O 11tej hodine bola naša československá skupina nastúpená pred vchodom a na prehliadke nás privítala mladá sympatická poľská sprievodkyňa Maria. Arbeit Macht Frei - Práca oslobodzuje, tento nápis na hlavnej bráne vítal počas vojny denne tisícky mučených a ponižovaných Židov. Vstupom cez túto bránu sme sa vrátili o niekoľko rokov nazad a na tri hodiny sme sa stali súčasťou rozprávania o praktikách a krutosti Nemcov, ktorú si vybíjali na nevinných väzňoch. Brucho mi stiahlo hneď pri vstupe do miestnosti, v ktorej sa nachádzala neskutočná kopa ľudských vlasov, ktoré Nemci používali na vyrábanie látky. V Nemecku predávali meter tejto látky za necelých 15 fenigov. V hromade vlasov som zazrel niekoľko odstrihnutých zapletených vrkočov malých dievčat, ktoré trpeli rovnako ak nie ešte viac ako ich matky. Tisícky malých topánok, oblečenia pre bábätká, hrebene, hromada rámov okuliarov, stovky kufrov, hrncov.... všetko to, čo si Židia so sebou priniesli do tábora. Boli sem privážaní prakticky z celej Európy vďaka sľubom, že práve na tomto mieste nájdu pokojný a lepší život. Židia z Grécka precestovali v otrasných podmienkach drevených vagónov viac ako dve tisíc km a dokonca si museli kúpiť lístok na vlak. Svoj vlastný lístok smrti.
V hlavnej časti koncentračného tábora sme sa presúvali z domu do domu. Stretávali sme ďalšie a ďalšie skupiny návštevníkov, vymieňali sme si vzájomne zhrozené a smutné pohľady a spoznávali šialenstvá a praktiky mučenia väzňov z celej Európy. Z jedného z domov práve vychádzala skupinka mladých školákov z Izraela. Sklamanie v tvárach, smútok, uplakané oči a tečúce slzy. Aj takto prežívali jeden zo svojich letných prázdninových dní. Pokúsil som sa aspoň na chvíľu vžiť do ich kože. Ako by som sa cítil, keby som bol sám Židom a prišiel sa pozrieť do Osvienčimu...Ťažká predstava.
To sme sa už posunuli do ďalšej miestnosti, kde nás vítali fotografie na kosť vychudnutých detí a žien. Nemecké farmaceutické firmy si platili pokusy, ktoré sa vykonávali zaživa na väzňoch a do tejto skupiny patrili aj nevinné deti. Všimol som si, že jedna pani z našej skupiny už nevládala ďalej počúvať rozprávanie o zverstvách, ktoré sa na tomto mieste vykonávali na viac ako milióne nevinných ľuďoch, a tak si sadla vonku na múrik a zamyslene sa pozerala do diaľky. Ako keby chcela nájsť odpoveď na otázku, prečo sa to všetko muselo stať. Sprievodkyňa Maria nám porozprávala o tom, ako sa jej jeden malý chlapec zo včerajšej skupiny opýtal, či to všetko naozaj robili ľudia ľuďom. Nepochopiteľné dosť pre dospelý a nie ešte detský rozum. To už sme schádzali dole do pivničných priestorov budov, kde sa nachádzali väznice. Tu sa zomieralo od hladu. Vo dvore tejto časti budovy sa vykonávali popravy streľbou. Je zvláštne a neopísateľné nachádzať sa na miestach, kde vyhaslo niekoľko tisícok ľudských životov. Neskutočné a neuveriteľné a hlavne smutné. Prehliadka koncentračného tábora v Osvienčime sa končila v priestoroch plynovej komory. Tu sa už vykonávali na ľuďoch a s ľuďmi neskutočné a najodpornejšie zverstvá aké si len môžete predstaviť. Natlačení a zavretí v priestoroch do ktorých sa z vrchnej strany zo stropu hádzali plynové kapsule. Nechtami doškriabané steny a stropy hovorili za všetko. Väzňov potom nahádzali do pecí a spaľovali. Len kúsok od tohto miesta stoji vila v ktorej boli ubytovaní velitelia. Nerobilo im v čase spaľovania väzňov žiaden problém opaľovať sa za pekného slnečného dňa so svojimi rodinami na terasách, popíjať v kreslách víno a zabávať sa. A dokonca urobiť si pri tom aj fotografie na pamiatku. Len pár metrov od nich sa pritom diali tieto strašné veci.
Z plynových komôr sme vyšli von a privítalo nás pekné slnečné počasie. V tej chvíli by som prial všetkým tým Židom, ktorí v týchto miestach zahynuli, aby si aj oni mohli vychutnať slobodu tak ako my a tešiť sa na cestu domov a na miesta, kde sa cítime najlepšie.
Sprievodkyňa Maria nám potom oznámila, že pokiaľ chceme, nasleduje druhá časť prehliadky a kto má záujem, má sa presunúť k autobusu, ktorý nás odvezie približne do dva km vzdialeného tábora Birkenau. Začal som odhadovať, že koľko ľudí z našej skupiny bude mať po tom, čo sme doteraz videli a počuli záujem pokračovať ešte ďalšej prehliadke. Nemýlil som sa. Viac ako polovica už v prehliadke nepokračovala.
Birkenau je najnovšia časť tohto komplexu, ktorá bola dobudovaná v závere vojny. V drevených domoch tu prežívali väzni, ktorí sem boli deportovaní za jediným cieľom. Cieľom likvidácie. V dreveniciach sa tlačilo a v neľudských podmienkach zamrzlo niekoľko stoviek väzňov. Na vykonanie potreby mali len 10 sekúnd. Boli na to určené domy v ktorých v strede bolo niekoľko otvorov na vykonávanie základných hygienických potrieb. Do domov a z nich prúdili neustále rady väzňov. Najžiadanejšou prácou v tábore bolo vraj vynášanie ľudských výkalov z týchto domov. Dozorcovia sa pre neopísateľný zápach v týchto priestoroch nezdržiavali a tak väzni, ktorí vykonávali tento druh práce, boli od nich uchránení.
Pobrali sme sa ďalej trasou, ktorá sa nazývala cestou smrti. Okolo budov bola pekná zelená tráva. Sprievodkyňa Mária nám prezradila, že z rozprávania svojho deda, ktorý tu bol tiež väznený sa dozvedela, že tráva tu kedysi vôbec nebola. Vyhladnutí väzni ju jednoducho od hladu vždy vyjedli a tak sa z okolia stali buď močariská alebo cesty plné prachu a hliny. Nemci sa pred útekom na konci vojny rozhodli z tábora odstrániť čo najviac dôkazových materiálov. Prechádzali sme okolo zbúranej plynovej komory a jazera do ktorého vyvážali stovky kg ľudského popola.
Niekoľko žien bolo v tábore tehotných a tak jeden z primitívnych domov bol určený na pôrody. Bola to v podstate ta istá budova ako na vykonávanie hygienických potrieb akurát pod dreveným otvorom bolo železné sito do ktorého vypadol novorodenec. Hneď ako žena porodila, dozorkyňa jej novorodenca vzala a pred očami utopila v pripravenom sude. Rodičky ktoré ledva stáli na nohách po tomto hroznom čine zo srdcervúcim krikom vybiehali z posledných síl z domu a hádzali sa o plot , ktorý bol nabitý elektrikou. To som si už vonku založil slnečné okuliare a pomyslel som si, že každý správny chlap by pri tomto rozprávaní tiež vypustil nejednu slzu.
Sympatickej sprievodkyni Marii som sa cestou k autobusu stihol opýtať, či nemajú časté žiadosti zo strany filmárov a režisérov o povolenie nakrúcať v týchto hrozných priestoroch. Stalo sa tak vraj len prvý a posledný raz. Steven Spilberg tu mohol nakrútiť zopár scén do filmu Schindlerov zoznam.
Podali sme si ruky, poďakovali a rozlúčili sa. S hlavou plnou myšlienok sme nastupovali do autobusov, ktoré smerovali naspäť do hlavného tábora. Jeden z návštevníkov ešte dodal, že takúto exkurziu by doprial každému dospelému školákovi. Na miesto tohto koncentračného tábora zamierilo doteraz viac ako 30 miliónov návštevníkov z celého sveta a každým rokom ich pribúda. So svojimi deťmi tábor navštívila aj speváčka Madonna počas turné v Poľsku a poctu obetiam vyjadril aj pápež Ján Pavol 2.
Česť pamiatke všetkým obetiam! Nech sa už taká tragédia v dejinách ľudstva nikdy nezopakuje!
