Slnečné bolívijské dobrodružstvo s nádychom romantiky

Moja prvá cesta viedla tak trochu paradoxne do Bolívie. Potrebovala som si predĺžiť víza a tak som mala aspoň dobrú výhovorku pre profesorov, prečo nemôžem odchod ďalej odkladať. Mala som šťastie a v tom čase plánovali cestu za hranice aj moji dvaja kamaráti – fešák Tino z Mexika a blonďatý Jussi z Fínska. Obaja prišli do Peru na šesťmesačnú prax. Mala som trošku strach, ako ma medzi seba prijmú a či sa nebudem cítiť v takej zohranej dvojke trošku naviac. Moje obavy však boli úplne neopodstatnené. Boli ku mne od prvej chvíle veľmi milí a naviac cestu spríjemňovali kamarátskym podpichovaním a vtipmi. Moja príslušnosť k ženskému pohlaviu sa prejavila hneď na začiatku. Nabalila som si obrovký batoh plný nepotrebných vecí. Už si presne nepamätám, čo všetko som tam okrem fľaše Becherovky niesla. Ale ťažko zabudnúť na fakt, že môj batoh bol asi dvakrát taký veľký ako Jussiho a asi rovnako ťažký ako Jussiho a Tinov dohromady. Ale som silná žena, vravela som si. A všetko zvládnem. Vyrazili sme v piatok večer a v sobotu ráno sme už čakali na otvorenie hraníc. Keďže toto miesto je o dosť vyššie položené než Arequipa (naša peruánska základňa), triasli sme sa zimou. Ale vychádzajúce slniečko nás dostatočne zahrialo. Po raňajkách sme nasadli do jedného z „collectivos“. Sú to taxíky, ktoré za určitý poplatok odvezú ľudí na určené miesto. Minimum je päť ľudí – dvaja na prednom sedadle a traja vzadu. Celkom bežne sa ich niekoľko preváža aj v kufri. Copacabana, maličké mestečko na bolívijskej strane jazera Titicaca, nás privítala krásnou modrou oblohou a zradným slniečkom. Jeho chladné lúče spaľovali naše tváre prešibaným spôsobom. Po pár krokoch sme natrafili na stánky so suvenírmi, oblečením a kadejakými maličkosťami. Všetci mi hovorili, že v Bolívii je lacnejšie než v Peru, ale toto bolo nad moje očakávania. Nakúpili sme si šále, čiapky, náušnice, rukavice, každý niečo. Po výbornom obede sme sa vydali na cestu. Vraví sa, že vo výške 4000 m n.m. váži aj ten najľahčí batoh dvakrát toľko. Po pár minútach sme s Tinom zistili, že je to viac než pravda. Ale statočne sme sa držali. Asi po dvoch hodinách chôdze na nás čakalo strmé stúpanie. A tam to prišlo. Zrazu som nemohla dýchať, mala som pocit, že sa zadusím. Moja energia sa kamsi vyparila a už som sa len s veľkou námahou vliekla ďalej. Jussi si ma nevšímal. Zato Tino sa ukázal ako úžasný kamarát. Čakal na mňa po každom kroku a povzbudzoval ma, aby som to ešte vydržala. Až časom som zistila, že to nebolo nič iné ako výšková choroba. Nanešťastie som vtedy nemala pri sebe ani čokoládu na dodanie energie, ani listy koky, ktoré sú na podobné stavy najlepším liekom. Keď už nevládal ani Tino, rozhodli sme sa, že ďalej nepôjdeme a na prenajatej loďke sme sa odviezli na Isla del Sol (Slnečný ostrov). Po krátkom oddychu v hosteli sme v čiernej tme natrafili na domček, ktorý mal v prízemí zriadenú reštauráciu. Sviečkami osvetlené vnútro bolo nádherne romantické a ja som sa cítila veľmi šťastná. Na druhý deň sme vyrazili naprieč ostrovom, aby sme sa dostali na druhú stranu, kde na nás mala čakať loďka späť do Copacabany. Túto čarovnú cestu sme si spríjemnili krátkym lebedením na brehu jazera. Juj, v ľadovejšej vode som sa ešte nikdy nekúpala. Stretávali sme stáda ovcí, miestnych ľudí s drevom na chrbte, deti predávajúce vodu za dvojnásobnú cenu. Nádhera, pohoda a pokoj, tak možno charakterizovať toto miesto. Ku koncu nášho výletu sa nebo začalo mračiť a vlny na jazere poriadne rozhojdali nielen loď, ale aj naše žalúdky.Podarilo sa nám chytiť posledný bus do La Pazu, hlavného mesta Bolívie, a tak sme plní nadšenia a príjemne unavní nasadli. La Paz je vraj škaredý, aspoň tak sa o ňom vyjadruje väčšina miestnych i turistov. No mne sa páčil. Je špinavý, s hŕbami odpadkov na každom kroku, bez historických pamiatok či zaujímavostí. Ale určite stojí zato pozrieť sa na mesto z výšky. Človek ho má ako na dlani. Domčeky sú všade – v údolí, na kopcoch, na hrebeni.Večer som musela Jussymu a Tinovi zamávať na rozlúčku. Ja som mala už len dva dni voľna, a mojich kamarátov čakal ešte týždeň cestovania. Vybrali sa obdivovať soľné jazerá a ja som si spravila výlet do Cochababmy, malého mestečka vzdialeného asi osem hodín cesty od La Pazu. Vždy som snívala vidieť sochu Krista v Rio De Janeiro. Keď som sa dozvedela, že v Cochabambe je biely Kristus ešte o kúsok vyšší, nevedela som sa dočkať, až tú nádheru uvidím. Socha je postavená nad mestom a má 33 metrov a kúsok. Každý meter predstavuje rok Ježišovho života. Pohodlní turisti môžu nasadnúť na lanovku a vyviezť sa hore. Ja som však dala prednoť 2000 schodom. Čím vyššie som bola, tým krajší bol pohľad na mesto. Na vrchole som si dopriala zaslúžený oddych a vydala sa na cestu späť, ktorú mi svojím rozprávaním spríjemnil jeden bolívijský chlapec. V noci som sa chcela opäť vrátiť do La Pazu a rovnakou cestou sa vrátiť späť do Arequipy. Ako sa však vraví, človek mieni a Pán Boh mení. Namiesto osmičky som strávila v buse 15 hodín. Zastihla nás snehová búrka a nastala kalamita. Koniec dobrý, všetko dobré, a ja som sa južnejšou cestou dostala späť do Arequipy i keď o deň neskoršie. Musím sa priznať, že som sa vrátila plná energie a nadšenia, cítila som sa skvele. Dva týždne potom skončila Jussyho a Tinova prax. Odišli, ale stále sme v kontakte. A dúfam, že ich ešte niekedy uvidím. Počas mojich ciest prešlo mojím život veľa ľudí. Niektorých by som mohla nazvať spriaznenými dušami, iných dobrými kamarátmi a ten zvyšok sú moji známi. Všetci spolu dotvárajú mozaiku mojich zážitkov a spomienok. Uvedomila som si však ďalšiu dôležitú vec. Nech už je miesto, kde sa práve nachádzam akokoľvek škaredé, môže sa zmeniť na raj, ak som tam s tými správnymi osôbkami, na ktorých mi záleží.