Počas celého pobytu som mala pocit, že rodina (aj v tom širšom zmysle) je pre Peruáncov jednou z najdôležitejších hodnôt. Raňajkovali, obedovali aj večerali spolu. Denne si moja "peruánska mama" telefonovala so svojimi sestrami. "Babička" ku nám chodila každý deň. Jednoducho som si nevedela predstaviť intenzívnejšie rodinné vzťahy.
Myslela som si, že Vianoce túto družnú atmosféru ešte zvýraznia. Aké však bolo moje prekvapenie, keď veľká väčšina mojich kamarátov odišla týždeň pred Štedrým dňom, podaktorí aj skôr, za prácou do USA. Obdobne ako my chodíme na Work&Travel počas letných prázdnin, robia tak aj peruánski vysokoškoláci. Len s tým rozdielom, že letné prázdniny na južnej pologuli trvajú od konca decembra do polky marca.
Mnohí z nich neboli na Vianoce doma už tri roky. A pritom som odklad odletu o pár dní nepokladala za taký problém. Pýtala som si teda vysvetlenie. Junior ma úplne dostal konštatovaním, že u nich doma Štedrý deň vôbec neslávia. Žiadna slávnostná večera, žiadne tradície či darčeky... Vyzvedala som ďalej. Najlepšieho, ale pre mňa nie veľmi pochopiteľného vysvetlenia sa mi dostalo od spolužiaka Pabla. Vraj si tú "rodinnú založenosť" užívajú počas celého roka, a tak im Vianoce v kruhu najbližších veľmi nechýbajú...
Bola som rada, že som predsalen Štedrý večer mohla osláviť tak trošku slávnostne. K tradičným dobrotám patrí moriak – do zlatiska upečený, obrovský a veeeeľmi chutný. Podobného moriaka som doteraz videla len v amerických filmoch, a tak som sa neuveriteľne tešila, až ho konečne ochutnám.
Typickou prílohou sú rôzne druhy šalátov. Čím viac ich pripravia, tým viac sa chvália. V rodine, kde som trávila Vianoce, prevládali skromnejšie pomery. Mali sme "len" jeden šalát – ovocný, ale o to chutnejší. Pre porovnanie - v mojej pôvodnej rodinke ich zvyčajne pripravovali sedem.
Náš Štedrý večer sme odštartovali o desiatej vianočnou omšou. Po návrate domov sme prichystali sviatočný stôl.
O polnoci sa začal tradičný ohňostroj a my sme v jasličkách, ktoré nechýbajú v žiadnej domácnosti, odkryli Ježiška. Symbolizovalo to Jeho narodenie.
Po výdatnej večeri, v ktorej som kupodivu neobjavila tentokrát ani jeden vlas, sme si sadli k stromčeku a začalo rozdávanie darčekov.
A, samozrejme, nemožno zabudnúť ani na domácich miláčikov.
Na peruánskom vianočnom stole nikdy nechýba paneton s horúcou čokoládou, ktorá má však inú chuť ako u nás. Špeciálnu arómu jej dodáva škorica, ktorú do nej pridávajú. Paneton je niečo ako naša bábovka s hrozienkami a s kúskami želé ovocia. Jedli sme ho nielen po večeri, ale taktiež druhý deň na raňajky. Mňam, veľmi mi chutil :-)
Priznám sa, že môj prvý Štedrý večer bez vianočnej ryby bol veľmi fajn. Bola som plná nových dojmov a zážitkov po celom dni. Ale napriek tomu som myslela na to, ako si doma sadajú rodičia s bratom k stolu, zdobia stromček, pozerajú Tři oříšky pro Popelku a začala som sa naozaj tešiť DOMOV.
