.... zima, zima. Ťažké sane. Výška. Nie strašne vysoko, ale vyššie ako na končiaroch Tatier. Takže jesť nechutí. Dýchať sa nedá. Aklimatizáciu sme nemali celú. Prvý deň, priamo na základni, padol skúsený americký sprievodca z inej výpravy do 15 metrovej ľadovcovej trhliny. Všetci pomáhali a nám sa zdržal odchod. Všade kam pozriete sú trhliny a to sme len na základni .
Štandardný deň na antarktickom plate počas šlapania. Zobudiť sa o ôsmej. Zapáliť špeciálny varič. V mínus 40 fungujú len špeciálne ... . Roztopiť sneh. Tiež špeciálne. Netopí sa ale vyparuje. Urobiť čaj do termosiek a zjesť polievku. Každý samostatne, kvoli udržaniu súkromia, odchod na rannú toaletu. Treba mať nacvičené pohyby. Oziabaju prsty, nie zadok. Spodné prádlo sa celý čas nemení, treba byť precízny. Návrat do stanu je vykúpením. Na chvíľu. O deviatej, všetci naraz von zo stanov a baliť tábor. Pozbierať ľadovcové kolíky okolo stanu. Vytiahnuť karimatky. Odopnúť upínače. Zbaliť stan. Spolu aj s naložením do saní to trvalo 20 minút. Z toho približne 2 minúty bez rukavíc. Zakopať rannú toaletu. Ruksak na chrbát, zapnúť sane. Chceme rýchlo šlapať. Najhoršie je ostať stáť. To si myslíte, pokiaľ nezačnete šlapať. Potom si najbližšiu pol hodinu do najbližšej prestávky hovoríte, že najhoršie je šlapať. Prestávka na 10 minút vás z toho vylieči. Opäť chcete na chvíľu šlapať. Viete, že za deň bude 14 zástavok, čo znamená 16 pol hodín šlapania. Ťažké na hlavu. Pomáha vedomie, že na obed sa postaví jeden stan a uvaríme polievku. Ale to znamená rozbaliť a zbaliť tábor, zase pár minút bez rukavíc.
Celé plató je o pár veciach. Celý čas svieti slnko. 24 hodín vkuse. To je Valušiakov problém, on naviguje. A tiež Barabášov. Oni dvaja potrebujú slnko. Jeden naviguje, druhý filmuje. Ja a môj strýko Kukučka sa len vezieme, teda šlapeme. To je celá naša zodpovednosť. Stále sa mi ale zdá, že nás ešte niečo rozdeľuje. Kukučka, Valušiak a Barabáš si to užívajú. Ja trpím. Tečú mi slzy, plačem. Plačem pri predstave, že ma oplakávajú moji blízki, ak sa nevrátim. Neviem, či je to úchylka, ale každá predstava, že im je za mnou smutno, ma dojíma a nezadržateľne ženie slzy do očí. Inokedy plačem z iného dôvodu. Od šťastia, keď si predstavujem, že sme došli do cieľa. Plačem, keď si predstavím, ako sú na mňa moji blízky pyšní , že som to dokázal. Všetci budú. Len manželka to nemôže priznať, lebo vie, že chcem, aby bola na mňa stále pyšná. A to nemôže dopustiť, lebo by to znamenalo, že po tomto by som už musel ísť na Everest ...
Mali sme šťastie. To slnko svietilo celý čas. Žiadna väčšia búrka, žiadne zásadné víchrice. Toľko pozitíva. Inak už len tri veci. Zástrugy, trhliny a ľadovcové duny.
Zástrugy sú neveľké, do pol metra veľké snehové útvary, ktoré sú vždy na zváženie, či ich obchádzať, alebo ísť cez ne naprieč. Hore, dole. Všetko ale dvakrát. Najprv som ju prešiel ja, potom mi špagát naznačil, že ešte idú sane. Po každých štyroch krokoch vás „dospelý chlap“ chytí za pás a hodí dozadu.
Snehové duny sú zvláštna vec. Vždy až diskusiou zisťujeme, či vlastne ideme do kopca alebo z kopca. Naozaj to nie je možné rozoznať. Ale sú tam a neuveriteľne nás ovplyvňujú.
Trhliny. Priamo hore na plate nie sú. Teda lepšie povedané, nevidno ich. Mapy neexistujú, len slepá dôvera k Valušiakovi, že vie, čo robí. Spadol už do viacerých v minulosti, proste veríme, že sa mu nechce do ďalšej. ... každých 10 minút nám pod nohami prejde New Yorkské metro. Z jednej strany na druhú, s obrovským hlukom. A oblasť o stovkách metrov štvorcových sa prepadne pod nohami o ledva znateľných 5 centimetrov. Nikto nevie, čo to je. Možno trhliny, možno len podfúknuté a vysušené duny zo snehu, ktoré pod našou nie zrovna mušou váhou pracujú. Alebo tu Američania fakt už majú aj metro.
Večer stavať tábor je nádhera. Áno, je zima, ale stačí len vízia, ako sedíme v jednom stane na večeri, popíjame prídel domácej slivovice a máme pred sebou 10 hodín zaslúženého odpočinku.
Keď som bol na severe, celý čas som si premýšľal. Trpel som, ale mohol som rozmýšľať. Nad všetkým možným, od filozofovania, cez obrazy rodiny až po podnikanie. Úžasná voľnosť a priestor pre vlastnú hlavu. Vymyslel som, ako má vyzerať obraz vo vstupe do nášho hotela. Predstavoval som si, ako sa doma v teple prechádzam s rodinou po slnkom zaliatej ulici. Na juhu nič. Veľa vecí som sa chystal premyslieť. Chcel som si upratať myšlienky, zreorganizovať podnikanie a možno aj veľa vecí z osobného života. Ale nič. Ešte tri dni po návrate som nikomu neposlal žiadny mail. Nič som tam nevymyslel. Sústredil som sa iba na prežitie, lebo táto akcia to vyžadovala. Sme pravdepodobne prví Slováci, ktorí prišli na severný aj južný pól na lyžiach. Prešli sme posledný stupeň na severe aj na juhu, čo je približne 110 kilometrov, plus ďalšie kilometre počas aklimatizácie. Pravdepodobne sme prvá výprava na svete, ktorá na lyžiach dorazila na juh v takom skorom čase počas antarktického leta.
Malo to zmysel? Spočiatku určite áno. Niečo zvládnuť, byť niekde prvý, alebo prežiť extrém, na ktorý sa nezabúda. Mne sa vyjasnievalo o mojom osobnom zmysle týchto ciest v priebehu dní, keď sme šlapali k pólu. A úplne som to pochopil, keď sme priamo na pól prišli. Je tam tabula, na ktorej sú citáty z denníkov Amundsena a Scotta. Proste povedali, že tam boli a išli späť. Boli prví a hnala ich súťaživosť a túžba byť tam prví. Vyšlo to len jednému z nich. Druhý prišiel o tri týždne neskôr a našiel tam už stáť stan. Bolo naozaj dôležité pre celý svet, aby sme vedeli, že sa tam dá dostať a vedieť čo tam je.
Ja som prešiel 11O kilometrov a prežil som. Zdalo sa mi, že len tak tesne, ale prežil. Amundsen a Scott prešli z pobrežia na pól a späť. S úplne inou technikou a najmä, celú cestu peši. 15 násobok viac ako my. Dlhé mesiace v porovnaní s našimi týždňami. Áno, Scott zomrel, ale až cestou späť, najmä kvoli počasiu a veľkej dávke smoly. Dokázali však taký násobok toho, čo som dosiahol ja, že je to až ťažko uveriteľné, nakoľko ja som si myslel, že som na hrane. Valušiak a jemu podobní to dokážu samozrejme aj dnes. Valušiak presiel za 118 dní z Kanady do Ruska cez severný pól. To je výkon porovnateľný s polárnikmi zo začiatku 20. storočia. Čo to ale znamená pre nás, nás „normálnych“ ? Že sme horší , že z toho máme mať zlú náladu? Alebo že máme bezhranične obdivovať len tých, ktorí také niečo dokážu? Ja si myslím, že ich máme obdivovať, ako aj mnohých iných, ktorí vytŕčajú z davu. Aj pre výkony samotné, ale najmä preto, že posúvajú hranice možného. Každý je dobrý v niečom inom . Ak ľudské telo a myseľ vydrží výkon typu Amundsena a ja som si myslel, že som na hranici, tak keď si predstavím, aký potenciál to predstavuje len pre mňa ale aj pre každého z nás, tak to znamená, že máme prakticky neobmedzené možnosti. Stačí len vedieť ako ich využiť, a zdá sa, že by sme zemeguľu aj s priľahlým vesmírom mali byť schopný prerobiť k lepšiemu hoci aj holými rukami. K tomuto mi bol dobrý pól. Pochopiť monosti ľudského tela, mysle a predovšetkým ľudskej spolupatričnosti, ktorá nás prenesie kľudne aj na kraje planéty.
