I. SIS a jej vzťah k Policajnému zboru v kontexte štátoprávnej teórie
Slovenská civilná tajná služba,[1] resp. informačná (ďalej len SIS) bola zriadená v r. 1993 zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z.z. a jej činnosť a štruktúry nadväzovali na predchádzajúce zložky. Ide o Federálnu bezpečnostnú informačnú službu (FBIS), ale aj ŠtB, keďže sa po zmene režimu nedalo začať na „zelenej lúke“. Táto kontinuita pochopiteľne vo verejnosti dodnes vyvoláva rôzne otázky a pochybnosti. Aj keď po demokratizačnom procese ide stále o „tajnú službu“, tak jej vzťah s verejnosťou je pre jej činnosť zásadný. Od kontroly až po jej sebaprezentáciu.
Navyše legitimita štátu ako inštitúcie existenčne závisí len „od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich zástupcov alebo priamo“ – ako to definuje Čl. 2 v ústave SR. A to logicky platí aj pre SIS, ktorá existenčne závisí od štátu ako svojej „nadriadenej inštitúcie“, čo vymedzuje už spomenutý zákon č. 46/1993 Z. z.
SIS je v ňom definovaná ako štátny orgán „Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu“ a jej príslušníci sú podľa Zákona č. 73/1998 Z. z. definovaní ako policajti. Avšak s tým rozdielom, že ich kompetenciou nie je vyšetrovanie.
Uvádzam to z toho dôvodu, že všetky zložky Policajného zboru a SIS by mali spolupracovať. Z princípu a podľa zákona. Vzájomná kontrola (aj vo vzťahu k svojim priamym nadriadeným) sa samozrejme pripúšťa, ale tzv. „vojna“ a antagonizmus vedie priamo proti elementárnym princípom oboch zložiek, t.j. proti bezpečnosti občanov a ich štátu. Nastáva tak delegitimizácia a deštrukcia funkcie týchto štátnych orgánov.
To by za istých krízových a revolučných okolností, ktorými sa zaoberal už americký politicko-sociálny teoretik John Rawls, mohlo viesť k odporu proti nespravodlivosti a priamemu vstupu občana do kontroly týchto orgánov. Táto možnosť je fakticky obsiahnutá v disjunktívnej forme „prostredníctvom svojich zástupcov alebo priamo“ Čl. 2. a ďalej rozvinutá v Čl. 32, totiž – „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“
Dotiahnuté do dôsledkov to znamená, že za istých podmienok má občianska spoločnosť právo vstúpiť aj na pôdu NR SR. Tieto filozofické, ale konštitutívne princípy treba stále pripomínať policajtom, vrátane politickej garnitúry, ktorá tieto zložky aktuálne kontroluje, formuje a využíva.
II. Tiene SIS z minulosti
SIS, ktorá je podľa zákona pri plnení úloh „oprávnená spolupracovať s orgánmi iných štátov obdobného zamerania a pôsobnosti a medzinárodnými organizáciami“ závislá na svojej reputácii v zahraničí. Inými slovami, žiadna zahraničná tajná služba nie je povinná poskytovať SIS v plnom rozsahu všetky získané informácie. Napriek tomu, že výmena spravodajských informácií prebiehala aj medzi tzv. ideologicky znepriateleným „Západným“ a „Východným“ blokom, tak do tohto procesu komunikácie vstupujú aj v aktuálnom čase rôzne selekčné mechanizmy a bariéry. Výmena informácií nie je teda ani dnes po prekonaní bipolarity samozrejmosť.
Za bývalého režimu tento proces ovplyvňovali rôzne aktívne opatrenia, dezinformácie, obojstranné konšpirácie, sabotáže, ale aj vraždy. Bývalá tajná služba ŠtB bola závislá na sovietskych poradcoch a bola budovaná podľa vzoru KGB, ako to podrobne opísal napr. jej bývalý dôstojník Ladislav Bittman. Ten v r. 1968 emigroval do USA a pomohol odkryť vtedajšiu sieť agentov ŠtB z čoho sa ŠtB nikdy plne nespamätala. To pochopiteľne tiež urýchlilo rozpad politického systému. Bittman neskôr pôsobil ako univerzitný profesor a učil aj budúcich novinárov, aby nepodliehali rôznym manipuláciám zo strany spravodajských služieb.
Čo je však podstatné, tak československá ŠtB bola priamo závislá na pokynoch z Moskvy. To je z operatívneho hľadiska problém, ktorý sa eliminuje až po prevrate v 1989, keď sa československá služba stáva autonómnou, akcieschopnejšou a upúšťa aj od niektorých starých praktík (medzi ne patrí aj známe využívanie „volaviek“, získavanie kompro materiálov, ich obchodovanie a pod.). Zatiaľ čo ruské tajné služby sa k ním, aspoň podľa šéfa Vojenského zpravodajství (VZ) Petra Bartovského – opäť intenzívnejšie navracajú.
Svoju krehkú reputáciu si SIS aj napriek tejto reorganizácií buduje v tieni bývalej ŠtB. Krátko po vzniku SR a SIS v r. 1993 je táto dôvera a reputácia u zahraničných služieb narušená, čo sa neskôr snaží prekonať tzv. paralelná tajná služba. Tá vznikla ako reakcia na únos prezidentovho syna Michala Kováča ml. v roku 1995. O jej založenie sa zaslúžil prvý riaditeľ SIS Vladimír Mitra a bývalý šéf rozviedky Igor Cibula. V tejto paralelnej službe vtedy pôsobil aj agent a zároveň novinár Peter Tóth (dnes túto kombináciu „novinár-agent“ priamo vylučuje zákon), neskôr známy ako „spolupracovník“ mafiána Mariána Kočnera.
V tomto kontexte sa explicitne dostávame k viacerým kauzám, ktoré poškodzovali už zmienenú reputáciu SIS v zahraničí – SIS, ktorá slúžila vtedajšej moci, partikulárnym záujmom a nie štátu a občanom ako celku. Minister vnútra a neskorší riaditeľ SIS Ladislav Pittner dokonca upozornil, že vtedajšie ministerstvo vnútra nebolo riadené funkcionármi, ktorí navonok vystupovali ako manažment, ale celý rezort bol riadený z pozadia SIS-kou.
Káuz, ktoré začali v 90.tých rokoch a mali presah aj do ďalších rokov bolo viac. Spomeniem napr. obchodovanie s uránom, ktorý v rokoch 1996 až 1997 mala mať pod kontrolou SIS a skončil fiaskom, keď osoby Milan Š., Jaroslav M., Vladimír F. a Ľuboš Ch. spáchali trestný čin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov a keď ich pri motoreste Rákoš vo Zvolene zadržali s uránom v igelitke.
Fiaskom bol aj tzv. 52. odbor SIS v 90.tých rokoch („ten zriadil Jaroslav Svěchota ako náhradu za Odbor špeciálnych operácií, ktorý bol po nezvládnutom únose Michala Kováča mladšieho dekonšpirovaný“, ako uvádza Peter Tóth), ktorý mal v popise práce diskreditáciu oponentov premiéra Vladimíra Mečiara a v ktorom slúžil aj bývalý agent ŠtB Dušan Kemény. Neskôr obžalovaný z podvodov s DPH, nedovoleného ozbrojovania a ktorý sa tiež poznal s Mariánom Kočnerom, ale aj Jaroslavom Haščákom, ktorému predal pozemok v Malých Karpatoch.
S mafiánom Kočnerom spolupracoval už zmienený agent Peter Tóth, ale aj ďalší bývalí príslušníci SIS, ktorí boli úkolovaní na sledovanie novinárov ako bol Adam Valček, čo priznal vo výpovedi na polícii 19. novembra 2018 bývalý príslušník SIS Miroslav Kriak. Ten sa spolu s bývalým policajtom Štefanom Mlynarčíkom a Jurajom Škripom a pod vedením Petra Tótha spolupodieľal aj na sledovaní neskôr zavraždeného novinára Jána Kuciaka.
S Kočnerom spolupracoval aj František Böhm – spojka medzi daňovými kriminalistami a Mariánom Kočnerom a ktorý vypovedal aj proti Milanovi Lučanskému. Böhm v r. 2021 spáchal samovraždu a so sebou si tak „do hrobu“ vzal množstvo cenných informácií.
Obraz SIS v zahraničí poškodili aj ďalšie mená s rôznym typom kriminálnej činnosti, z ktorej sú buď podozriví, vyšetrovaní alebo už boli aj právoplatne odsúdení: Ľubomír Arpáš, Martin Ciriak, Michal Hrbáček, Štefan Agh (Kočnerov komplic), Boris Beňa a ďalej – údajní agenti SIS ako Pavol Forisch, Stanislav Žiaran a Ján Feranec známi napríklad z tzv. „alternatívnych médií“. Forisch napríklad vystupoval aj v dokumente režisérky Zuzany Piussi Unesený štát (2019), kde sa s roztiahnutými nohami mačisticky vychvaľoval spravodajskými hrami, vysokým intelektom a fabuláciami bez dôkazov.
Forisch v minulosti dokonca šíril prvoplánovú dezinformáciu o Lucii Ďuriš Nicholsonovej, ktorú vraj zadržali v súvislosti s obchodom s bielym mäsom a šíril podozrenie, že Nicholsonová spolupracuje s cudzími spravodajskými službami. Forisch sa v relácii dezinformačného média Infovojna dokonca pokúsil vytvoriť naratív, že za vraždou Jána Kuciaka stojí novinár Tom Nicholson (bývalý manžel Lucie Ďuriš Nicholsonovej) a Daniel Lipšic.
Novinár Tom Nicholson bol aj hlavným protagonistom v kauze Gorila, ktorú bývalý agent SIS Roman Osuský práve v rozhovore s Nicholsonom pre SME interpretuje takto: „Kauzu Gorila som vnímal ako mocenský boj bezpečnostných zložiek na pozadí obchodovania s vojenským materiálom. Arpáš, Petergáč, Nikel na jednej strane a Razga, Rejda, Gašpar na druhej strane.“
Osuský spomína aj minulosť SIS, totiž – „Tam, kde zlyháva diplomacia, nastupuje hrubá sila. Na špinavú prácu za mečiarizmu využívala služba prostredie kriminálne-závadových osôb.“ Naráža tak na účelovú manipuláciu rôznych mafiánskych skupín (aj proti iným skupinám). Tie sa totiž zneužívali na špinavú robotu, ale aj na vraždy akou bola tá Róberta Remiáša (tento fakt v súčasnosti potvrdzuje aj prípad bossa Róberta Lališa, ktorý mal mať v SIS kontakty a otázky vzbudzuje určite aj osoba Petra Košča, tzv. pána X).
Tú údajne spáchali ľudia z mafiánskeho gangu sýkorovcov. Je známe, že Sýkora bol v kontakte s námestníkom Lexovej tajnej služby Jaroslavom Svěchotom. Práve bývalý príslušník ŠtB Svěchota bol údajne aj sprostredkovateľom pri objednávaní likvidácie Remiáša. Žiaľ, v r. 2004 riaditeľ kontrarozviedky SIS a námestník riaditeľa Ivana Lexu, zomrel. A podobne ako v prípade Böhma – sme nenávratne prišli o cenné informácie.
Čiastočnú nádej poskytuje prípad bývalého agenta Ľuboša Kosíka (za falšovanie zmeniek v hodnote 2,4 milióna eur právoplatne odsúdený Špecializovaným trestným súdom v Pezinku), ktorý mal byť jeden z piatich členov komanda, ktoré v roku 1995 unieslo syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča. Kosík tvrdí, že únos riadil osobne vtedajší šéf SIS Ivan Lexa. Lexa bol v minulosti tiež obžalovaný a trestne stíhaný.
Podozreniam a vyšetrovaniu sa nevyhli ani nedávni riaditelia SIS, totiž – Vladimír Pčolinský (brat bývalého poslanca za SME RODINA Petra Pčolinského) a Michal Aláč, čo opäť poškodzuje reputáciu SIS vo vzťahu k zahraničným službám. Tie SIS môžu aj na základe jej bývalých príslušníkov vnímať a vyhodnocovať ako nespoľahlivé kriminogénne prostredie.
Zahraničné služby totiž pri vyhodnocovaní spolupráce a nastavovaní selektívnych procesov pred distribúciou informácií analyzujú aj tzv. otvorené zdroje. Podľa nich svojim vládam a nadriadeným následne zostavujú „obraz“ krajiny a aj podľa nich (a nielen podľa nich) určujú stupeň spoľahlivosti jednotlivých subjektov. A to platí aj pre Slovensko a jeho „orgány“ či ich zastupiteľov. Ide o legálnu činnosť, ktorú má v popise práce aj SIS na území našich partnerov: „Informačná služba získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o aktivitách, ktoré vznikajú v zahraničí a smerujú proti ústavnému zriadeniu a bezpečnosti Slovenskej republiky“ (46/1993 Z. z.).
V tomto bode skončím stručnú rekapituláciu faktov, ktoré dodnes poškodzujú reputáciu SIS a prejdem k zdôvodneniu, prečo pokladám jej nového riaditeľa Pavla Gašpara za bezpečnostné riziko. Na záver v súvislosti s reputáciou uvediem len fakt, že všetci, ktorí poškodili reputáciou SIS boli muži a ani jedna žena, pritom ich zastúpenie v SIS je až 40%.
III. Tiene SIS v súčasnosti
„Vojny“ a „mikrovojny“ v bezpečnostných zložkách tu boli aj v minulosti. Osuský pripomína eskaláciu napätia medzi SIS a políciou v r. 2005. Dôvody boli rôzne: Niekedy vážne, niekedy banálne – od osobnostných animozít až po reálne ohrozenie ústavného zriadenia.
Problém reputácie SIS je stále problém, ktorý sa opäť zviditeľnil návrhom vlády zo dňa 14. 2. 2024 vymenovať Pavla Gašpara za riaditeľa SIS. Avšak až teraz – 27. 8. 2024 ho prezident republiky Peter Pellegrini oficiálne vymenoval za riaditeľa. Bez pripomienok, čím sa len opäť potvrdil tandem Fico – Pellegrini.
Na tento budúci tandem som takmer ako jediný (ešte ako študent VŠ) v mediálnom priestore upozornil hneď tesne po oddelení budúcich členov HLASu od SMERu v r. 2020 v Denníku SME.[2] Entuziazmus z údajného rozpadu SMERu a „politickej smrti“ Fica to žiaľ prekryl.
Nešťastné je aj Pellegriniho prianie Gašparovi ml. – aby bola počas jeho vedenia tajná služba skutočne tajná a fungujúca. Skutočné tajná? V akom zmysle? Pretože SIS sa má v demokratických podmienkach zodpovedať verejnosti, resp. jej zástupcom na Osobitnom kontrolnom výbore NR SR na kontrolu činnosti SIS. V súčasnosti znefunkčnenom. Náhoda? Hra?
Na svojom facebookovom účte sa k svojmu zvoleniu vyjadril aj samotný Pavol Gašpar: „Ďakujem prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Petrovi Pellegrinimu, ako aj vláde Slovenskej republiky za prejavenú dôveru. Paniku opozičných poslancov chápem, no nebudem ju komentovať. Slúžim vlasti.“
V súvislosti s adekvátnymi námietkami opozície, že jeho zvolenie za riaditeľa SIS nebolo vhodné rámcuje údajnou „panikou“, čím znižuje kredibilitu akýchkoľvek kritických poznámok na svoju adresu. Redukuje ich na prejav emocionality, neschopnosti logicky vyhodnocovať informácie, pričom sám si v troch vetách protirečí. Komentuje opozíciu, ale zároveň tvrdí, že ju nebude komentovať. Kontradikcia.
A len ďalší dôkaz, že Pavol Gašpar nie je intelektuálne spôsobilý na takúto funkciu a to, že intelekt je sine qua non pre pôsobenie v tajnej službe nám napovedá aj názov tej americkej – Central Intelligence Agency (CIA), ktorá je tiež partnerom SIS. A s ktorou Gašpar, napriek prvoplánovému antiamerikanizmu elektrorátu strany SMER-SSD či SNS, by mal tiež spolupracovať.
Pavol Gašpar je nespoľahlivá osobnosť pre spoluprácu so zahraničnými službami z viacerých dôvodov. Tým prvým je fakt, zároveň dokazujúci jeho vlastnú nekompetentnosť v bezpečnostnom prostredí – že sa nechal „nahrať“ na loveckej chate (ak existujú ešte aj iné nahrávky, je vydierateľný). Audiovizuálny záznam z loveckej chaty je už dnes súčasťou otvorených zdrojov, ktoré majú k dispozícii aj zahraničné služby a analyzujú ich do detailov.
Zo záznamu sa dozvieme, že Gašpar ml. navádza ku krivej výpovedi súčasného ministra obrany Róberta Kaliňáka v súvislosti s nomináciou Ľudovíta Makóa na post šéfa daňových kriminalistov. Radí mu, aby policajtom povedal, že s týmto návrhom prišiel nebohý Milan Lučanský. Za to Gašpara ml. aj vo februári 2022 NAKA obvinila zo zločinu krivej výpovede a krivej prísahy v štádiu prípravy. V tomto kontexte sa teda aj Gašpar ml. pridáva k riaditeľom podozrivým z kriminálnej činnosti.
Ďalej sa dozvedáme fakticky o jeho emocionálnej labilite, keď tvrdí, že Kaliňákovi by chcel pichnúť vidličku do čela. V úplnosti:
„Sa tu roztopíme z neho, ko**ta, sku*****ho, špinavého, cigánskeho. Tu bude vyprávať, že kto rodina. Ko**t, by som mu pichol tú vidličku do čela,“ (...) „Ježiš, jak ho dobijem raz, strašne, ho zje**em z tej motorky, mu dám takú čelovicu,“ priznáva advokátovi Marekovi Parovi (dnes poradcovi Róberta Fica). Na nahrávke hovorí aj o likvidácii Daniela Lipšica. „Keď ich odsúdia, tak ja od***em Lipšica. To ti garantujem.“
Pavol Gašpar okrem toho dodnes spoľahlivo nevysvetlil svoje majetkové pomery, čelil aj kauze úplatku, keď mal 60-tisíc eur poskytnúť dvom policajným funkcionárom, čím sa údajne snažil vybaviť, aby sa podnikateľ Pavol Konkoľ nedostal do väzby.
Za pozornosť stojí aj skutočnosť, že otec nového riaditeľa informačnej služby – Tibor Gašpar, ktorého portrét má vytetovaný na ruke je dodnes trestne stíhaný (nejde o banalitu, pretože každý detail sa musí v spravodajskej službe podrobne rozpracovať). To samotný Gašpar ml. nevníma ako konflikt záujmov. A ani kognitívne nemôže, keďže z nahrávky vyplýva, že mu ako synovi nekriticky vzhliadajúcemu k otcovi ide o pomstu. A v tomto bode nastáva zhoda s premiérom Ficom, ktorý po atentáte zrejme trpí PTSD, čo je fakticky tiež bezpečnostné riziko.
Dokonca si dovolím tvrdiť, že je možné aj – ak by sa sám Gašpar ml. pod kvalitným vedením uchádzal o službu v SIS, tak by skončil rovno na pohovore. Prečo? Pretože jeho psychologický profil je v rozpore s interným etickým kódexom SIS: „Podľa zákona o SIS je jej príslušník povinný pri plnení úloh dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osôb, aj na svoju vlastnú, ako aj na to, aby osobám v súvislosti s jeho činnosťou nevznikla škoda alebo iná ujma.“
K porušovaniu hodnôt ako sú – ochrana a presadzovanie národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky, zákonnosť, dodržiavanie základných práv a slobôd, profesionalita, politická neutralita, humanita, lojalita (voči SIS a ústave), zodpovednosť – sa v rámci SIS uplatňuje nulová tolerancia. Nulová tolerancia k akémukoľvek protiprávnemu konaniu, alebo aj podozreniu z jeho spáchania!
To však asi neplatí v kontexte súčasného zákona o výbere riaditeľa: „Riaditeľa informačnej služby (ďalej len „riaditeľ“) vymenúva a odvoláva na návrh vlády Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky“, čo je prvý problém.
Druhý problém je, že zákon ďalej nešpecifikuje a spoločnosť ani nevyžaduje, aby súčasný premiér, ktorý sa stal obeťou atentátu – predložil relevantný dôkaz svojej psychickej spôsobilosti zastávať tak „vysokú“ funkciu. Premiér, ktorý proti svojim oponentom doslova používa nacistický jazyk (označuje ich ako „rakovinu“) a explicitne hovorí o zhubnej hrozbe progresivizmu, čím priamo odkazuje na stranu PS a nepriamo na každého, koho tak označí.
A to je problém, najmä keď podľa zákona – „úlohy Slovenskej informačnej službe ukladá Bezpečnostná rada Slovenskej republiky (BR SR), ktorá je poradným orgánom vlády Slovenskej republiky. Predsedom BR SR je predseda vlády Slovenskej republiky.“
Tu sa dostávame k problému „vzťah SIS a oprávnení poberatelia informácií“. SIS totiž vypracováva informácie aj na „objednávku“ oprávnených subjektov. Ich obsah a rozsah, t.j. kvalita závisia aj od toho, kto ich požaduje a ako k ním interpretačne pristupuje, čo vo svojich pamätiach spomína aj bývalý agent a šéf českej BIS Jiří Růžek.
Ten komentuje problematický vzťah vysokých činiteľov, vrátane prezidenta Václava Klausa či Miloša Zemana, k spravodajským informáciám, ako aj k samotnej službe. Ide o nevyužitý, alebo aj zneužitý potenciál informácií, ktorým sa českej bezpečnostnej komunite pripomenula napr. kauza „Vrbětice“ a kauza Zemanovho kancelára Vratislava Mynářa. Práve cez prezidentskú kanceláriu sa spomínali úniky utajených informácií, ktorými mali disponovať aj „nepreverené osoby“.
Previerky sú aj vo vzťahu k SIS dôležité, pretože určujú konečný charakter dodaných informácií. Zohľadňujú sa pritom štyri stupne utajenia. Tie sa označujú slovami „Prísne tajné“, „Tajné“, „Dôverné“ a „Vyhradené“ alebo skratkami „PT“, „T“, „D“ a „V“. Obsah previerky Gašpara ml., ktorá z pochopiteľných dôvodov ostáva verejnosti utajená – vyvoláva v tomto kontexte značné pochybnosti.
Aby som to uzavrel: Vymenovanie Gašpara a jeho „nulové skúsenosti“ s tajnou službou, nulová účasť na relevantných bezpečnostných konferenciách je de facto urážkou kvalitných ľudí z bezpečnostnej komunity. A práve tí by si zaslúžili byť na jeho mieste, ale nie sú. Miesto nich je tam pochybná osoba, ktorá by sa rozhodne nedostala do zahraničných služieb ako je tá britská MI6, americká CIA, francúzska DGSI či švédska SÄPO.
Výnimkou v Európe je možno len ruská FSB a GRU, keďže jej agenti čelia v Európe za podplácanie, sabotáže a vraždy viacerým obvineniam (napr. Alexandr Miškin a Anatolij Čepiga), čím sa obratom dostávame k riziku budovať SIS na „východný štýl“. Kde má SIS svoj vzor? Je a bude SIS aj naďalej autonómna služba? A čo si myslia kvalitní analytici o riaditeľovi, ktorý by na objednávku politickej strany vypracoval návrh na odvolanie opozičného politika a dementoval to tvrdením, vraj majú len v rámci rodiny spoločne zakúpenú licenciu Microsoft Office?
Chce ešte niekto iný príklad slovenského rodinkárstva a vplyvu klanu Gašparovcov na bezpečnostné zložky? Bezpečnostné zložky, ktoré môžu mať v rukách aj taký nástroj ako je špionážny systém Pegasus? Systém, ktorý by sám o sebe nemusel byť rizikom, ale rizikom môže byť, ak sa informácie z neho budú dostávať k nejakým provinčným gaunerom.
IV. Otázky do spravodajskej pre(hry)
Viacerí bývalí riaditelia SIS upozorňovali, že stav služby je poddimenzovaný. Tvrdili, že je potreba strategickej komunikácie, aby sa SIS vedela „predať“. SIS má problém s náborom v službe, pretože má prebytok „nekvality“ a je nízka motivácia tých „kvalitných“ zamestnať sa v štátnej službe. Kvalita radšej zvolí súkromný sektor. „Nezašpiní“ sa a má aj vyšší plat.
Mnohí uchádzači vypadnú už na psychotestoch a fyzických testoch a je problém si vyškoliť profesionálov, na čo upozornil aj posledný riaditeľ Aláč. Od technickejších kryptografických kompetencií až po tie „humanitnejšie“ antropologicko-lingvistické.
A práve tie nás pri tvrdeniach ako „sku*****, špinavý cigán“ nabádajú k podozreniam zo sklonov k rasizmu alebo extrémizmu konkrétnych jedincov. V tomto prípade Gašpara ml.
SIS má za sebou a pred sebou naozaj komplikované obdobie. Spôsobili ho konkrétne osoby a ich činnosť: uplácanie, priekupníctvo s informáciami, poradenské služby pre pochybné bezpečnostné služby, násilná trestná činnosť a pod. Čo s tým?
A čo s tým, keď sa hocikto môže označiť za agenta SIS, šíriť dezinformácie, vytvárať si o sebe legendy a tým strategicky diskreditovať celú službu? Takéto hry, totiž môžu znamenať aj „game over“ v rámci prominentného spravodajského klubu, kde sa zdieľajú dôležité informácie. Čo s tým? „Nič“, ako mi na vyžiadanie názoru svojho času odpísal v zmysle „infozákona“ aj riaditeľ SIS Pčolinský.
Informačná služba nie je všemocná, vševidiaca, ani všadeprítomná a ani nemá byť, ale s prispením verejnosti a politikov môže byť kvalitnejšia. Môže tak napĺňať svoj účel a vytvárať inšpiratívne prostredie pre kvalitných a poctivých ľudí, ktorí zvládajú svoje emócie a nemusia sa niekomu vyhrážať fyzickou likvidáciou.
Verejnosť by to určite ocenila a väčšia časť by určite ocenila aj to, kebyže z výročnej správy nemusela čítať, že SIS sledovala pod pojmom „ľavicový extrémizmus“ aj environmentálnych aktivistov. Čo je rozpor, pretože zhromažďovanie informácií o environmentálnych a biologických hrozbách má SIS rovnako v popise svojej práce.
Samozrejme rešpektujem prezumpciu neviny, aj v prípade Gašpara ml., ale ide o právny koncept, ktorý nie je záväzný pre analýzy v spravodajských službách. To si treba uvedomiť. A očividne si to táto vláda, ani prezident neuvedomili.
A to pokladám za fatálnu chybu, prehru a bezpečnostné riziko. Kontinuitu zlej reputácie SIS, ktorú sme mohli mať už dávno za sebou. Napríklad miesto otázky – Kam kráča SIS a či jej súčasný riaditeľ má spoločný softvér so svojim otcom? – mohli čítať pozitívnejšie správy, čo by reputáciu SIS trochu rehabilitovalo.
Tú, po kauze s Milošom Zemanom už „tajní“ z Čiech napr. napravili. Takže kým my riešime „spravodajské hry“ a animozity jednej rodiny, jednej politickej strany – tak šéf BIS Michal Koudelka, šéf Úřadu pro zahraniční styky a informace Vladimír Posolda a šef Vojenského zpravodajství Jan Beroun sa osobne stýkajú so svojimi kolegami na pôde FBI, DIA (Defense Intelligence Agency) a CIA.
Len poznamenám, že všetci traja sú už v hodnosti generálov a sú v spravodajskej komunite a podľa zásad meritokracie rešpektovaní.
Preto len záverečné otázky: Kto je v porovnaní s týmito generálmi vlastne Pavol Gašpar? A s kým sa v minulosti stretával? A čo budúcnosť? Vieme si ho predstaviť na pôde CIA? Naozaj?
Spomeňte si na tieto otázky vždy, keď niekto zo súčasnej koalície bude argumentovať "vašou bezpečnosťou". Ten, kto chráni len seba, nebude totiž nikdy schopný ochrániť aj ostatných.
(V téme bezpečnosti Vám odporúčam si prečítať aj môj aktuálny komentár, ktorý vyšiel na SME. Link: https://komentare.sme.sk/c/23379094/som-za-povinnu-vojensku-sluzbu.html)
[1] Nezamieňať s Vojenským spravodajstvom.
[2] https://komentare.sme.sk/c/22450504/chysta-sa-novy-tandem-fico-a-pellegrini.html
