zaujal svoje postavenie. Otrok,ten sa v naivite a dobrotivosti jej činov podal.

Sedel som opäť v aute. Bola chladná noc a mňanapĺňal blažený pocit. Opäť bola moja. Držal som ju v náruči. Ach, aký sombol naivný. Ktovie, koľkí ešte ju tak držali v náručí, keď som pracoval.Ktovie? Ale ja preto, že som nechcel byť viac sám, som je uveril. Zase!

Líškapožiadala malého princa, aby si ju skrotil. Vlk požiadal princeznú aby hoskrotila. Knieža sa utiekalo na polianky, do zlatých hájov hľadajúc pomocu svojich kniežat.

No nastal v mojom živote akýsizlom. Blížili sa nové prijímačky a ja som sa musel učiť. Môj čas som muselvenovať štúdiu, a preto som si dovolil požiadať o pochopenie. No tosa nedostavilo. Ja som musel chápať, ale ona nie. Zrazu som neskákal ako onapískala a z toho postupne vyvstávali problémy. To, že sa mojemyšlienky upli k vzdelaniu bol zrazu hriech! A bol to problém.

„Pomôžte mi, priatelia. Pomôžte mi, feudáli moji, štítya hory, pomoc! Libertate!“

„Žiadaš nás o pomoc a pomoc ti leží pri nohách.Prečo nepočúvaš svojho klauna, tak ako múdry králi kedysi? Klaun ako jedinýneklame! Hoci vy hrdí králi, ich považujete za bláznov. No nevidíte, žev ich slovách je pravda! Oni totiž ako jediný sa vám neboja povedaťpravdu, lebo vedia, že ich považujete za pomätencov. Pozri, kto sa ti smejepred trónom tvojho svetla, ktoré sa ti stalo peklom na Zemi. Pozri, na kohobolo ešte uvalené jarmo poroby. Pozri sa, koho si opustil a nechal hosedieť pred trónom. Pozri, ty pochabý blázon, koho spútali v tvojejkomnate! Pomoc? Ha ha ha!“ dunela ozvena z každej klenby okolitých štítov.„Pomoc??? Ha ha ha!“

Tie noci boli také zvláštne. Bežní ľudia už dávno spali,keď cesty brázdilo auto unášajúce dvoch ľudí.

Muža, čo vyzeral ako vlk prichádzajúci z hôr, s bielousrsťou na ktorej boli stopy po krvi. Boli to rany, ktoré opäť začínali krvácať.

Ženu, ktorá svojou panovačnosťou jatrila rany. Žena, ktorása svojou tvrdohlavosťou a neprispôsobivosťou zo dňa na deň vzďaľovala.

Muža a ženu, princeznú a vlka. A hoci stálibok po boku, ich sila spočívala v reťazi, ktorou ho spútala. Vedela, žejeho orlia duša nikdy nikomu nepatrila. A rozum už dávno kul sekeru,ktorou chcel svojho pána oslobodiť.

Jedného dňa sa knieža vracalo do svojich sieni. A tamklaun robiac saltá vysmieval sa svojmu pánovi. „Ty si blázon zaslepený. Opojenýpocitom blaženosti. Si sluha ako ja. Hoci ja som slobodný v činoch, leboja nemôžem žiť bez teba narozdiel od teba, ty si len otrok. Ty... si OTROK!“A skákal ďalej po komnate. Knieža sedelo schúlené na svojom stolci. Hlavua telo si skrývajúc zeleným plášťom. Klaun podišiel k svojmu pánovi.Odtiahol plášť. Ruky mal od krvi, ktorá vytekala z hrude. „A či nevidíš?Umieram a ty sa mi ešte smeješ!“ Klaun objal svojho pána, hlavu pritlačil na hruď a rukou utrelslzu. „Toto je môj dar. Využi ho ako uznáš za vhodné, alebo ho zahoď!“ Vytiaholspod svojho plášťa sekeru. „Počúvajsrdce, nie ľútosť a strach. SRDCE!“ vravel keď svoj dar kládol do náručesvojho pána. „Srdce!“ Zopakoval a ďalej sa jašil po sieni. Skákal hore adolu ako myšlienky v kniežacej hlave. Ľúbosť či sebecký záujem, strach čisloboda, láska či konzervačný zotrvačník ľahostajnosti?

Ten stav už bol neúnosný. Noci radosti boli nenávratnepreč. Radosť vystriedala beznádej. Veď je 21.storočie a dnes sa užani malomocný nemusia skrývať. Je normálne ak sa majú dvaja ľudia radi anejakým spôsobom to demonštrujú. Neskrývajú sa ako puberťáci. Veď dnes.... Ajmalomocný sú ľudia a majú svoju hrdosť. Odpusťte, že vás spomínam, ale tolen preto, že bolo na vás spáchaných toľko krívd. A my? Ja som bol tajný.Nik ma nesmel poznať, hoci si to všetci šepkali. Bol som ako vzduch. Keď ho potrebuješ, tak sadostaví. A ak nie, tak je vždy všade navôkol, hoci sa len sťažkapozastavujeme nad jeho existenciou. Bol som ako tajomná ruka trhu bojujúcas politikou. Keď je žiadúca vzývame ju a keď je nepotrebná vyhlasujemejej existenciu za blud.

Prisnil sa mi sen. Zjavil sa mi tam nejaký odraz minulosti.Nosič kráčajúci dolinou s nosičskou nošou na chrbte. Usmieval saa bol šťastný. „Kto si?“ opýtal som sa ho. „Ja? Som orol a vlkzároveň. Som slobodný ako orol, viem lietať po svete fantázie. Som vlkbojujúci za equitu. Som vlk s orliou dušou. Vidíš tie hory navôkol, oni súpoznanie. Vidíš ten malý kvietok. On je poznanie. Vidíš moju ťarchu a mojuradosť? To, je poznanie. Poznanie o equilibriu!“ odpovedal ten malý chlapec.Áno bol to malý chlapec, malý princ, princeps, prvý medzi rovnými. Dux lupus.Bol to človek, ktorý poznal silu slobody a poznanie, že každé bezprávie mábyť napravené. Veď aj príroda nekoná bezprávie. Pôde prináša po vysiľujúcomlete zimu. Zem totiž stvorila štyri živly- oheň a vodu, zem a vzduch-equilibrium. A ak sa má zem vyvíjať, musia byť tieto živly vo vzájomnejharmónii. Presne! Harmónia. Chlapec, ktorý sa radoval z malého kvietkaa hladil malý stromček ako svojho priateľa ma naučil, že harmónia jenajdôležitejšie.

Preto preč zo šamanmi. Preč, utekajte z môjhokráľovstva!

Otočil som stranu. Klaun tam sedel opäť na svojom mieste,pod trónom. Avšak svoju hlavu už držal pyšne, vztýčenú, bez náznaku čoi len malej slzy. Práve naopak, smial sa. Ukájal sa blaženým úsmevom.Knieža so slzami v očiach činil kruté rozhodnutie. Medzi dverami stál malýchlapec, dux lupus, a díval sa, čo sa to deje. Knieža recitoval epilóg.Každým slovom stál vystretejšie a pôsobil mohutnejšie. Každým veršom jehoskazonosnej ódy bol jeho hermelín krajší a krajší. Do miestnosti postupnevchádzali kniežatá. „Ak niekoho miluješ, nechaj ho ísť. Ak sa vráti je tvoj! Aksa nevráti, nikdy ti ani nepatril! Preto ty odchádzaš a ja idem ďalej!“vyslovil sa knieža. Rozohnal sa so sekerou a preťal svoje putá. „Otrokdostal slobodu, je voľný! Ach, chlapča, vidíš? Som voľný ako ty! Opäť!“ Obzrelsa po malom chlapcovi a utrel si poslednú kvapku slzy. „Klaun, ber ju.Vyveďte ju z môjho paláca von! Ja mám ešte veľa práce!“ A tak saklaun hrdo postavil. Kniežatá vedené klaunom vyviedli princeznú skazy von.Dali jej slobodu, po ktorej už ona netúžila. Zachutilo je vládnuť! Klaunzatvoril dubovú bránu a vrátil sa k svojmu pánovi. Toho našielv tmavej sieni pri sviečke, zhrbeného nad pergamenom, držiac v rukehusie brko. Bol sám a liekom na jeho rany sa mu stala práca. Tak ako vždy,zahĺbený v práci nachádzal vytúžený pokoj. Ale bol... Sám! „Musíme daťveľa vecí do poriadku, priateľ môj. Zanevrel som na moje kniežactvo a jehoľud!“

A tak som dočítal príbeh bez konca. Vrátil som sado dolín a našiel tam priateľov, ktorým bolo treba vysvetliťpodstatu harmónie spoločenskej fyziológie. Žiaľ, cesta späť už možná nebola.Cesta späť k radosti malého chlapca je nemožná. Ale je možné dobehnúťchlapca, ktorý už vyrástol. Zavrhnúť diela šamanov a vrátiť sa späť tam,kde som skončil. Vrátiť sa späť k slobode a radosti.

Dnes to bude o chvíľu rok. Ktosi zase vytiahol tú knihuz poličky v čase, keď sa opäť blíži zimný slnovrat. Ako takčítam na stránkach, knieža už nie je na svojom mieste zhrbený pri sviečkach.Vracia sa tam len po zotmení. Cez deň chodí medzi ľudí. Spoločnosť mu robírozum a niekto, koho ešte nepoznám. Niekto, kto sa snaží nájsť jehostratenú cestu a po nej kráčať s ním bok po boku. Knieža hovorío tom, ako rozum vyhnal princeznú skazy, ktorá sa ešte pár krát snažiladostať ku kráľovi. Odohnal ju spred brány chránaiac svojho pána. Kniežazavalené kopou práce, nevnímalo istý čas okolitý svet. A rozum ako vernýpriateľ odháňal od neho každého. Až do času... „Je čas zabudnúť, otvor bránu,drahý priateľ!“ A dnu vkročilniekto tajomný, koho zatiaľ nepoznáme, ale nesie svetlo a váži si, že môževstúpiť. Váži si každú chvíľu strávenú s kniežaťom. Váži si, že kniežavôbec jestvuje. Len sa bojí chladu, ktorý je tu všade prítomný.

Ktosi položil na knihu list. Je od nej. Je skúškovéa čas Vianoc. Avšak po prečítaní tejto rozprávky o krutosti, skúšamv nej nájsť aspoň niečo, čo by stálo za zmienku. Žiaľ nič tam nie je. Lenžiaľ, krv a bôľ. Samé mordoviská. Preto sa ani nesnažím ten list otváraťa čítať. Vkladám ho späť do obálky a posielam ho tam odkiaľ prišiel.Jediné čo mu vtláčam je moja pečať a červený vosk. To je moja jednoznačná odpoveď. Odpoveď, ktorá jevyslovená dávno predtým než som otvoril list. Táto kapitola knihy je dočítanáa nehodno sa k nej vracať. Je uzavretá. Ja už čítam nové stránky,ktoré píše niekto iný. Niekto, kto si váži bytie kniežaťa z hôr. Niekoho,kto si nedokáže robiť srandu z harmónie. Nazvime ju- Sprievodca. Alebonie, lepšie, nový začiatok. Jej meno je Renesancia. Návrat k pôvodnejkráse.

Veď renesancia oživovala po dobe Temna to staré, krásne. Točo si zaslúžilo byť velebené.

Patrik Kolesár

Patrik Kolesár

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Filozofia je cesta k absolútnu a Večnému mieru, pretože ak pochopíme filozofiu, tak pochopime podstatu človeka. Pretože poznať ľudí nie je to isté ako poznať človeka, tvrdí Kant. Zoznam autorových rubrík:  FilozofiaCestovanieListy z tatierSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu