Peru sa nachádza na južnej pologuli. Z toho vyplýva, že keď je u nás treskúca zima, tam práve začínajú letné prázdniny. No, zvláštny pocit počúvať koledy, obdivovať vianočnú výzdobu a zdobiť stromček v sukni a sandáloch pri 25 stupňoch.
Deň pred Štedrým večerom mal môj peruánsky brat rozlúčkovú party. Odchádzal na rok a pol do Malajzie pracovať pre IBM. Dôvod na riadnu akciu. V Peru majú taký zvyk. Ak party trvá až do rána, vyberú sa tí najzdatnejší do najbližšej pouličnej reštaurácie a dajú si adobo. Je to v podstate akýsi veľmi mastný mäsový vývar. Na európsky žalúdok o šiestej ráno trochu nezvyklé jedlo, pre Peruáncov úžasná lahôdka. A tak sme šli. Domov sme sa vrátili okolo pol siedmej. Moji peruánski súrodenci zaliezli do postele po náročnej noci. Ja som mala akurát tak čas hodiť si osviežujúcu sprchu, prezliecť sa a vyjsť na ulicu, kde už na mňa čakal kamarát. Psychicky som sa pripravovala na deň bez jedinej minúty spánku.
Pridali sme sa ku skupine dobrovoľníkov, ktorým sa podarilo nazhromaždiť nejaké peniaze a nebolo im ľúto obetovať jedno doobedie pre dobrú vec. Išli sme do najchudobnejšej časti mesta zvanej pueblo joven rozdávať deťom darčeky, hrať sa s nimi a spríjemniť im tak Štedrý deň. Mali sme prichystané bábiky pre dievčatká a autíčka pre chlapcov. Napriek začínajúcemu obdobiu dažďov sa deň vydaril. Svietilo slnko a nebolo sa kam schovať. Ešteže mi Beto požičal šiltovku, síce s nápisom Holland, ale lepšie ako si spáliť frňák.
Pre mňa to bol neopísateľný zážitok. Ešte aj v 21. storočí sú miesta, kde majú prívod elektriny obmedzený na jednu hodinu denne a vodu si celá oblasť berie z jednej spoločnej studne. Deti pobehujú bez topánok, tie šťastnejšie majú topánky obe, obvykle každú inú. Občas sa zadaria aj dve, ošúchané, ale rovnaké.
Bolo mi treba na WC. Veľmi súrne. Vošli sme do mini obchodíku, kde sa dievča, mohla mať tak osemnásť, staralo o svoju dcérku Angelitu. Na otázku ohľadne WC sa začervenala. "Ale u nás je to také veľmi jednoduché," vravela so zahanbením. Nevadí, napriek bielej pleti nie som fajnovka, ako si mnohí Peruánci myslia. Odviedla ma kamsi dozadu. Otvorila mi drevené vrátka a ja som vošla do akéhosi nekrytého dvorčeka, kde lietalo nespočetne veľa múch. V strede bola diera v zemi. Toaletný papier nahrádzali noviny. Musím podotknúť, že popri tomto sa mi ešte aj niekdajšia babkina latrína zdala luxusom.
Ale tie deti predsalen boli šťastné, veselé, niektoré možno trošku hanblivé. Ale tú neopísateľnú energiu mali všetky spoločnú. Obdivovala som ich nadšenie pre naháňačku, loptové hry, futbal. Nevadilo, že nové hračky nedostávali, akurát tak dedili po starších súrodencoch. Že nemali vianočný stromček, ani čisté oblečenie. Netrápili ich problémy typu "Sakra, zase mi nefunguje internet, to je naprd deň..." prípadne "Mami, ale ja si neprosím túto bábiku, chcem Barbieee!!!" Hrali sme sa rôzne hry, rozdali im sladké koláčiky, uvarili čokoládu - typický vianočný nápoj. Videla som, ako sa im očí rozširujú od nadšenia a nedočkavosti. Všetky čakali na pohárik sladkej pochúťky, ktorej sa im bežne nedostávalo.
Poobede som sa unavená predsalen dotrmácala do môjho dočasného domova. Auuuuu, to bolíííí... Obzerala som si v zrkadle moje dvojfarebné nohy, ktoré pripomínali červeno-bielu peruánsku zástavu. Moja peruánska sestrička sa na mne dobre bavila a podľa starého receptu nakrájala paradajky a podávala mi ich na spálené lýtka.
Nechala ma odpočívať po náročnom dni a ja som už horela nedočkavosťou. Blížil sa predsa Štedrý večer. Prvýkrát som ho strávila bez mojej skutočnej rodinky. Napriek tomu však s ľuďmi, ktorí ma mali radi a boli blízki môjmu srdcu.
