Pamätám si ale na hračky, s ktorými sme sa hrali. Pamätám si, ženebolo čo závidieť deťom od susedov, pretože sme všetci mali všetko rovnaké.Plechové ružice, ktoré sa donekonečna točili po zemi, plechové vtáky zavesenéna šnúrke, ktoré lietali stále dookola, céčka z ktorých som denne stavalpestrofarebné retiazky plné dúhových farieb a všetky tie gumené kačičky,ktoré pískali keď som ich svojou detskou rúčkou stlačil. Pamätám si ako sompočítal s počítadlom, ako som závodil a sníval o veľkej kariére pretekáras mojou trojkolkou, ako sme v ruke stláčali plyn a závodili stáledookola na prvých autodráhach, ako som s úžasom hľadel na dovezenúvláčikovú súpravu z Nemecka a ako som trpezlivo nakláňal veľkého mackaa tešil sa z toho, že niečo v ňom zabručalo.
Pamätám si ako som večer zaspával a želal si, aby som bol Winnetou.Robil som si z papiera farebné čelenky a vyhlásil som sa za náčelníkaApačov. Z dreva som v dielni strúhal svoju prvú Winchestrovkua vo svojej fantázii, vyhrával boje nad bielymi zo západu. Bol somzaľúbený do Ribanny a každú noc pred spaním som sníval o tom akozabíjam medveďa a zachraňujem jej život. Sníval som ako padnem do zajatiaa ako ma Old Shatterhand zachráni a ako spečatíme naše bratstvo krvou.
Pamätám si ako som každý rok musel chodiť na karneval do ockovej roboty,ako sa mi tam nepáčilo a ako som plakal, že chcem ísť domov. Pamätámsi ako všetci chodili dokola, recitovali básničky, ktorým som nerozumela ako sa všetci pritom tvárili nesmierne šťastne. Nechápal som, prečoje deň v roku, kedy sú všetci ľudia v uliciach, prečo držím dlhú tyč,na konci ktorej je zástava a na nej nejaký vták. Nechápal som, ale páčilosa mi to. Schoval som si tú tyč so zástavou pod posteľ a keď som išielznovu von, chcel som si ju zobrať. Len som nechápal prečo mi to naši nedovolilia už vôbec som nechápal prečo skončila na ohni. Krásna zástavas holubicou.
Pamätám si ako som neveriacky pozeral na baterku, ktorú priniesol otecz Poľska a ktorá nepotrebovala baterky na to aby svietila.Donekonečna som ju stláčal a považoval ju za vynález storočia. Pamätám sina chuť prvej krovky, ktorú som dostal a pamätám si ako sme všetci pískalina lízatkách, keď ich niekto v triede rozdal na narodeniny. Pamätám si akosme sa na telocvik prezliekali v triede, najprv dievčatá a potomchlapci, ako sme boli všetci farebne zladení a ako som sa hanbil, že somv zime nosil pančuchy, alebo čiapku. Pamätám si na svoj prvý šlabikár, akosom vedel, že mama má Emu a Ema má mamu. Pamätám si, ako som balilučebnice do novinového papiera a ako som kružidlom prepichoval zošit, abysom nemusel vymeriavať okraje pre každú stranu. Ako som bol hrdý na to, že nagymnáziu už nemám žiacku knižku, ale študijný preukaz.
Pamätám si ako sme hrávali na ceste futbal, ako sme si urobili brányz rozbitých tehál a naháňali odušu starú ošúchanú loptu. Ako smehrali schovávačku. Ako som žmúril, hľadal v kukuričných poliach ostatných,bežal odušu a nakoniec niekoho vytrompasoval. Pamätám si ako sme užasnutípozerali na kombajny, túžili sa zviesť a snívali o tom, že keď budemeveľkí, budeme ich riadiť. Ako sme chodili na čerešne, vyliezli do korunya dokázali stráviť hodiny jedením a vdychovaním vône žatvy, pozorovanímohnivého západu slnka nad poliami a snívaním o krásnom zajtrajšku.Pamätám si aký sviatok bol, keď k nám prišli kolotoče. Ako som strieľal zovzduchovky, ktorá bola pokrivená, ako som frajersky zostrelil mame krikľavúružu a dedkovi cigaretu, aj keď som mieril na autíčko. Vtedy som chcel byťkolotočárom. Nevedel som nájsť nič krajšie ako môcť celý deň zostreľovať vecivzduchovkou a voziť sa na kolotoči, raz na lietadielku, raz na koníkovi.
Pamätám si ako som dostal na prvé prijímanie od babky svoj prvý walkman.Bol veľký, červený, hučal, bol na veľa bateriek, ale bol môj. Počúval som donekonečnaScatmana, trpezlivo otáčal kazetu a nevadilo mi, že mi slúchatká po každomzložení vytrhnú pár vlasov a že v nich vyzerám dosť smiešne. Pamätámsi ako mi pri rovnakej príležitosti kúpil dedko môj prvý bicykel. BMXku. Nikdyv živote som nebol šťastnejší. Aj on bol červený. Dal som z neho doleochranné peny, pretože tie boli pre baby, a spolu s ostatnými smenakláňali kormáň čo najviac dopredu a rozoberali obaly z jogurtu, abysme si mohli urobiť z kolies rapkáče. Pamätám si ako sme pred babami frajerskybrzdili flekom a v šmyku otáčali bicykle skoro do celého kruhu.Pamätám si ako som videl závodníkov, ktorí mali kolesá vyplnené a ja somtúžil mať také isté. Ako sme trávili hodiny prevliekaním drôtikov pomedzi špicea chválili sa kto má toho viac. A nikdy nezabudnem ako mi zastal dych, keďsom uvidel prvý horský bicykel vo svojom živote. Mal ho chlapec z mesta,ktorý k nám chodil na víkend. 21 prevodov. Až som sa bál pozrieť naň, abysa mu niečo nestalo. Odvtedy som nerozprával o ničom inom ako o horskombicykli.
Pamätám si na dobu, kedy som si nevedelpredstaviť že by som dal do úst naraz chleba a čokoládu. Ale aj keby si topredstaviť viem, moc príležitostí nebolo. Čokoláda chutila vo všetkýchobchodoch rovnako a navyše, taká na chleba ani nebola. Chleba bolo trebaobjednať deň dopredu a potom čakať frontu. Pamätám si časy, keď bola premňa coca-cola vzácnosťou, ktorú som videl iba vo sviatočný deň, pamätám sičiernobiely televízor s výberom dvoch kanálov a pamätám si časy, kedysme všetci jedli kuku ruku, vliepali priložené nálepky do albumu a tešilisa, že máme aj tú poslednú, ktorá sa volala Bingo.
Pamätám si ako sme v lete večersedávali s celou partiou na ulici a zatajovali dych nad príbehmiktoré rozprával Julo Viršík v rádiu, chichúňali sa nad príbehmiz Brava, ktoré niekto priniesol, a ako sme sa všetci zhodli na tom,že takéto niečo sa nám nikdy nemôže stať. Pamätám si, že sme veľa veciam vtedynechápali. Nechápali sme prečo dievčatá plakali keď sa Take That rozpadli,nechápali sme že láska nieje cit, za ktorý sa treba hanbiť a vôbec smenechápali ako sa niekomu môžu páčiť slaďáky. Smiali sme sa zo zaľúbených ľudí,pripadali nám smiešni a utvrdzovali sme sa v sľuboch, že naša partiazostane naveky spolu.
Dnes mi toto všetko príde ako jedna veľká rozprávka. Rozprávka, ktorejhlavnými hrdinami sme boli my, keď sme boli malí. Sľuby, že ostaneme navždyspolu ostali sľubmi a dnes sú z nás dospelí ľudia rozlezení po celomsvete. Už sa nás nik nepýta či sa nezahráme na shovávačku, či nepôjdeme objesťčerešňový strom, alebo pozorovať kombajny pri žatve. Dnes už nikoho nezaujíma,či chceme na kolotoči sadnúť na koníka, lietadielko, labuť alebo autíčko.Kolotoč života do ktorého sme odišli si nás posadil presne tam, kam nás posadiťpotreboval a roztáča sa na najvyššiu rýchlosť. Deň čo deň. No napriek tomuje úžasné, keď sa po čase opäť stretneme a niekto nás všetkých prenesiespäť časom tou zázračnou otázkou – pamätáte si aké to bolo, keď sme boli malí?Vtedy sa všetci vraciame späť, opäť vidíme veci ktoré sme kedysi zažilia pripomíname si to krásne, čo nás v našom detskom živote stretlo.A tak vlastne plníme sľub, ktorý sme si dali. Aj keď sme všetci ďaleko odseba, navždy sme tak trochu spolu.
A ako ste na tom vy? Pamätáte si?
