Vernosť a trpezlivosť (kázeň pre katolíkov)

Písmo: A- | A+

Milí moji priatelia, všetci sme na tej istej lodi, ktorá sa momentálne plaví bolestivou búrkou. Všetci prežívame to isté, tú istú samotu a opustenosť, obmedzenosť slobody a tú istú bolesť z neúčasti na verejných omšiach.

Vernosť a trpezlivosť.

Milí moji priatelia, alebo skôr bratia a sestry, keďže sa k vám chcem prihovoriť skôr ako kňaz, než ako Patrik Lenčéš. Je to už viac ako mesiac, v niektorých krajoch už takmer dva mesiace, čo sa naposledy slúžila verejná sv. omša vo vašom kostole. Predovšetkým z tohto dôvodu sú tieto dni pre nás všetkých veľkým utrpením. Pre kresťana, ktorého stredobodom života je Kristus, je takéto dlhé odlúčenie od sviatosti oltárnej, od spoločenstva svojich bratov a sestier a od svojho farského pastiera veľkou ranou v jeho srdci. Ranou stále otvorenou, bolestivou a znášanou v samote. Rana je to bolestivá, nie však smrteľná. Smrteľnou ranou pre našu dušu je iba hriech.

Pre kňaza je uzavretie kostolov tiež bolestivá rana. Každodenný pohľad na prázdny kostol, absencia modlitieb a spevu, ktoré by sa v ňom vznášali do neba a strach o svojich veriacich, pri ktorých túži byť v týchto ťažkých časoch aj osobne, fyzicky. A hoci na nich myslí každý deň vo svojich modlitbách a prináša za nich obety (čo je prvoradou úlohou kňaza), uvedomuje si, že kvôli tejto fyzickej odlúčenosti sa mu ľahko môže nie jedna ovečka zatúlať a stratiť a tak spôsobiť tú najkrutejšiu bolesť, ktorú pastier môže prežívať: strata Kristovej ovečky.

No zo všetkých nás však najviac trpia naši otcovia biskupi. Pretože oni sú našimi pastiermi a im záleží na našej spáse často oveľa viac, než nám samým. Z Božej vôle sú našimi biskupmi. Už pri stvorení sveta mal Boh v mysli tieto dni, ktoré prežívame a už tam sa rozhodol, kto nás cez ne bude viesť. Zo všetkých nás si vybral ich ako najlepšiu voľbu. Akékoľvek verejné spochybňovanie biskupského postupu a dokonca snaha o jeho poúčanie ohľadom našej spásy ("biskupi by mali toto...") je prejavom našej nedôvery voči nemu a voči Bohu. Ak by sa nám zdalo, že nebojujú dostatočne za opätovné otvorenie kostolov alebo celkovo za našu spásu, spomeňme si, prosím, na ich slová z februára minulého roka: „Rýchle a radikálne riešenia sú príťažlivé, no reálny život je zložitejší“ (Príhovor k parlamentným voľbám 2020). Ubezpečujem Vás, že nikto z nás neprežíva súčasnú situáciu v Katolíckej cirkvi na Slovensku bolestivejšie, než naši biskupi a že nikto netúži viac po obnovení vašej účasti na slávení eucharistie ako oni. Riešenie tejto situácie však nie je jednoduché a vyžaduje si veľa trpezlivosti, múdrosti a vedenie Ducha Svätého. Dôverujte našim biskupom. Verte im. Dôverujte a verte Bohu, že vám dal, hoci nie dokonalých, ale tých najlepších pastierov, akých mal k dispozícii. Buďte verní srdcom, jazykom i klávesnicou!

Ako som už spomínal, rana v našich srdciach je bolestivá, no nie smrteľná. Človek má svoju spásu vždy vo svojich rukách a nie v rukách okolností. Žiadny kňaz nepovie „nie“, keď je požiadaný o zaopatrenie zomierajúceho. Každý kňaz sa snaží naplniť úprimnú túžbu veriacich po sviatostiach aj v týchto časoch. A napokon, ako som už často upozorňoval, Kristus nie je medzi nami prítomný iba v eucharistii, ale aj pod inými spôsobmi, v ktorých sa s ním môžeme stretávať: Vo Svätom písme, v rodinnej modlitbe (v domácej cirkvi) a v službe maličkým. Neprekvapilo by ma, keby nám Kristus na konci vekov nakoniec povie, že zmyslom koronakrízy bolo, aby sme Ho konečne našli aj v týchto iných spôsoboch, v ktorých sme na neho prehnane zabúdali a On tam stále na nás čakal. Byť „odrezaný“ od kostola teda neznamená byť odrezaný od Krista. Preto naša rana nie je smrteľná, pretože ku Kristovi máme stále prístup. Samozrejme, eucharistia je najkrajší a najdokonalejší spôsob Kristovej prítomnosti medzi nami, avšak slávenie eucharistie má byť vrcholom nášho kresťanského života, nie jediným aspektom.

Milí moji priatelia, všetci sme na tej istej lodi, ktorá sa momentálne plaví bolestivou búrkou. Všetci prežívame to isté, tú istú samotu a opustenosť, obmedzenosť slobody a tú istú bolesť z neúčasti na verejných omšiach a pobožnostiach. Máme však istotu, že naša loď sa nepotopí, pretože je s nami na nej aj Ježiš Kristus. Keď on bude chcieť, tak ju utíši jedným slovom. Majme na pamäti i životopisy mnohých svätých, ktorí prežívali oveľa horšie veci, než prežívame my teraz a trpezlivo všetky tieto skúšky zvládali podľa Kristovho príkladu. Sám Kristus prežíval oveľa horšie veci, než prežívame my teraz a len v tichosti niesol svoj Kríž. Nič nepovedal, na nikoho sa nesťažoval, nikomu nič nevyčítal, nepísal petície, nepoučoval Petra, čo má robiť... Len jednoducho v tichosti trpel. Keď chceme byť kresťanmi podľa Krista, tak sa musíme naučiť nielen chodiť do kostola a spievať, ale aj trpezlivo trpieť a v tichosti niesť svoj kríž. A touto krížovou cestou požehnávať tých, ktorých stretneme. Ježiš nám kríž dáva z lásky, aby sme ho viac spoznali. Trpezlivosť a tichosť, to sa musíme naučiť. Veriť, dôverovať a ticho a trpezlivo trpieť. Nebojte sa, my kňazi sme vždy s vami a stále sa za vás modlíme. Neubehne deň, kedy by ste neboli skrze nás vložení do Boží rúk a do rúk Panny Márie. Správajte sa tam slušne. Amen.

Skryť Zatvoriť reklamu