Najprv sa obaja aktéri spolu snažili nájsť tú správnu definíciu fašizmu, jeden pomocou Wikipédie, druhý asi tak na úrovni knižnej anotácie (najlepšie by bolo tej svojej). V jednom mal však M. Havran pravdu, a to v tom, že s definíciou fašizmu to nemusí byť na prvý pohľad také jednoduché, ale na druhú stranu vedel ihneď aplikovať ním vykonštruovanú poučku, ktorá sa mu práve hodila, aby ňou mohol zhodiť svojho protivníka.
Kto si chce pozrieť diskusiu, aby bol v obraze, môže si ju pozrieť pod článkom. Môj skromný názor je taký, že je to strata času. K zrozumiteľnej podstate a definícii fašizmu sa za celú diskusiu nepodarilo preniknúť ani jednému z nich. Ale hlavné je to, že sa publikum bavilo, raz tlieskajúc jednému, raz druhému komikovi.
Michal Havran, resp. slovenský mini Kissinger a Ellie Weisel v jednej osobe, t.j. stelesňujúci nespochybniteľnú intelektuálnu autoritu, a vlastnou existenciou naplňujúci metaforickosť kolektívneho svedomia, vytýkal R.Sulíkovi absenciu kontextuálneho myslenia, pritom keď mal slovo, tak táto schopnosť, ktorá sa prisudzuje len čistokrvnej línii liberálnych mysliteľov, poletovala niekde v spirituálnych sférach. Tento jav nie je ojedinelí, a možno ho vystopovať aj u hlavných predstaviteľov štátu. Vraj patologickou príčinou fašizmu/extrémizmu je nenávisť, a tým je vlastne všetko povedané.
Avšak, to je hrubé, a nanajvýš pomýlené tvrdenie, ktoré môže mať v konečnom dôsledku opačný efekt. Pokiaľ chceme zapojiť kontextuálne myslenie, ktoré M.Havran tak zdôrazňoval, znamená to: začať analyzovať a identifikovať príčiny a prostredie, ktoré stoja za zrodom fašizmu, a nie ho len demagogicky prezentovať ako produkt nenávisti, obmedzenosti, deficit intelektu atď. Lebo tým nehovoríme nič, a tieto tvrdenia prevýši M.Kotleba tým, že za skutočný extrémizmus/fašizmus označí nárast chudoby v slovenských domácnostiach. Potom sa naskytá otázka, ktorá definícia slovenskému voličovi viac imponuje?
Preto ak chceme viesť serióznu diskusiu o fašizme, musíme zamedziť tomu, aby sa to zvrtlo na obhajobu vlastného ega. Napríklad by nám odrazovým mostíkom mohol byť Havranom spomenutý J.A. de Gobineu, ktorého rasová taxonómia bola inšpiráciou nacistickým (nie fašistickým) teoretikom. Ale asi tak ako x ďalších mysliteľov, ktorí od druhej polovice 19.storočia, niektorí viac, niektorí menej, ovplyvnili (nie zavinili!) zrod národného socializmu. Medzi nich patrí napr. J.Fichte, J.G.Hegel, F.Nietzsche (pre ktorého mám aj ja slabosť), či Alfred Ploetz, ktorý zaviedol pojem rasová hygiena, eugenik F.Galton, H.S. Chamberlain, alebo W.Marr, ktorý zaviedol už v roku 1879 pojem antisemitizmu, aby mu dal vedecký pátos. A pokračovať by som mohol ďalej.
Ale teraz späť k tomu fašizmu. Etymológia fašizmu vychádza z latinského slova fasci, a označovala zväzok prútov, zviazanú červenou páskou, z ktorých vyčnievala sekera, čo bolo súčasťou znaku úradníkov rímskeho impéria (fasces lictoriae). Definícií o fašizme pochádzajúcich z pera neskorších, či súčasných autorov by sme našli mnoho. Preto ich tu nebudem vzhľadom na čitateľnosť textu jednotlivo uvádzať, ale namiesto toho zdôrazním fakt, že fašizmus nemal nijakú širšiu skupinu teoretikov. Najvýznamnejším teoretikom a tvorcom fašizmu, ako sa rád do tejto role pasoval, bol sám Il duce Benito Mussolini. Preto sa pri hľadaní definície pokúsim oprieť o jeho osobu. Benito Mussolini ho v prejave pred senátom 14.novembra 1933 definoval ako spojenie štátnej a korporátnej moci. To v praxi znamenalo, že fungoval samoregulujúci trh, z ktorého profitovali korporácie, a ktoré neskôr Mussolini stotožnil so sociálnym programom a militarizmom. Fašizmus, v pôvodnom zmysle slova nebol založení na rasovej teórii, ale snažil sa o čo najširšie zjednotenie ľudí. B.Mussolini bol obyčajný pragmatik, ktorý raz vychádzal z Marxa, inokedy z J.J.Rousseaua, dokonca koketoval s anarchizmom a syndikalizmom G.Sorela atď. Jednoducho to bol človek rozhľadený a zároveň "duch svojej doby".
Mussoliniho fašizmus, ako ho chápeme dnes, je výsledkom transformácie až pod vplyvom Hitlera, ktorý svojho „učiteľa“ prerástol. A dokonca ho musel niekoľkokrát pomocou elitných SS-manov aj zachraňovať, dokým duceho vlastný národ potupne nepovesil dole hlavou. Preto aj keď nerád, budem ďalej používať zovšeobecnený pojem fašizmus, ktorý zahŕňa všetko extrémistické, a dokonca aj všetko, čo nevyhovuje čistokrvnej línii liberálnych mysliteľov. Mimochodom, bola to aj osvedčená praktika boľševikov, takže aspoň vieme, kde berú svoju inšpiráciu.
Preto musíme pochopiť jeden fakt, že R.Sulík zatiaľ nedošiel tak ďaleko, že by začal s čistkami vo vlastnej strane, formovaní rasovej teórie, rozšírenia lebensraumu, či zakladania lebensbornov, aj keď sa obávam, že jeho ideológia laisez faire, ktorej je zástancom, vytvára ideálne prostredie pre fašizujúce myšlienky. Ale je to nepriamy dôkaz, a nepriame dôkazy neusvedčujú. Preto R.Sulíka miesto trápnučkého fašistu, radšej označíme len za kalkulujúceho politika (veď to aj sám priznal), ktorý sa môže v jeden deň obliecť do kostýmu supermana, ktorý sa vychystal na karneval do Modrej ustrice, či nosiť tričká, ktoré zosmiešňujú tradičnú rodinu. Alebo postaviť si svoju predvolebnú kampaň na dekriminalizácii marihuany, a potom obviňovať M.Havrana, že mu jej húlenie spôsobuje poruchu pamäti. Tým pádom sa naskytá jedna konšpirácia – čo ak mal R.Sulík v pláne poškodiť pamäť slovenského voliča, a dekriminalizácia bola len lišiackou zásterkou? Človek už nemôže v dnešnom svete veriť ničomu.
Nuž...ani tomu, keď sa liberál (po novom len pololiberál), snaží zaujať konzervatívnejšie voličské spektrum, a pochopil to, že v tomto volebnom systéme rozhodujú čísla nad reálnymi hodnotami, a ako správny lišiak prispôsobí tomu svoju rétoriku, aby jeho voličská základňa mohla expandovať aj za múry bratislavského kraja, na rozdiel od niektorých svojich straníckych kolegov, s ktorými je v ideologickom kontraste. Ale keď mu to tolerujú, je to ich vec. Nakoniec majú tú slobodu a solidaritu aj v názve strany. Takže niet sa čo čudovať, že R.Sulík počíta aj s Kotlebom (Machiavelli by bol na Riška hrdý), zatiaľ čo M.Poliačik si vytvára akési hypotetické situácie, v ktorých má jasno : „S fašistami sa jednoducho nehlasuje. Bez ohľadu na to, čo predložia.“
A tak sa s fašistami napríklad nepodáva ruka (pritom to človek ako R.Jančura celkom zvládol, hlavne keď ide o zlepšenie biznisu), alebo sa ich nelegitimizuje v diskusiách. Nie! To je prístup, ktorý bude mať opačný efekt. Preto s tými, ktorých označíme za fašistov, a majú legitímny mandát, je priam potrebné ísť do priamej konfrontácie. Dôvod je jednoduchý – dať im priestor sa znemožniť, alebo ich vystaviť priamej faktografickej kritike (najmä ohľadom činnosti BBSK). Verím, že dvestotisíc ľudí nedisponuje s IQ88, a vie rozlýšiť brynzdové halušky od kebabu. A týka sa to aj politického vývoja v tejto krajine.
Pokiaľ sa dopustia pochybných výrokov mimo parlamentné plénum, posedia si v base, a možno za nich niekto napíše denník. A nebude to bestseller. Musím však upozorniť na to, že polarizovaním spoločnosti na sektárov, ktorí sa zoskupujú napr. okolo Denníka N, a druhí okolo facebookových funpage ĽS NS a pofiderných alternatívnych zdrojov, zjednodušuje nekritické šírenie posolstiev v rámci svojej uzatvorenej skupiny. Veď viete, každý sa s každým zhodne, a nakoniec sa sám zaškatuľkuje. Ibaže tí, ktorých som spomenul ako prvých, majú sklony k elitarizmu v štýle Roberta Michelsa, ktorý bol mimochodom prívržencom fašizmu (toho Mussoliniho). Takže tu badať určitú ideologickú schizmu. Pokiaľ si to otvorene niekto prizná, nemám s tým problém. Môžeme otvorene diskutovať. Elitarizmus má svoje výhody aj nevýhody.
Lenže problém je v tom, že racionálne a konštruktívne diskusie, sa z mediálneho priestoru vytratili. Miesto toho vidieť v populárnych televíziách typu Markíza, alebo JoJ (nevynímajúc „fenomén“ youtuberov), intelektuálny mor v priamom prenose. A o tom, či nenesú zodpovednosť za otupenosť voči krviprelievaniu, salámovej propagande, dezinformáciám, by sa samozrejme dalo ďalej polemizovať. Hlavne, že sa všetci nakoniec uzabávajú k smrti. Ale taká je asi doba, s ktorou sa psychológovia jednoducho popasujú, a označia ju za postfaktickú. Nedémonizujem emócie, ale toto je prejav tých najnižších, ktoré z hľadiska teórie más, aké ponúka napr. S.Freud, J.O.Gasset, alebo Le Bon vieme kam definitívne povedú.
Ešte na záver – ak si spomenieme na nedávnu históriu, tak aj Paul von Hindenburg sa výsmešne a pohŕdavo staval k Hitlerovi, a potom ho v roku 1933 musel potupne vymenovať za ríšskeho kancelára. A ako vieme, fašisti už s nikým nediskutovali.
Zdroje:
https://dennikn.sk/493164/majitel-regiojetu-kotleba-nie-bezny-fasista-zvolili-ho-ludia/
Použitá literatúra:
O´Sullivan, N.: Fašismus, Brno, CDK, 2002
Arendtová, H.: Původ totalitarismu, Praha, Oikúmené, 1996
Knopp, G.: Hitler, Praha, Knižní klub, 1998
