Práve som sa vrátil z nášho pubu. Z každého kúta tam srší rodinná atmosféra, na stene visí mapa Slovenska, kdesi nad oknom sa steny ešte stále drží slizká nálepka AntiFika a v rohu sa usmieva „veľký“ tyran - Vladimír Iljič. Objednávam si kofolu a púšťam sa do debaty s priateľmi. Nejako sa naša debata nebezpečne skĺzala k ohnivej téme postmoderny a štátu. Kamarát mi začal líčiť svoje problémy. Tápa. Nevie nájsť cieľ svojho bytia a dnes zisťuje, že je nepochopený. Viní za to štát. Štát? Kto to je, ten náš heroický štát, ktorého tak dennodenne ospevujete?
Samozrejme, že moja reakcia nenechala na seba dlho čakať. Ruky sa dali do pohybu ako obyčajne, keď sa snažím niečo vysvetliť. Spomenul som si na Jeffersona, Rothbarda, Hayeka... Hneď som im začal vysvetľovať, aké môže byť nebezpečné, ak sa budeme vo všetkom odvolávať na paternalistický štát. Snažil som sa im vysvetliť, aké by to bolo krásne, keby mi štát dovolil stať sa plnohodnotným dospelým človekom a nie len dieťaťom. Samozrejme, že mi oponovali. Vraj, veď všetko musí niekto riadiť. Niekto musí usmerniť naše kroky. Načo som sa začal smiať. Spomenul som si na legendu, podľa ktorej sa raz Ľudovít XV. opýtal skupiny obchodníkov. „Ako vám môžem pomôcť?“ „Laissez-nous faire, laissez-nous passer. Le monde va de lui-meme![1]“
Snažil som sa im vysvetliť, že hranica štátu je úplná hlúposť. Pretože ja som osobnosť, ktorá ma právo na život a sebavlastníctvo, a nik; tobôž už nie štát; nemá právo brániť mi kráčať kdekoľvek po tomto svete. Hranica je ako prúd rieky, ktorý mení koryto ale len zriedka mení ráz krajiny. Tyran je prúd, ktorý kreslí svoju čiaru nezáväzne na krajine.
Debata rýchlo a búrlivo napredovala a ja som zisťoval, že ostávam v tej miestnosti sám. Nik totiž nevedel pochopiť, čo by bolo bez nášho najväčšieho tyrana- štátu. Spomenul som si na Machiavelliho slová, ktorý dokazuje, ako rýchlo sa vytráca z ľudí pocit slobody a ďalšie generácie sa už len vezú vďaka zotrvačníku menom zvyk. Prenasledovali ma otázkami. Kto postaví diaľnice, železnice? Kto vylieči chorých a kto zaodeje biednych? Kto ochráni hory a kto zastúpi políciu?
Snažil som sa im zo všetkých síl vysvetliť, že moja sloboda začína a končí tam, kde začína a končí tvoja sloboda. No čoraz viac som sa vzďaľoval od priateľov a zrazu som tam ostal nepochopený utopista. Utopista, ktorý si vie predstaviť fénixa menom status naturalis. Jediný, kto pochopil koncepciu slobodnej občianskej spoločnosti. Spomenul som si na slová mŕtveho nosiča, básnika: „Počuješ ma Bože? Áno, myslím, sme šialení, ale nemôžeme odpočívať vo vojne!“
A tak som ostal osamotený, pretože nik sa nepýta ako Fréderic Bastiát: „Čo je vidieť a čo nie je vidieť?!“ Nik si neodpovedá ako on: „Štát je veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý snaží žiť na úkor všetkých ostatných!“ A tak ako obvykle, zisťujem, že tu máme ešte strašne veľa práce. Mojou svätou povinnosťou je totiž otvoriť pomyslené dvere k oslobodzujúcemu poznaniu ešte toľkým ľuďom. Ešte toľkých je potrebné prebudiť z driemot. Zaväzuje nás k tomu odkaz tých, ktorí nám ho odovzdali. Musím splatiť úver, ktorý mi tak veľkodušne poskytli. Nesmieme rytieri ustrnúť! Hoci máme častokrát pocit, že nie sme hodní žiť na tomto svete, pretože sme podľa niektorých odrodilci, či utopisti, pochabí blázni... Často, keď sa snažím niekomu odovzdať náš odkaz, si pripadám ako hlupák.
[1] Nechajte nás jednať, nechajte nás na pokoji. Svet beží sám.
