Óda pre Mozarta
Čarovná flauta, Malá nočná hudba, Figarova svadba...
Určite vám tieto diela od známeho skladateľa Wolfganga Amadeusa Mozarta niečo hovoria alebo ste o nich minimálne počuli, ak nie ich aj počuli. Ale teraz prichádza moderná tvorba s nádychom histórie od iných umelcov a to "Pedálový valčík".
Áno, je to tu opäť! Naše srdcia cítia prázdnotu, ktorú nedokáže ukojiť ani zväzok manželský a túžba po dobrodružstve zostáva v našich srdciach nenaplnená. Prst na mape kreslí nepravidelný ovál okolo modrej plochy, ktorý určuje smer našej ďalšej cesty a to Neziderské jazero u našich západných susedov. Sadáme na bicykle a opäť vyrážame poza hranice našej domoviny za ďalším dobrodružstvom plným nových zážitkov.
3..., 2..., 1... šup ho tam a ŠTART, smer Neziderské jazero.
Je ráno, Veľký Piatok roku 2026, pre neznabohov pamiatka ukrižovania Ježiša Krista, a my s požehnaním svokrovej slivovice vyrážame z Jasovej smer vlaková stanica Nové Zámky. S obavami so stavom našich železníc nasadáme do vlaku a čo nevidieť v zdravý a šťastí vystupujeme na hlavnej stanici v Bratislave. Núkala sa nám aj cesta opäť vlakom, tentokrát z Petržalskej vlakovej stanice do Parndorfu, no rozhodli sme sa presunúť do Rakúska na bicykloch, nakoľko sme predsa na cyklovýlete, nie na audite vlakových staníc.
Prechod cez naše hlavné mesto prebieha bez problémov, takmer ihneď sa dostávame na cyklotrasu, ktorá nás vedie až za hranice, kde sa scenár nemení a takmer celý čas pokračujeme po cyklotrase. Po niekoľkých kilometroch sa rozhodneme občerstviť a nohám dopriať chvíľu oddych. Za cieľ sme si vybrali jazierko popri ceste v malej usadlosti Friedrichshof, ktoré ako zisťujeme, je v rukách miestneho zemepána a vstup k nemu nám nie je umožnený. O pár metrov ďalej nachádzame malé táborisko, ktoré má tie najlepšie roky slávy za sebou. Ujíma sa nás miestny lingvista s fúrikom v rukách, ktorý to na nás skúša portugalčinou a francúzštinou. Znalosť portugalčiny sa u nás začína i končí slovom Ronaldo, rovnako je to i s francúzštinou v podobe menoslovu futbalovích velikánov. Ovládať jazyky neznamená všetko, pán ich vedel niekoľko, no i tak sa nedorozumel.
Známe rakúske príslovie hovorí: „Musíme dúfať v to najlepšie, zlo príde samo.“ A tak sme dúfali len v to najlepšie a zlo si nás i tak našlo. Niekoľko kilometrov za hranicami sa na nás vrhlo to najväčsie zlo, aké cyklista môže na svojej spanilej jazde zažiť. Jeden z členov druhého radu filharmónie dujúceho do tenorového trombónu sa prevtelil do neutíchajúceho vetra. Pravdepodobne má tendenciu stať sa prvým trombónistom v rakúskej filharmónii a dáva do toho všetko, čo mu sily stačia. Kto už prechádzal danou oblasťou určite vie, že spomínaný vietor dokáže byť aj užitočný. Daná oblasť je doslova posiata veternými turbínami kam až oko dovidí. Kilometre pribúdajú a my prichádzame k prvému míľniku dnešnej cesty a tou je prístavné mesto Neusiedl am See. Namierili sme si to priamo k mólu, na každom kroku cítiť, že sa nacházdame v turistickej oblasti. Po pár fotografiách a glgoch vody opäť sadáme na bicykle.
Cestou míňame množstvo miest pre oddych. Od veľkých prístreškov, cez altánky až po jednotlivé lavičky. Okolie je taktiež očarujúce, prechádzame cez vinohranícku oblasť, cestu lemujú vinohrady, je sa naozaj na čo pozerať.
Ako to už býva, aj v nás sa ozval pocit hladu a nakoľko je štátny sviatok a takmer všetky gastrozariadenia sú zatvorené, nemáme veľmi na výber a siahame po prvom otvorenom, čo nám príde pod ruku. Neďaleko, za obcou Donnerskirchen, narážame na občerstvenie 2 Rad Insel, kde by sa pravdepodobne dohovoril aj nemý cyklista. Víta nás pani, ktorá keď zistí, že sme cudzinci, spustí na nás mix jazykov "Véštvorky". Pivo sme si objednali len pohľadom z očí do očí, no čo sa jedla týka, tam sme narazili na bariéru. Nakoľko na lístku nenachádzame schnitzel ani sachertorte, zostávame bezradný.
Hlavnou úlohou huslového kľúča je ulahčiť čítanie nôt, no my pri čítaní písmen na jedálnom lístku siahame po prekladači, nakoľko by nás mohlo na tanieri prekvapiť akési gastrobrekeke. Vyberáme si "hajlajt" podniku, čo podľa reakcie miestneho štamgastu pri bare, Karcsiho, nasvedčuje tomu, že sme si dobre vybrali. Jedná sa o zapečený chlieb, ktorý sa pre nás razom stáva národným pokrmom Rakúska.
Postupným putovaním a neutíchajúcim vetrom prichádzame do mestečka Rust. Domáci mu vravia mesto bocianov a lahodného vína. Údajne sem na leto prilieta až 18 bocianích párov. Či prilietajú na to lahodné víno v tejto chvíli nezistíme, rýchlo sa pokocháme výhľadom na jazero ideme ďalej.
Ani nevieme ako, respektíve Peťo tvrdí, že po urputnom boji s vetrom, sa ocitáme v mestečku Mörbisch. Toto mesto je vlastne i posledným rakúskym mestom, ktoré na západnom brehu jazera leží.
Tí, ktorým už v nohách príjemne neznie melódia Pedálového valčíka, si môžu cestu skrátiť skrz jazero za pomoci kompy. Aplikácia STRAVA im to síce nedaruje v podobe okresaných desiatok kilometrov z celkového nájazdu, no zato podporia v krajine turistický ruch sumou 10€. My nohy nešetríme, v časoch tretieho konsolidačného balíka šetríme len eurá, preto sa poberáme ďalej smer Šoproň, kde nás oberú maximálne len o forinty.
V obci Fertőrákos dostávam skvelý nápad nám cestu trošku spríjemniť a okoreniť tým, že zídeme z plánovanej trasy. Peťovi je to jedno, nenamieta, len to v kútiku duše ľutuje a vie asi prečo. Uberáme sa miernym stúpaním do lesa po nespevnenom povrchu... toto nám bolo treba!
Do Šoproňu prichádzame o šiestej večer s prvotným cieľom nakúpiť niečo na večeru a možno aj k raňajkám. Maďari berú sviatky podľa všetkého vážne, buď je dnes všetko zatvorené alebo už zatvorené. Jeden obchodík nám zatvoril pred nosom, nakúpiť si stihli aspoň miestny lokálpatrioti. Týmto ťahom sa im podarilo udržať hladinu nálady v kladných číslach. My sa na sucho poberáme k ubytovaniu, iné nám momentálne nezostáva. Prichádzame do nášho dnešného cieľa a tým je Marika Apartman. Spomienka na zájazd ROH sa nekoná, namiesto pionierov nás víta len prístupová klávesnica na vchode.
Vybalení, ubytovaní, vysmiaty. K úplnej dokonalosti nám chýba už len večera. Peťo mi odmieta sadnúť na bicykel, do odľahlých častí mesta sa poberáme po svojich. Z nápisov "ZÁRVA" na cedulkách obchodov nás už bolia oči, čo sa postupom času pretavuje aj do našich nôh. Ani si to neuvedomujeme, no cykloturistiku sme nevedomky vymenili za pešiu turistiku. Naša záchrana prichádza v podobe KFC. Američania neprinášajú do sveta len mier, oni ľuďom prinášajú humanitárnu pomoc v podobe fastfoodov s nekonečnou otváracou dobou! Táto naša nočná výprava dostáva pomenovanie "Krížová cesta". Do nôh sa nám tisnú ďalšie kilometre a my sa vraciame späť na ubytovanie. Ani otvorený šenk nám už za jeho návštevu nestojí. Ukladáme sa do postele a zhodneme sa, že dávno sme sa tak dobre nenachodili.
Je osem hodín ráno a my pobalení vyrážame do ulíc mesta. O Šoproni sa vraví, že je to mesto vernosti s maďarským šarmom a rakúskou pohostinnosťou. Pohostinnosť mala včera pravdepodobne dovolenku, zachraňovať ju museli už spomínaný amerikáni. Dnes je už všetko inak a my kotvíme vo výbornej tuzemskej pekárni na raňajky. Preleteli sme námestím, obhliadli miestne architektonické skvosty, spravili zopár fotiek a po pár zlých odbočeniach toto čarovné mesto opúšťame.
Viszontlátásra Sopron!
Našim ďalším cieľom je mesto Fertőd, ku ktorému máme namierené. Opäť sa ocitáme v kraji viníc a kopcov. Príroda naokolo je naozaj impozantná, cyklotrasa nás vedie pomedzi vinohrady. Peťo vraví, že Rakúsko neznáša kvôli vetru a Maďarsko zasa kvôli kopcom. Míňame dedinky, kilometre nečakane rýchlo pribúdajú a my sa ocitáme v meste Fertőd, ktoré bolo sídlom rodiny Esterházyovcov. Po nich je tu zachovaný jeden z najkrajších a najväčších palácov v Maďarsku prezývaný aj ako „maďarské Versailles“. Vstup na nádvorie je pre verejnosť voľne prístupný, do vnútorných priestorov sa dostanete po zakúpení lístkov v pokladnici.
V meste Illmitz mám opäť chuť prekopať našu plánovanú trasu a vybrať sa do neznámych zákutí a krkahájov tohto mesta. Odkláňame sa na cyklotrasu s novým značením, no už po pár stovkách metrov zisťujem, že to zase raz nebol ideálny nápad. Z asfaltového povrchu sa razom stáva šuťolina a dáva nám i našim bicyklom zabrať. Tento úsek cesty je rovný ako notová osnova, no bohužiaľ na zvlnenom papieri! Nevadí, odmenou nám bude vyhliadková veža a mólo s kompou. Už len pri pomyslení na výhľad z tejto vyhliadkovej veže na jazero sa cítim ako divák pri pohľade na pódium z najvyššieho miesta balkóna na serenádu Malá nočná hudba. Žiaľ, nič sa nekoná, veža je nám z neznámeho dôvodu zatvorená, k mólu už nemáme chuť zájsť. Peťovi sa musím vzdialiť na niekoľko desiatok metrov, jeho sklamaný výraz tváre jednoducho nedávam.
Miestami mám pocit, že sa mi skutočne dostáva do uší opera Čarovná flauta, no časom postupne zisťujem, že sa pravdepodobne jedná o "Reťazovú sonátu". Áno, cesta po nespevnenom povrchu si vyberá svoju daň a hudobný virtuóz si musí svoj inštrument vyladiť pomocou pár kvapiek oleja. Nič nenechávam na náhodu a idem očko po očku ako korálka po korálke pri modlení ruženca. Falošné tóny sú už len minulosťou a my sa postupne presúvame do ďalšieho dejstva.
Máme šťastie, po dôkladnej meteoanalýze s trsom trávy vypustením z rúk zisťujeme, že psychika a ani nohy najbližšie kilometre traumu neutrpia, protivietor sa nekoná. Šťastie ale celkom nemáme, zatiahlo sa a na nás mieria kvapky dažďa, ktoré by dnes ani doktor Ilko nečakal. Čo nás nezabije, to nás posilní, teda aspoň v mojom prípade.
Ako orchester v opere, tak i Peťo potrebuje usmerniť a preto sa zhosťujem role dirigenta a dávam mu jasné znamenie, že musíme ísť ďalej. Namiesto prútika použijem vztýčený ukazovák a v mojich ušiach začnú behom chvíle znieť tóniny, ktoré chcem opäť počuť. Áno, už to vyzeralo aj na prostredník, ale to by už aj okolie malo postarané o koncert v podobe melodrámy.
Cestou narážame na množstvo vyhliadkových veží, ktoré sú vo výške asi tak mesačného príjmu živnostníka po zaplatení všetkých odvodov. Ako zisťujeme, uplatnenie si nájdu hlavne u ornitológov. Povráva sa, že dobrý ornitológ nemá núdzu vidieť poriadneho vtáka. Občas natrafíme aj na stojany s pitnou vodou. Pri jednom takom sa pristavujeme. Peťo včera okúsil silu bezodného nápoja v KFC a dnes je na tom pri stojane s pitnou vodou podobne. Použiť výraz "bezodná studňa" je v tomto prípade na mieste.
Našou ďalšou a zároveň poslednou zastávkou pri jazere je mesto Podersdorf am See. Nachádza sa tu najkrajšia pláž na Neziderskom jazere známa svojim ikonickým majákom. Na vode je i napriek chladnému počasiu množstvo windsurfistov. Radosť z vetra je v tomto prípade v ich očiach zrejmá. Dávame si tu rýchly snack a naberáme smer Parndorf. Našu cestu si krátime mne z neznámeho dôvodu a mierime na vlakovú stanicu. Do Bratislavy, konkrétne Petržalky, sa presúvame vlakom, na ktorý máme našťastie našetrenú hotovosť. Jeden jediný predajný kiosk odmieta platbu kartou, no nie všetci potencionálny cestújuci to šťastie majú. Darmo, je to mesto nákupov a z poriadneho nákupu sa treba domov vracať s prázdnou buksou.
Čaká nás rýchly presun medzi vlakovými stanicami v rámci Bratislavy, ktorý sme nezvládli asi tak o päť sekúnd. Nevadí, ďalší vlak nám ide o hodinu. Presnejšie povedané o hodinu a osemdesiat minút. Áno, vyše osemdesiat minútové meškanie vlaku nám robí vrásky na tvári. Jožo Ráž so skupinou Elán spieva pieseň "Vymyslená" o idealizovanej neexistujúcej žene, no v prípade jeho syna je toto "Realita" Železníc Slovenskej republiky. Hrozí nám, že cestu z Nových Zámkov absolvujeme po tme. Našťastie, ďalší vlak v poradí meškanie nemá a my po vyše dvoch hodinách opúšťame Bratislavu.
Zostáva nám posledných 19km, ktoré úspešne zvládame a do našej rodnej dediny vchádzame už za šera.
Za dva dni sme prebicyklovali takmer 250km, z toho samotný okruh okolo jazera má cca 130 kilometrov. Cyklotrasa nesie označenie B10, ako na rakúskej, tak i na maďarskej strane. Až na mierne stúpania v Maďarsku je takmer celá rovinatá, cestou sme stretali množstvo rodín s malými ďeťmi.
Nepovažujte túto našu cestu za akýsi manuál, skôr za akúsi inšpiráciu. Nie sme žiadny zdatní športovci ani zanietení cyklisti, no bez väčších problémov sme dokázali túto cestu absolvovať, nakoľko sú na ceste minimálne prevýšenia a takmer celá je výlučne po cyklocestách. Áno, v tomto prípade zohrával úlohu aj vietor. Preto, ak je možnosť, odporúčam si vybrať bezveterné dni. Je na každého uvážení, či si k stávajúcim kilometrom okolo jazera pridá niečo navyše ako my a cestu si ozvláštni individuálne a z domu vyrazí rovno v sedle bicykla. Pre mňa osobne je to pridaná hodnota, ktorá dáva tomu celému akýsi punc. Je možnosť neabsolvovať celý okruh, nakoľko sa dá prejsť cez jazero pomocou kompy.
Labutia pieseň...
Tak, ako šťastne sa končí opera Figarova svadba, tak sa i naše dvojdňové putovanie za štastím končí s úsmevom na tvárach a pivom v rukách. Možno sa touto cestou nezapíšeme do dejín ako slávny virtuóz Wolfgang Amadeus Mozart, o to nám vlastne ani nešlo.
Súčasný minister financií jedného času povedal, že podľa jeho štatistík čítajú na Slovensku len bohatí ľudia. Ja sa s jeho názorom plne stotožňujem, pretože každý, ktorý si túto ódu prečítal, zostane obohatený o nové poznatky a zážitky, ktoré sme na našej ceste nadobudli. Nezabúdajte, že pre ďalši krok za splnením svojho sna netreba veľa, stačí len odhodlanie a odvaha vykročiť!
