Nápad mi skrsol v hlave v sobotu 15.2.2025. Nakoľko sme mali v pláne ísť s mojím kamarátom v r. 2024 bicyklami z Košíc cez Prešov, Tatry až do Nových Zámkov, čo sa nám bohužiaľ nepodarilo, začal som uvažovať o inej alternatíve. Samozrejme trip "východ-západ" je stále v hre, no bez jasného termínu :) Zavolal som kamarátovi Peťovi a ten bez akejkoľvek úvahy a pochybnostiam súhlasil. Oboznámil som ho s podmienkami, predbežnou trasou a presunom vlakom do Maďarska. Dohodli sme sa, že nájdeme do partie ďalších spoludobrodruhov a začneme trip postupne plánovať. Samozrejme, spoludobrodruhov sme nenašli, tak sme mohli začať plánovať hneď :) Termín odchodu bol zvolený na 8.5.2025, nakoľko je v daný deň na SR štátny sviatok (v Maďarsku nie), je potrebný len jeden deň dovolenky a tým pádom dostávame 4 dni volna na trip. Z toho vyplýva, že si musíme trasu naplánovať na 3 noci strávené v okolí Balatónu. Zostala nezodpovedaná otázka, kde a ako nocovať. Ak by sme sa rozhodli stanovať alebo spať v spacákoch pod holým nebom, znamenalo by to pre nás ďalšiu záťaž batožiny navyše. Rozhodnutie padlo na ubytovanie v hoteloch alebo penziónoch, prípadne čo sa nám podarí zohnať s možnosťou ubytovania na 1 noc. Pri plánovaní trasy a prestávok na spánok sme tým pádom museli brať do úvahy aj možnosti ubytovania, ktoré po ceste máme. Pôvodný plán bol sa dostaviť k Balatónu vlakom, spraviť okruh a vlakom sa vrátiť späť do Nových Zámkov. Po dlhom a náročnom sedení nad mapou mi skrskla v hlave nová myšlienka, ktorá počítala už len s jednou cestou vlakom a to bola cesta späť. Po tom, čo som s touto informáciou oboznámil Peťa, opäť bez váhania bolo rozhodnuté... k Balatónu sa ide na bicykloch.
Nakupujeme, balíme, ladíme... vyrážame!
Deň č.1
Po štyroch upršaných dňoch sa ten dnešný začína bez zrážok a tak by to malo byť i nasledujúce dni. Náhoda? Nemyslím :)
Je tu deň D, štvrtok ráno, niečo krátko po pol desiatej. Peťo prichádza na miesto určenia, čiže ku mne domov. Správa, s ktorou prichádza, nie je povzbudzujúca. Držiak podsedlovej brašni to nevydržal a už po 200 metroch sa porúčal. Oprava bola rýchla, no v našich očiach s obavami. Predsa len, sťahovacie pásky nie sú to pravé orechové. No nič, dávame si poldeci borovičky na cestu a môžeme vyraziť. Ako prvú zastávku sme si zvolili Komárno, resp. Komárom, kde sa naobedujeme. Nakoľko je dnes na Slovensku štátny sviatok, nevieme, či na našej strane nájdeme nejaké reštauračné zariadenia otvorené. Podľa Google mapy si vyberáme reštauráciu Tó Csarda v Komárome, kde roztápame prvé forinty. Výber jedla sa podaril a pokračujeme ďalej. Cesta smeruje k Nagyigmándu po ceste č.13, ktorá sa nám zdá dosť frekventovaná a tak prichádza prvá zmena trasy a to po vedľajších cestách. Ideme cez spomínaný Nagyigmánd, Tárkany a Ászár, kde nastáva prvý problém. Google mapy si pre nás pripravili nemilé prekvapenie a posielajú nás po polnej ceste. Naša chyba, neoverili sme si výber novej trasy poriadne, tak pykáme. Po pár stovkách metrov Peťo hlási problém v podobe defektu. No nič, bicykel odstrojiť a ideme nato. Presne pre tento prípad sme si nabalili jednorázové rukavice, ktoré na základe daných zistení môžem len doporučiť zbaliť si so sebou na cestu. Defekt neopravujeme, meníme len dušu a pokračujeme ďalej. Ideme cez malé dediny a pustatiny, kde zisťujeme, aký môže byť život jednoduchý a skromný. Ešte jedno malé prekvapenie v podobe stúpania po polnej ceste a dostávame sa na asfaltku, ktorá nás vedie k poslednej dedine našej dnešnej cesty a tou je dedina Ácsteszér. Na nemilé prekvapenie zisťujeme, že obchod sme nestihli o 15 minút a tým pádom sme zostali na ocot. Ideme sa ubytovať, iné nám momentálne nezostáva. Po dohovore s miestnym gazdom zisťujeme, že naokolí už naozaj žiadne potraviny nie sú otvorené a zostáva nám už len reštaurácia v dedine Šúr vzdialená od nášho ubytovania 6km. Ďakujeme pekne, túžba po dobrom kebabe a pive je silnejšia a preto zbierame zvyšky posledných síl, sadáme na bicykle a vyrážame smer Šúr. Na naše veľké prekvapenie nám čašníčka prináša obrovský kebab tanier. Vlastne to nebol kebab tanier, ale kebab tácka. Veľké pivo nás neprekvapilo, to bolo v "pollitráku". Sadáme na bicykle smer Csatka Vadaspuszta, kde sme ubytovaní a pozrieme si v telke zápas európskej ligy s maďarským komentárom a môžeme ísť spať.
Deň č.2
Vstávame bez budíka okolo šiestej, dopĺňame vodu a nemáme na čo čakať, preto vyrážame a opäť smer Šúr. Je dosť chladno, no aspoň nás to preberie. Tentokrát zastavujeme v pekárni, kde si dávame výborné čerstvé pečivo a ja skvelú kávu. Na naše milé prekvapenie objavujeme funkčnú telefónnu búdku, no zďaleka nie poslednú, na ktorú na našej ceste natrafíme. Asi nie všade sú ľudia s GSM sieťou stotožnený, tobôž s 5G. Pokračujeme ďalej v ceste a zisťujeme, že niekto by daný kraj, cez ktorý prechádzame, nazval zapadákovom. Musíme súhlasiť, naozaj tu zastal čas. Po tom, ako sme minuli dediny Čerňa a Čafár, nastúpavame do 420 metrovej nadmorskej výšky, aby sme sa mohli spustiť až do mesta Várpalota. Okolie je naozaj krásne, no nemáme príliš možnosti na nejaké odbočky. Mesto Várpalota nám dáva facku v podobe civilizácie, obchodov, ľudí a vlastne všetkého, čo sme za posledné hodiny postrádali. Zjednosdušene povedané, ocitli sme sa opäť v 21. storočí. Meníme smer plánovanej cesty a vydávame sa smer Berhida, Papkeszi a následne prvú obec pri Balatóne, ktorou je Balatonkenese. Už z diaľky vidíme Balaton a tešíme sa, že sme to naozaj dokázali a taký náš menší mílnik máme na dosah. Dostávame sa na cyklotrasu s názvom BALATONI KÖRÚT, čo vlastne predstavuje okruh okolo Balatónu. Cyklochodníky nás od prvého momentu uchvátili, ihneď stretávame množstvo cyklistov. Značenie cyklotrasy je naozaj na úrovni, čo sa bohužiaľ o celej trase povedať nedá, ale k tomu sa dostaneme. Prechádzame jednotlivými obcami, ktorými je celý Balatón obsypaný. Ani si človek neuvedomí, že jedna končí a začína ďalšia. Prestávku na obed sme sa rozhodli si dať v meste Siófok, ktoré je akýmsi hlavným mestom Balatónu. Prichádzame do centra mesta, ktorému dominuje náš hlavný cieľ v meste, a to je vodná veža. Je naozaj impozantná a stojí zato ju určite vidieť na vlastné oči. Čo by to bolo za návštevu Maďarska, keby sme neochutnali pravú maďarskú pizzu :) Tá je hneď na námestí, preto neváhame, zamykáme bicykle a už objednávame. Samozrejme, maďarské pivo Soproni musí byť. Ako čakáme na jedlo, máme čas a pozeráme sa po nejakom ubytovaní. Rozhodli sme sa zakotviť v meste Balatonlelle a tam sme si aj vytipovali City panzió. Dopĺňame vodu, lúčime sa so Siófokom a ideme smer Balatonlelle. Cestou vídame veľké množstvo penziónov, mnoho z nich už schátraných. Naproti tomu je tu výstavba v plnom prúde, zhodli sme sa, že to budú domovy pre seniorov :) Prichádzame do Balatonlelle, stojíme pred penziónom City, ktorý sme si vytipovali a už sa nás aj ujíma recepčná, ktorá nám oznamuje, že má pre nás voľnú izbu. Dostávame izbu č. 101, ktorá nás očarila. Pekná, útulná, takmer aj čistá. Tá mucha na zemi mohla kľudne dokonať len pár minút pred naším príchodom. S ubytovaním sme inak nadmieru spokojný. Ideme do SPAR-u len pár metrov od nás na nákup večere a rovno i raňajok. Čaká nás i večerný úvodný hokejový zápas našej reprezentácie na MS proti Švédsku, preto do košíka prihadzujeme i vodku s plechovicami Soproni. Ako kávičkár vybieham do susedného baru na kávu, kde so zármutkom počúvam, že kávu nemajú, ale môžu mi ponúknuť Redbull. V penzióne som taktiež nepochodil, nakoľko sme prišli o mesiac skôr, ako začína sezóna a s ňou i varenie kávy. V pohode, ani hríby nerastú celoročne... Zápas sme prehrali, bilancujeme a radšej zhasíname svetlo a ideme spať.
Deň č.3
Vstávame do ďalšieho sviežeho rána. Dávame si raňajky na balkóne s výhľadom na búranisko a preberáme bežné veci, ktoré si v spoločnosti manželiek tak ľahko nepovieme. Zuby umyté, veci zbalené, bicykle neukradnuté... no nič, dnes šľapeme opäť. Nemáme ciele, ale keď vidíme ten druhý breh Balatonu, príde nám nepredstaviteľné, že tam niekde by sme sa dnes mali dostať. Tak predsa sme si cieľ zvolili a tým je okolie poloostrova Tihany. Takže nás dnes čaká zhruba 120km. Po asi dvadsiatich kilometroch zastavujeme ani nevieme kde na kávu, radler a nanuk. Už takmer sadáme na bicykle, keď sa nám akýsi pán snaží naznačiť, že sme si vo vnútri nechali prilbu. Bola Peťova, našťastie ale bola bez hlavy, čiže ak by sme odišli bez nej, zaobišlo by sa to asi bez následkov :) Smerujeme k mestu Keszthely, kde máme povinnú odbočku a tou je návšteva kaštiela Helikon. Už na fotkách mi prišiel impozantný a takým je i v skutočnosti. Prechádzame pešou zónou, ako inak na bicykloch a vchádzame do parku s fontánou, kde sa samotný kaštiel nachádza. Je sobota doobeda a na moje počudovanie je tu pomerne málo ľudí. Dohadujeme sa na ďalšom postupe a ako ďalšiu zastávku si volíme obec Badacsony, ktorá leží vo vinárskom kraji. To, že sa práve nachádzate vo vinárskom kraji, cítiť z každej strany. Atmosféra je tu úžasná, príroda a okolie nádherné. Už aby sme stáli na dobrého Soproniho :) Nastáva správna chvíla vrátiť sa k značeniu cyklotrás. Tomu, čo sme vyzdvihovali na južnej strane Balatónu, teda vysokej úrovni značenia a kavalite ciest, musíme dať náprotivnej strane veľké mínus. Nie len my, ale i iní cyklisti mali na pár miestach problémy s orientáciou a bez ďalšej pomoci protiidúcich cyklistov by sme sa na prvú určite netrafili. Taktiež i kvalita samotnej cyklotrasy dostáva od nás hodnotenie "dobrý", samozrejme až na pár výnimiek. Korene prerastajúce popod asfalt nám dávajú zabrať a sme radi, že túto trasu nemusíme absolvovať na cestných bicykloch, ktoré ako sme videli, dávali prednosť radšej síce frekventovanej, ale v lepšom technickom stave hlavnej ceste. My sme našu púť absolvovali na krosových bicykloch, ktoré sú ideálnou voľbou k daným podmienkam cyklotrasy. Zastavujeme v Badacsony, kde je množstvo stánkov s občerstvením, je si z čoho vyberať. Taktiež tu nájdete mnoho stánkov s rôznymi "mačkažákmi", suvenírmi a iným zbytočným haraburdím, ktoré si i tak zakúpite na Temu. Nás zaujímal len Soproni a Bábguláš, na ktorý padla voľba. Spomínal som, že sme si povedali, že na ceny hľadieť nebudeme? To ani neodporúčam, lebo ako sme si nemohli nevšimnúť, Balatón je akýsi "čípoš", čo sa cien týka. Inflácii sa nevyhol ani miestny huslový virtuóz a preto si od nás vyslúžil zhruba 3.000 forintov. Áno, boli to presne tie forinty, ktoré od nás nikto nechcel zobrať, nakoľko boli staršieho dáta a platiť nimi už nebolo možné. Ale ako sa vraví: "Stará škola, staré mravy." Touto cestou by som chcel ešte raz pozdraviť pána umelca a poďakovať mu, že nám za to naše palivo do krbu tak pekne zanôtil.
Carpe diem, maestro!
Sadáme na bicykle a posilnený čarom kúzelných husiel sa vrháme na posledné desiatky kilometrov dnešného ďňa. Cestou stretáme viac a viac cyklistov. Pravdepodobne pekné počasie, víkend a spomínaný Soproni ich vytiahol z domu tak ako nás. Ďalšiu a dnes poslednú zastávku si dávame v dedine Balatonakali, kde sme svedkami futbalového zápasu domáceho tímu s nejakými balatonským oponentom. Dávame si Colu a kávu. Ako som spomínal, sme na výlete, na ceny nehladíme. Pokračujeme s vedomím, že cieľ našej dnešnej cesty je už blízko, no mám taký akýsi divný pocit... ideme dobre, nejdeme dobre?! Otváram mapu a s hrôzou zisťujem, že sme na polostrove Tihány, ktorý sme chceli len líznuť a my sme už takmer na jeho južnej časti. Nie som poverčivý, ale osobne si myslím, že keď sme sa rozhodovali nad správnosťou odbočky pred Tihány, náš milovaný virtuóz si našiel v puzdre od svojho inštrumentu spomínané palivo v podobe starých forintov a nás preklial. Niekoľko desiatok výškovích metrov v nohách a celkom zbytočne. To sklamanie v Peťovích očiach nedokážem opísať, ale určite by som ho prirovnal k tomu, ktoré zažil sám náš maestro, keď nazrel do svojho puzdra na husle.
Mea culpa, maestro!
Blížime sa k Baltonfüred, otváram Google mapy, zadávam vyhľadanie hotelov a nerozumiem celkom tomu, čo vidím. Zmenili sa podmienky a namiesto ceny za ubytovanie sa mi zobrazuje cena za kúpu samotnej nehnuteľnosti? Nie, to je len Balatonfüred. Neviem, či je to ekvivalent amerického Las Vegas, ale pravdepodobne to onedlho pocítime na vlastnej koži. Pri výbere ideme len po cene, ale tá začína tam, kde končili tie na južnej strane Balatónu. Niečo sme našli, pomer cena/výkon, ideme po tom. Hotel v peknej uličke s kaviarňami, dopadlo to celkom dobre. Aj orgány máme všetky...
Zohnali sme po telefóne recepčnú Anitu, ukázala nám izbu, terasu a miesto, kam si môžeme odložiť bicykle (chodba, kde sa stretalo WC, bar, reštaurácia a miestnosť pre upratovačky). Bicykle boli na očiach a pod nohami, tie do rána nezmiznú. Nasledovala naša večerná rutina, čiže nákup, večera, Soproni a spať.
Buona notte, maestro!
4. deň
Budíček! Je šesť hodín ráno a vstávame ako na povel. Je pred nami posledný deň cesty a to si treba užiť. Rýchla hygiena, raňajky, pobaliť a smer Veszprém. Musíme, resp. chceme stihnúť vlak do Budapešti s pravidelným odchodom deväť hodín tridsaťdva minút, takže máme čo robiť. Peťo mi už druhý deň nedovolil namazať reťaz, tak sa za tónmi reťazí vydávame našimi obľúbenými stúpaniami a miernym protivetrom po cyklotrase do Veszprému. Cesta pekne odsýpa, striedajú sa stúpania s ešte väčšími stúpaniami a ja si užívam výrazy na Peťovej tvári. Sme tu, kupujeme lístky pre seba a naše dopravné prostriedky. Pani v okienku nám ochotne vysvetlila, ktorý vozeň je určený pre tích cyklistov, ktorím sa už nechce šlapať do pedálov a radšej sa pohodlne prepravia vlakom ako väčšina dôchodcov. Bohužial, my za poplatok. Cestou sa kocháme na všetky tie lúky a... lúky. Nejde nám do hlavy, prečo sa na toľkých tisíckach hektárov nič nepestuje. Na ten dôvod sme až po Budapešť neprišli. Vystupujume! Sme v Budapešti. Našou úlohou je sa presunúť na druhú vlakovú stanicu, ktorá je od aktuálnej vzdialená 11km. Jediný cieľ je vidieť maďarský parlament a dať si typický maďarský obed. Áno, parlament sme videli. Po zhliadnutí už spomínaného parlamentu sme sa rozhodli zasadnúť si niekam k stolu na terasu a dopriať si výborné jedlo u našich južných susedov. Po tom, ako my zostala v ruke klučka od vchodovích dverí, som sa dokázal dorozumieť s pani, ktorá to tam mala mať podľa všetkého pod palcom, a spýtať sa na WC. Tie boli na poschodí, no pánska časť bola nefunkčná a ohradená páskou. Späť dolu po schodoch, osloviť pani, prepnúť na jazyk ruky-nohy-mimika a dostať odpoveď, že bohužiaľ musím použiť dámske WC. To bohužiaľ asi neprislúcha mne... Potreba vykonaná, klučka opäť k ruke prikovaná a už si na terase vyberám z jedálneho lístka. Boh zaplať za prísediacim českým bratom, ktorý nás dostali do obrazu a nepriamo nám naznačili, že hlad je len prezlečený smäd a aby sme ani na to pivo radšej nečakali, ak je nám čas drahocenný. Sadáme na bicykle, veď bude dobrý aj lángoš na stanici. No to sme ešte ani len netušili, že nám bude musieť stačiť, ak za tú hodinu zoženieme aspoň lístky pre nás a naše bicykle. Len málo ľudí si uvedomuje, akú má čas a staré forinty hodnotu, preto si našu skúsenosť so zakúpením lístkov na vlak do Nových Zámkov necháme pre seba. Sedíme vo vlaku. Síce hladní, ale s lístkami a s bicyklami v rukách. Áno, miestenky pre bicykle sú asi len formalita a vyhodené peniaze. A poznáte určite ten pocit, keď pozeráte program o varení a stále vám behá hlavou, že by ste si dali niečo dobré pod zub? Momentálne som nemusel ten program vôbec pozerať... Vystupujeme v Nových Zámkoch, smer čínska reštaurácia na ostrokyslú polievku a Kungpao.
Tento takmer 400 kilometrový cyklovýlet o poznaní samého seba a možno trošku aj našich južných susedov sme nemohli zakončiť inak ako pri dobrom pivku v našej rodnej dedine, kde si síce Soproniho nedožičíme, ale zato si dožičíme ľudí, ktorí nám za ten čas tak veľmi chýbali a dopriali nám možnosť tohto krásneho zážitku, na ktorý sa len tak nezabúda.
Vivat maestro!
