Niektorí tvrdia, že svet zájde ohňom, druhí, že ho zničí ľad. To, čo poznám z vášne, prinútilo ma k ohňu sa prikloniť. Však ak sa ohňom svet nezmrzačí, poznám napokon i nenávisť, aby som si bol celkom istý, že ľad by to zvládol, že na to stačí. Robert Frost
Pri pohľade na prenikajúce svetlo, ktoré sa postupne strácalo, sa mi hlavou mihalo niekoľko myšlienok. Chvíľu som sa dokázala pozastaviť. Nad týmto svetom. V čase, kedy nám nezáleží na človeku. Na blížnom našom. V čase, kedy sme schopní ublížiť, len preto, že je niekto lepší ako my. Svet, ktorý ovládla nenávisť. Svetlo v tichej noci ma oslepilo. Uvedomovala som si, aké to je krásne. A zároveň som prichádzala na to, že si nevážime niečo tak čisté, ako je láska. Mesiac sa ponoril do červenej farby. Náhoda? Aj svet nám chce niečo ukázať.
Ohnivá červená farba sa postupne premenila znovu na to silné žiarivé svetlo. Netrvalo to dlho. Ale za ten krátky čas som sa ocitla v búrke spomienok.
Pozerám sa do krásnych očí. Cítim nežnosť, pokoj, lásku. Ovláda ma vášeň, túžba po niečom dokonalom. Vkrádam sa do pohľadov nezmyselných ľudí. Nechtiac. Chcela som nájsť tie krásne oči. Ten pohľad, čo ma tak dostal. Ostala som len stáť na jednom mieste. Počúvajúc reči bláznivých ľudí som si uvedomila, že tá ohnivá farba je už dávno preč a je tu už to silné žiarivé svetlo. Ohňom som chcela spáliť nenávisť. Priviesť myslenie človeka niekde, kde bude schopný rozmýšľania. Niekde, kde pochopí, aké je dôležité prijať to, čo nám príroda dáva. Kde pochopí, že ublížiť svojmu blížnemu, patrí medzi najhoršie bolesti sveta.
Otvorila som oči a pozrela sa okolo seba. Nočné Trojičné námestie v znamení oslnivej žiarivej farby svietiaceho mesiaca v splne. Skutočnosť, ktorá ma navrátila späť do reality. Množstvo fotografov a kameramanov na tom istom mieste. Každý sa snažil získať čo najkrajší záber. Aj ja medzi nimi. Tá krásna svietiaca guľa ma neskutočne priťahovala. Ako keď vás priťahuje vášeň k človeku. Nevnímate svet okolo seba. Len toho, po kom prahnú vaše túžby. Však treba si dávať pozor na ľad. Nikdy som nerozmýšľala, akým spôsobom môže sa človek kameňom stať. Má ľad ďaleko od kameňa? Ľad má krásnu schopnosť. Pri zvyšujúcej teplote sa začne roztápať. Stačí ľudské teplo. Ľad sa na vašom tele premení na vodu. Tá je potrebná pre ľudský život. Ale kameň? Ak dokážeme kameňom hodiť do človeka, tak ľahko sa naše srdce premení na kameň. Ten sa ale nedokáže rozpustiť. Nezmäkne. Ostane taký, aký je. Len ničí. Raduje sa z bolesti druhých. Tak je vnímaný kameň na zemi. Ten kameň ale svietil. Z vesmíru ma priťahoval svojím svetlom. Uvedomila som si, že nie je až taký zlý. Tak prečo človek nedokáže vnímať svet tak ako príroda vníma nás?
Takáto smršť lásky hrozí stroskotaním, v najväčšom vzlete sprudka končieva, ako keď strelný prach a oheň vzplanú v ničivom bozku.
Martina Pauková
