Nešlo nám ani tak veľmi o poznávanie novej kultúry ako skôr o zarobenie pár koruniek na kadejaké elektronické vymoženosti a na cestovanie. Keď sme sa vo Viedni rozlúčili s rodičmi, snáď nám aj pár slzičiek stekalo po líčkach. Ale veľmi sme sa tešili a boli sme plné očakávaní.
S Aďkou sme sa poznali od strednej školy, kde sme boli skoro až do posledného ročníka najlepšie kamarátky. Môj odchod do Prahy však spôsobil, že sme sa oddialili a už to nikdy nebolo to, čo to bývalo. Vždy ma to veľmi mrzelo, ale nemali sme v sebe silu a možno ani dostatok vôle, aby sme tieto rozdielnosti nejakým spôsobom preklenuli. Keď sme vedľa seba sedeli v lietadle a ja som vedela, že nás čakajú tri mesiace spolu, mala som z toho tak trošku zvláštny pocit. Neboli sme si blízke, nevedeli sme o sebe kopu vecí. Žili sme každá v inej realite. Aďka v tej svojej bratislavskej a ja som sa cítila viacej zabývaná v Prahe. Rozmýšľala som, či sa nám za tú dlhokánsku dobu podarí otvoriť sa jedna druhej a zase sa takpovediac skamarátiť.
Tieto myšlienky mi krátili zdĺhavú cestu až do Bozemanu, mestečka, kde nás mali vyzdvihnúť a autobusom odviezť do Yellowstonu. Spoznali sme tu prvých Slovákov a v tom momente sme netušili, že nám budú robiť spoločnosť počas celého pobytu v parku.
Dni ubiehali a prichádzali prvé radosti a starosti. Nemali sme dostatok práce a trápilo nás, či si vôbec zarobíme na cestovné náklady. Boli sme bez auta a vodičského preukazu, dve v USA veľmi zásadné veci. Medziľudské vzťahy sa menili a vyvíjali. S veľmi obmedzeným prístupom na internet (dva počítače pre 500 zamestnancov), bez rádia a televízie sme boli úplne izolovaní od okolitého sveta. Mala som občas pocit, ako keby nás zavreli do ľudskej ZOO a pozorovali, ako sa správame vo vyhrotených situáciách. Dôvodom nezhôd a hlavnou témou konverzácie boli peniaze. Obšasné „parties“ sme si však vždy vychutnali najviac ako to šlo. Odreagovali sme sa a na chvíľu zabudli, že o pár hodín opäť vstávame do pracovnej reality.
Práce časom pribúdalo. Robili sme od pol ôsmej do polnoci. Voľných dní ubúdalo. Napriek tomu sa nám s Aďkou podarilo za posledné týždne stopom precestovať aspoň tie najznámejšie a najvychytanejšie miesta v Yellowstone. Vychádzali sme spolu veľmi dobre. S ostatnými Slovákmi sme sa občas pohádali, nezhodli, ku koncu sme odratúvali dni do odchodu. Už som sa nevedela dočkať tej príjemnejšej časti programu Work and Travel. Čakalo na nás San Francisco, Las Vegas a New York.
Napriek všetkým krušným chvíľkam si vravím, že to bolo veľmi fajn. Oddýchla som si od technických vymožeností (mobil, internet) a na chvíľku zabudla na okolitý svet s kadejakými medzinárodnými útokmi a hrozbami. Mohlo byť horšie, mohlo byť lepšie. Nemožno to súdiť len podľa množstva zarobených peňazi. S Aďkou sme sa opäť zblížili a ja veľmi dúfam, že nám to tentokrát vydrží. Predsalen, dobrý kamarát či priateľ je nad zlato a nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď viete, že sa máte na koho obrátiť, s kým sa porozprávať a kto vám úprimne od srdca povie, čo si myslí.
