Kedysi som poznal naivného „igrica“ goralského ľudu, ktorý odmietal sprostredkovateľa: „Ja nepotrebujem medzi mnou a bohom žiadneho sprostredkovateľa!“ Ak sa previnil, odpusťte mu, prosím. Ale pokúšali ste sa niekedy vstúpiť do jeho fantázie? Odovzdáva ju zo seba po kúskoch svetu, zaklínajúc ju do slov na papieri. Jeho slová sú naplnené nespútanou túžbou po slobode a voľnosti, tak ako jeho duša a ľud . Myslí a píše tak ako jeho hrdý ľud z hôr.
Asi nie, pretože sa z úcty pred nami- pred jeho národom, hanbí. Z pokory, ktorá tkvie v jeho podstate sa nás bojí. Nemá dosť síl, aby odkryl dušu, na ktorej budú jeho city holé. Nemá dosť síl, aby si zachoval tajomnú tvár.
Jedno ráno ma však dojal, keď prišiel so slovami nasiaknutými pátosom. Na akési pomyselné plátno v mojej mysli mi premietal svoj obraz konca. Život bral ako ťarchu a smrť pokladal za vykúpenie. Dúfal však, že po smrti si po neho prídu kniežatá z rozprávok. Do miestnosti vraj vstúpia duchovia starých, múdrych predkov. Rozostúpia sa, aby ho v okamihu sekundy presunuli na horskú polianku. Z farebného vesmíru zostupujú hrdé slovanské kniežatá, ktoré si víťazoslávne rozkazujú: „A teraz tú moju!“ Po holi sa rozozvučia pomyselné „zlobky“ a ostatní, strhnutí radosťou začínajú tancovať. Zo štítov trúbia hohelníci a valasi si mumlú tú svoju. Smutný i veselý plač fujár a píšťal, ktorý sa odráža od každej skaly a zaniká v kmeni každého duba. Gorali...
Pred ním sa otvorí brána otvárajúca cestu k vesmírnemu oceánu. K bralu sveta sa plaví Perún so svojimi spoločníčkami, jeho ochrankyňami Tatrou a Slávou, vedúc jeho pĺtnikov. Nastúpi na plť plaviacu sa po oceáne vesmírnych diaľav až do Ľadového kráľovstva. Do zasľúbenej zeme Slovanov. Tam, kde sú hory väčšie a kamenistá zem úrodnejšia. Kde sa po úbočiach preháňajú biele kŕdle oviec . Tam, kde je Jeho duša slobodná ako tá orlia. Už nikdy viac nebude samotár.
Viem, prečo sa tak nebojí smrti. Stretáva sa s ňou každodenne a nemá z nej strach. Lebo vraj len silné osobnosti sa neboja smrti. Ale prečo sa jej teda smeje do tváre?
Skúšal som odhaliť jeho svet, v ktorý veril. Osobne ho nepoznám, pretože nie som horal a do hôr som ani nechodil. Nerozumiem poézii, ktorú recitujú štíty a ševelia stromy. A on mi o tom ani nerozprával. Nepovažoval to za dôležité. Rozprávať mi o svete, ktorému nechcem a teda ani nerozumiem. Prelistoval som si zopár encyklopédii i sprievodcov. Pristavil som a ž pri jednej. Otvoril som ju na strane 1354. Z obrázku sa tam na mňa dívali oči- studňa do duše. Skrývali najpestrejší kvet humanizmu zahalený tajomstvom, akousi záhadou. Sršali pokojom a túžili po láske. Značili, že ten človek je obklopený ľuďmi a necíti sa byť medzi nimi sám. Na rozdiel od môjho priateľa, ktorý neustále a neochvejne hľadá svoj lipový smrek z legiend. Len oči a smiech. Za ním zvlnený chrbát hôr s hustou smrečinou. Na lúke sa pásli ovce a gorali im spievali: „Héj oviecky móje..!“ Kto je ten človek na obrázku ? Človek, ktorý vyrušil zo sna Giewontských rytierov strážiacich poľskú zvrchovanosť? Vyrovnaný...
Môj priateľ sa nebojí smrti, pretože do srdca prijal tvrdosť hôr. A aj jednu pravdu o tom, že každý raz musí odísť. „Ale ja pôjdem preč s flisarmi, zakliati v orlej duši. Už viac nebudem Vlčie knieža!!“
Teraz často počúvame, že pápež sa usmieval bok po boku tej štrbatej stareny s kosou. Bol vyrovnaný sám so sebou a so svetom. Miloval krásu našej pyšnej Tatry a neustále sa túžil vrátiť do panstiev hrdých goralov. Vrátiť sa a dať im slobodu. 1989. Zamiloval si ladnosť pohybu i biely „nezmysel“, strmé horské stráne s bielymi kŕdľami po zelenej pažity. Započúval som sa do jeho rozprávania, v ktorom som spoznal jeho pochopenie božskej sily a neohraničenosti. A ak ste aj vy pozorne čítali ostatné riadky, asi nepochopíte moju nasledujúcu otázku. Ako môže uznať Jána Pavla II. a poprieť autoritu cirkvi? Odpoveď je jednoduchá. On si váži osobnosť, ducha, ktorý je živnou pôdou pre humanizmus.
„V noci som videl schádzať z nebies zástupy starých goralov. Utekali na západ. Videl som pristávať člny a pĺtnikov čakajúcich na brata Slovana. Vrátili sa, kniežatá slovienske i polonské! Milý slovanský svet, prišli sme o brata, azda najväčšieho z nás. Kto nás ochráni vo veku, ktorý bude nasledovať?“
Možno sa až národ oborí na národ v akejkoľvek podobe, hoc´ aj bez zbrane a krvi prelievania. V kultúrnej vojne. Odpusťte, veľavážený otče, že Vás nazývam našim bratom. Muž z rodu slovanského.
Ten muž z obrázka bol Karol Wojtyla prechádzajúc sa po Chocholovskej poľane doprevádzaný goralmi.
„Šťastnú plavbu vám do Ľadového kráľovstva. Flisari, chráňte ho! Slovač hrdá, spievaj mu na večnú česť“, znel koniec modlitby odriekanej v dolinách igricových Tatier, syna z rodu Svätoplukovho. „Česť a sláva. Vďaka ti zem slovanská zaň!“ zvolal Slovien.
My sa o Vás, bratu, nebojíme. Venedi.
„Nebojte sa!“
